Zeman mi šestnásťkrát povedal, že nechce byť prezidentom, spomína jeho rival Špidla

Vladimír Špidla bol veľkým politickým rivalom Miloša Zemana. Práve on mu prekazil plány stať sa prezidentom už v roku 2003 a Zeman tak odišiel na desať rokov do penzie na Vysočinu.

Špidla vo veľkom rozhovore opisuje Zemanovu politickú éru od 90. rokov. Vraví aj to, kedy sa s Milošom Zemanom zoznámil, opisuje, akú rolu v ČSSD Zeman zohrával v 90. rokoch, a vysvetľuje, prečo nechcel, aby sa už v roku 2003 stal prezidentom, aj ako sa mu to o desať rokov podarilo.

Dokážete si vybaviť prvé stretnutie s Milošom Zemanom?

Bolo to niekde v južných Čechách, v časoch volebnej kampane ešte do Federálneho zhromaždenia a Českej národnej rady. Povedal by som, že to bola kampaň v roku 1992.

Ja som bol totiž predsedom krajskej organizácie v južných Čechách, pripravovali sme kandidátku a dospeli sme k názoru, že potrebujeme nejaké výraznejšie osobnosti, než sme boli sami. Jednou z nich bol Zdeněk Jičínský, ten bol do Federálneho zhromaždenia. A do Českej národnej rady sme navrhli Miloša Zemana. Toho nám vtedy odporučil sociálny demokrat Václav Svoboda. Nakoniec sme dali na jeho návrh a Zemana sme na našu kandidátku zaradili.

Miloš Zeman v rámci sociálnej demokracie stúpal rýchlo nahor, čo sa prejavilo na hradeckom sneme v roku 1993, kde sa stal predsedom strany. Ako si na snem spomínate? Vyslúžil si Zeman funkciu predovšetkým svojím prejavom, v ktorom tvrdil, ako pôjde vláde „po krku“?

Ale čoby, prejav rozhodne nerozhodol. Víťazstvo na sneme sa nafukuje, rovnako ako význam Zemanovho prejavu. Miloš rozhodne neprišiel ako Caesar a nezvíťazil. Bol vtedy zvolený asi na piaty alebo šiesty pokus, a to po zákulisných rokovaniach s množstvom čiastkových dohôd.

Tie rokovania prebiehali už dlho pred snemom a na sneme pokračovali. Jeho zvolenie bolo tesné a rozhodli o tom predovšetkým mladí sociálni demokrati na čele so Stanislavom Grossom. Bolo to veľmi zložité a tesné. Nie je pravda, že mal skvelý prejav a všetci mu padli k nohám.

Aj vy ste mu vtedy dali svoj hlas. Boli ste presvedčený, že vytiahne sociálnu demokraciu nahor?

Vychádza to z nášho vzťahu so Zemanom, ktorý sa datuje do roku 1992. Vtedy sme ho dali na kandidátku, pretože sme vedeli, že ide o výraznú osobnosť, ktorá nás môže vytiahnuť a pomôcť nám. Takže áno, očakávali sme, že sociálnej demokracii môže pomôcť. Ale nebolo to zďaleka také jednoduché.

Vtedy na post predsedu kandidovali Jiří Horák a Pavel Novák, ktorý bol veľmi zaujímavá osobnosť. Predseda sa vyberal pomerne dlho a za Zemanom rozhodne nestála väčšina strany, vtedy však na sneme vyhral a nakoniec sa na čelo strany dostal. Naša predstava bola, že strane môže pomôcť dostať sa do povedomia ľudí, pretože sa blížili ďalšie voľby v roku 1996.

A pomáhal? Počas rokov 1993 až 1996 Zeman musel riešiť dlhé finančné problémy sociálnej demokracie, čo neskôr vzbudilo kontroverzie. Splnil podľa vás ciele, ktoré si ako predseda strany vytýčil?

Finančné problémy nastali okrem iného preto, že nás týrala ODS. Pamätám si, ako sa nás snažil vtedajší minister financií Ivan Kočárník zbaviť príjmov vrátane Lidového domu. Takže to bolo pre celú stranu veľmi ťažké, ale vždy sme to nejako zvládli. A Miloš Zeman bol nepochybne veľkou posilou strany. O tom niet žiadnych pochýb.

Treba si však uvedomiť, že nastúpil do sociálnej demokracie, ktorá sama mala nejakú silu a kapacitu. Nebolo to tak, že by Zeman zrazu vykopal pochovanú stranu. On len pridal diel k tomu, aby sa strane začalo dariť, čo bolo vidieť v roku 1996. (Vtedy strana skončila druhá za ODS s výsledkom 26,44 percenta – pozn. red.)

Na tomto dobrom výsledku v parlamentných voľbách mal už podiel Miroslav Šlouf. Vnímali ste ho už vtedy ako Zemanovho najvernejšieho pobočníka?

Šlouf vtedy prišiel aj s autobusom Zemák. Vtedy som ho prvý raz zaznamenal na nejakom rokovaní predsedníctva, ktorého som bol členom. Pamätám si, že hovoril, že tú ideu prevzal z kampane poľského prezidenta Kwaśniewskeho.

Zo Šloufa sa stal v rámci strany jeden z najvplyvnejších ľudí, i keď nemal oficiálne funkcie. To bolo odvodené od jeho vplyvu na Miloša Zemana?

Áno, je to tak. Myslím si, že Šloufa vtedy do sociálnej demokracie priviedla Jana Volfová, ktorá sa okolo neho pohybovala a silno ho propagovala. Hlavné Zemanovo zblíženie so Šloufom nastalo v roku 1996, keď spolu trávili naozaj veľa času v Zemáku. Brázdili Česko a práve v tom čase sa vytvorili ich vzťahy.

Nezdá sa vám však ich spojenie zvláštne? Keď sa pozrieme na Zemanovu minulosť pred rokom 1989, on bol voči režimu kritický, kým Šlouf bol jeho súčasťou. Pýtali ste sa niekedy Zemana na to, či mu neprekážalo obklopovať sa bývalými vysokopostavenými komunistickými funkcionármi?

Poznám Miloša Zemana ako človeka, ktorý je politické zviera smerujúce k politickej moci. A keď bol niekto nástroj, ktorý mu tú cestu vytváral, nemal zábrany.

Vám osobne neprekážalo, že sa Šlouf v roku 1996 podieľal na kampani?

Musím povedať, že mi to nijako zvlášť neprekážalo. Udržiaval som si od neho odstup. Raz sa ma snažil získať, ale ja som odmietol a odvtedy na mňa žiadne zbližovanie neskúšal. Takže ja som s ním v zásade nemal nič spoločné, pretože som radšej nechcel.

Aký bol váš konkrétny dôvod?

Videl som, že pôsobí v zákulisí, že má minulosť v SZM (Socialistický zväz mládeže – pozn. red.), a potom na mňa bol až príliš ako podnikateľ s nejasnými záujmami. A takými ľuďmi som sa nechcel obklopovať.

A videli ste už vtedy, že podniká s vplyvom Miloša Zemana?

V tom období som si myslel, že jeho vplyv využíva. Videl som ho ako typického zákulisného hráča, ktorý si neváha privyrobiť.

Vráťme sa k ďalším voľbám v roku 1998: Miloš Zeman sa stal premiérom vďaka opozičnej zmluve, na ktorej ste sa podieľali aj vy. Neľutujete to spätne? A to aj z dôvodu, že mohlo dôjsť k poškodeniu našej parlamentnej demokracie?

Parlamentnú demokraciu to podľa môjho názoru nikam neposúvalo. V čom by ju to posúvalo? Bola to klasická menšinová vláda.

Kritika vždy smerovala k tomu, že opozícia má kontrolovať vládu, ale keď sa s vládou dohodne, kontrola jednoducho padá. Dá sa pozrieť aj na veľa káuz, keď Zemanova vláda napríklad bez výberového konania rozhodla o výstavbe diaľnice D47 alebo chcela nakúpiť stíhačky JAS-39 Gripen. Nič z toho opozícia nekritizovala, pretože existovala opozičná zmluva… 

Parlamentné dejiny sú plné najrôznejších dohôd, ako bola opozičná zmluva. V tom čase sa nám to zdalo primerané, pretože sme navrhovali vytvorenie vlády s ľudovcami a Úniou slobody, ktorú viedol Jan Ruml, a ponúkali sme im paritnú vládu, predsedom mal byť Josef Lux. Vyjednávači to odmietli, takže sme boli postavení do neriešiteľnej situácie.

Takže aký bol variant? Ísť do opozície a podporovať vládu Jana Rumla a Josefa Luxa proti ODS? Bolo to zložité. Malo sa ísť do predčasných volieb? Čo by na to povedali ľudia? Za mňa to bol nakoniec správny ťah, pretože nám umožnil prerušiť pravicovú politickú líniu, ktorú mal Václav Klaus, a prehodiť politiku na inú dráhu.

Bola to politická dohoda a opozícia mohla vládu povaliť, nič im nebránilo. Bola to len vyjadrená politická dohoda. A ešte by som povedal, že bola celkom poctivá, pretože aspoň bola na papieri.

Ak by ste teraz mohli niečo zmeniť, urobili by ste to rovnako?

Jasné, že by som to urobil rovnako. Len by som už nepodcenil, ako to potom pôsobilo na verejnosti. Ale z hľadiska reality po voľbách sa jednoducho nedalo robiť nič iné.

Ako si spomínate na etapu, keď sa Zeman stal premiérom? Nezdá sa vám, že sa zmenil a stal sa vtedy ešte väčším pragmatikom?

Ľudská osobnosť je hotová tak do tridsiatich rokov, on už bol hotová osobnosť a premiérstvo ho podľa môjho názoru príliš nezmenilo. To, čomu Nemci hovoria Draufgänger – teda ten, ktorý sa derie vpred k moci –, v ňom bolo, už keď vstupoval do ČSSD.

Ľudia z jeho okolia ho opisujú ako extrémneho pragmatika, ktorý myslí len sám na seba. Zároveň však spomínajú, že do toho bodu dospel práve vďaka premiérskemu postu. 

Keď vstúpil do politiky a stal sa predsedom sociálnej demokracie, už bol klasický mocenský politik, ktorý veľmi obratne šiel za svojím cieľom dosiahnuť moc a posilňovať ju. Pôvodne sa zamýšľal, že vstúpi do Liberálnej sociálnej únie, ale pretože mu sociálna demokracia ponúkla lepšiu pozíciu, šiel k nám. To pre neho prosto bolo typické.

Myslíte si, že jeho cieľom bolo dosiahnuť čo najväčšiu politickú moc?

To v ňom bolo odvtedy, čo ho poznám. Ale o čo mu išlo obsahovo, jednoducho neviem doteraz. Bola v jeho politike viditeľná nejaká koncepcia? Alebo idey, ktoré po ňom zostali? Nič také nevidím.

Zostala po ňom túžba posunúť náš systém k poloprezidentskému alebo priblížiť nás na Východ – k Číne a Rusku. 

No, ale to zapadá do potreby byť originálny, zaujímavý a prestížny. V tom neboli žiadne hlboké idey. Pokiaľ ide o Čínu a Rusko, ako poznám Miloša Zemana, imponovala mu veľkosť a brutálna sila týchto krajín. A súčasne si myslel, že to sú pre nás ekonomicky perspektívne krajiny. Nič viac za tým asi nebolo.

V čase jeho premiérstva došlo k vášmu prvému väčšiemu konfliktu. Vláda v roku 1999 odsúhlasila útok na Juhosláviu a niektorí členovia vlády tvrdia, že Zeman o tom chcel rokovať v čase, keď na vláde nebudete prítomný, aby návrh prešiel. Ako si na to spomínate?

Nechápal som to príliš ako svoj veľký konflikt so Zemanom, ale ako názorový rozpor. Česko bolo krátko v NATO a boli sme schopní to bombardovanie zablokovať. Ja som nechcel, aby sme bombardovali Juhosláviu, pretože som bol toho názoru, že to vyvolá veľkú krízu. Prekážalo mi, že nebol mandát OSN. A je pravda, že Zeman o mojom stanovisku vedel a začal to riešiť v deň, keď som bol v Paríži na rokovaní OECD.

Je teda možné, že o tom Zeman schválne rokoval v deň, keď som tam nebol. Neskôr som hovoril s ministrom zahraničných vecí Janom Kavanom a ten mi povedal, že ak by som bol vtedy vo vláde, že by vláda možno rozhodla zle. Nemal som taký vplyv, aby som to zvrátil, ale vplyv som mal a pravdepodobne by výsledok rokovania nebol taký jednoznačný.

Ako sa táto udalosť podpísala na vašich vzťahoch so Zemanom?

Ja som to tak neprežíval, pretože som k Zemanovi nikdy žiadny intenzívny vzťah nemal. Považoval som tú tému za vyriešenú v môj neprospech. Bolo to zlé rozhodnutie, ale to je iná vec. To sa v politike jednoducho deje.

Keď ste v roku 2001 po Zemanovi prevzali post predsedu ČSSD, v akom stave sa nachádzala?

V dobrom stave. Orgány fungovali, nemali sme vnútorné rozpory. Mal som primeranú podporu, takže to bola bežná politická prevádzka. Boli sme schopní vytvoriť návrh politickej kampane, a ako sa ukázalo, bol celkom dobrý.

Dobre sme využívali prieskumy verejnej mienky. A na prekvapenie všetkých sme vyhrali. Miloš Zeman od nás vtedy chcel, aby sme pokračovali v opozičnej zmluve alebo vytvorili koalíciu s komunistami. To som jednoznačne odmietol. A to bol môj veľký konflikt so Zemanom, pretože on chcel vládu s komunistami a tlačil ma do toho.

Ako si vysvetľujete, že chcel vo vláde komunistov? A to pomerne krátko od zvrhnutia komunistického režimu v Československu?

Chcel len moc. To je moje vysvetlenie.

Keď Zeman skončil na čele strany a odišiel z postu premiéra, oznámil odchod do dôchodku. Vy ste mu verili, že sa dokáže držať bokom a nebude sa v ničom angažovať?

Ja som si myslel, že sa stiahne do ústrania na dlhší čas. Počítal som zhruba s jedným volebným obdobím. Ale neveril som, že by sa neangažoval nikdy, pretože mal vyše 50 rokov, pričom priemerná dĺžka života je 76 rokov. Tak som si prosto nedokázal predstaviť, že by bol Zeman taký dlhý čas pasívny. A moja úvaha, že zostane v ústraní dlhšie, vychádzala z toho, že keď odchádzal z postu predsedu vlády, bol veľmi vyčerpaný.

V tom však hrala rolu aj jeho životospráva a inklinácia k alkoholu, čím bol povestný už v 90. rokoch.

Áno, je pravda, že pil veľké množstvo alkoholických nápojov, bol tuhý fajčiar. Ale unavil sa aj preto, že zastával post premiéra. Je to šialene náročná práca – psychicky aj fyzicky.

Od rána do večera je na vás zodpovednosť za komplexnú problematiku, ktorú musíme pochopiť a následne sa nejako rozhodnúť. Nikdy na to nemáte dosť času, nikdy nemáte dosť expertov, a ešte musíte myslieť na to, že tí, čo vám radia, majú vlastné záujmy. Takže sa nedivím, že toho mal po štyroch rokoch plné zuby. Preto som si myslel, že si dá dovolenku na dlhší čas.

To si asi mysleli všetci, avšak v roku 2003 sa pokúsil o návrat, keď sa uchádzal o prezidentskú funkciu. On vo svojich pamätiach Ako som sa mýlil v politike píše, že tento nápad dostal, keď ste za ním prišli vy a ponúkli ste mu, že ho sociálna demokracia vo voľbách podporí. Je to pravda?

Nie je to pravda. Ja som ho nepožiadal. Bolo to tak, že som sedel so Zemanom a s Pavlom Rychetským a viackrát sme debatovali o tom, že chceme do boja o prezidentský úrad vyslať Otakara Motejla. Zeman mi to odsúhlasil a ja som to bral ako uzavretú vec.

So Zemanom som do tejto funkcie nikdy nepočítal a on ma navyše šestnásťkrát uistil, že prezidentom byť nechce. Ja som uňho totiž, samozrejme, sondoval, či chce byť prezident alebo nie, pretože to pre mňa bola dôležitá politická informácia. On mi však nespočetnekrát povedal, že prezidentom byť nechce. Bola jedna z mojich veľkých chýb, že som jeho ambíciu neodhadol.

Miloš navyše musel vedieť, že nemá najmenšiu šancu, aby ho parlament zvolil, takže sme hľadali nejakú osobnosť, ktorá by prešla. Zeman s tým vtedy súhlasil, a preto sa aj on prihováral za Otakara Motejla. Ja som si vtedy hovoril, že keď mi toto hovorí toľkokrát, prečo by klamal.

Ako ste reagovali, keď ste sa dozvedeli, že otočil a prezidentské ambície má?

Ja som ho jednoducho nechcel. Chcel som presadiť Otakara Motejla, chcel som presadiť tú koncepciu, ktorú som mal. Zemana som na Hrade prosto nechcel, pretože by si vytvoril ďalšie mocenské centrum, z ktorého by riadil sociálnu demokraciu. Jednoducho by bol šoférom na zadnom sedadle.

To však robil, aj keď sa po nezdare v roku 2003 vrátil späť na Vysočinu.

To áno, snažil sa, mal vplyv, ale nemal rozhodujúci vplyv. Ale to, čo sa v roku 2003 stalo, bolo jednou z príčin vnútorných rozporov v sociálnej demokracii. Pretože časť aj naďalej stála za Zemanom.

Aké boli ďalšie dôvody, prečo ste Zemana nechceli na Hrade? Vy ste vtedy povedali: „Strana pôjde do pr*ele, ak sa tie ku*vy okolo Zemana dostanú na Hrad.“ Čo ste tým mysleli?

Neviem, či je tento citát celkom autentický. V zásade som považoval prezidentovanie Miloša Zemana za nebezpečné, a to aj vzhľadom na jeho okolie. A pretože som predpokladal, že sa Zeman bude snažiť ovládnuť sociálnu demokraciu. Jeho predstava sociálnej demokracie sa od tej mojej veľmi líšila. Preto som predpokladal, že by to našu stranu mohlo taktiež zničiť, že stratíme dušu a pôjdeme preč.

Zeman po svojom nezdare odišiel na Vysočinu. Čakali ste, že sa po tomto fiasku opäť vráti?

To neviem. Som veľmi skeptický, takže veľa vecí nikdy nepovažujem za definitívne. Zrejme som si myslel, že už sa do politiky nevráti. Nemám na to jasnú spomienku, ale myslím si, že som to považoval za uzavretú kapitolu. Už len preto, že prezident sa volil v parlamente.

Ďalšia chyba…

Áno.

Keď ste hovorili o rozdelenej sociálnej demokracii, Zeman sa aj naďalej snažil prehlbovať priekopy v strane. Ako si spomínate na obdobie v rokoch 2003 až 2011?

Keď som prestal byť premiérom, nebol som príliš v Česku a vnímal som to veľmi z diaľky, ale na snemoch to bolo vidieť. Bolo vidieť, že sa snaží sociálnu demokraciu rozdeliť.

Ako ste vnímali, keď v roku 2011 pripustil, že sa bude o prezidentský úrad opäť uchádzať? A aj s okolím, v ktorom boli Martin Nejedlý a Vratislav Mynář?

To už bola v Česku zavedená priama voľba prezidenta. Takže keď kandidatúru oznámil, hovoril som si, že to je vážna vec. Prvý raz som si totiž pripustil, že môže uspieť. To, že za ním boli Mynář s Nejedlým, som príliš nevnímal.

Zeman vtedy uspel a krátko nato začal škodiť ČSSD. Spomeňme si na lánsky puč, ktorého cieľom bolo zvrhnúť Bohuslava Sobotku z čela strany. 

Lánsky puč nás ťažko poškodil. Myslím si, že primárnym dôvodom lánskeho puču bolo to, že chcel mať mocenský nástroj v parlamente. V tom čase nechcel sociálnu demokraciu zničiť – on ju chcel ovládnuť. Chcel mať v parlamente svoju prezidentskú stranu, pretože bez toho bola jeho moc značne slabšia. To nebolo so Sobotkom na čele možné.

Dobre, ale neskôr sa stranu snažil zničiť, keď uzavrel mocenský pakt s Andrejom Babišom, s ktorým proti Sobotkovi bojoval. 

Sobotka však na začiatku Zemana porazil, neumožnil mu, aby ČSSD ovládol. Zeman sa potom obrátil na Babiša, pretože videl, že ČSSD jeho prezidentskou stranou nebude. A ak chcel mať nejakú silu, musel logicky sociálnu demokraciu oslabovať.

A Sobotka mu to svojím prístupom často umožnil. 

Ja si myslím, že nás hlavne poškodila rozdelenosť strany, ktorú Zeman starostlivo rozvíjal. Faktom je, že keď je strana vnútorne rozdelená a manifestuje sa to, je koniec.

Ako ste vnímali Zemanovu prezidentskú éru?

Ako prezidentskú éru, po ktorej nič nezostalo. Žiadna jeho koncepcia sa nepresadila, postupne strácal autoritu a odišiel.

Ako ste vnímali vplyv Martina Nejedlého a Vratislava Mynářa?

Tí ľudia, ktorí okolo neho na Hrade boli, mi vyslovene prekážajú. Môj základný princíp vždy bol, aby ľudia, čo sa pohybujú pri moci, mali jedného jediného zamestnávateľa, teda Českú republiku.

A pri týchto chlapoch vôbec neviem, aké majú ďalšie vedľajšie agendy. Títo ľudia tam nemali byť. Miloš Zeman sa obklopoval ľuďmi, ktorí zjavne nemali kvalifikáciu na to, aby sa pohybovali blízko vrcholu ústavnej moci. Prečo to robil? To neviem.