Otec obesil vlastných synov, aby sa z chleba, ktorý donesie žena, ušlo aj jemu
Dnes zažívame hystériu okolo vývozu ukrajinského obilia, pred takmer storočím milióny Ukrajincov vykynožil veľký hladomor riadený z Moskvy.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Zakaždým, keď mám pocit, že ruská agresia na Ukrajine so všetkými svojimi hrôzostrašnými detailmi včítane násilia voči deťom presahuje rámec predstaviteľného, siahnem po knihe legendy poľskej reportážnej literatúry Ryszarda Kapuścińského Impérium (Absynt, 2016).
Niežeby sa dostavila úľava z pochopenia krutosti ako základnej DNA výbavy bývalého Sovietskeho zväzu, dnes Ruska, to v žiadnom prípade. Úľava je nepatričné slovo. Celkom stačí poznanie, že brutalita, počnúc boľševikmi a končiac (dúfajme!) Putinom, nesie niekoľko „do kameňa vytesaných“ odvekých znakov.
Napríklad: jednotlivec znamená menej ako smradľavá onuca, ktorú s pôžitkom pchajú na vojne mazáci pod nos bažantom.
Kapuściński v priebehu rokov 1939 až 1993 (prvé stretnutia absolvoval už ako chlapec) opakovane navštevoval všetky kúty impéria, ktorého stredom bola na perifériách (guberniách) parazitujúca Moskva. Povestný homo sovieticus, gigantický sociálny experiment s desiatkami miliónov, podľa niektorých odhadov s viac ako sto miliónmi obetí pritom nepotreboval vonkajšieho nepriateľa. Väčšina obetí, ktorých kosti by mohli ako štrk vydláždiť železnicu zo Solženicynovho „súostrovia Gulag“ na najďalekejšom východe až do Sankt Peterburgu (Moskva je na trase), sú takzvaní vnútorní nepriatelia.
Esenciou krutosti impéria je neutíchajúca vojna proti vlastným. Nič podobné v dejinách ľudstva nemá obdoby.
Veľký hladomor na Ukrajine v 30. rokoch je jednou z kľúčových kapitol príbehu. Hlavným depozitárom ukrajinského ducha bolo sedliactvo, asi 30-miliónov ľudí. Aby toho ducha zlomil, musel ich Stalin zničiť. Ako? Nijaké plynové komory ani iné formy masového vraždenia na rozdiel od Hitlera nezaviedol. Nie zo súcitu s obeťami, nepotreboval to.
„Ten, kto staval komory, bral celú vinu na seba, vystavoval sa hanbe vraha. Stalin však vinu za zločin zvalil na samotné obete: umierate od hladu, lebo nechcete pracovať, nevidíte výhody, ktoré prináša kolchoz,“ píše Kapuściński.
