Bývalá šéfka Slovenského centra dizajnu: Na kasárne som myslela už dávno
Zbierky Slovenského múzea dizajnu sú očarujúce, boli by sme však radi, keby mohla aj verejnosť vidieť múzeum tak, ako ho vidíme my zvnútra, vraví Katarína Hubová. Po 12 rokoch sa vzdala funkcie riaditeľky.
Na začiatku príbehu založenia Slovenského múzea dizajnu bolo takmer tajné zbieranie exponátov, a keď sa po rokoch podarilo nájsť aj vhodný priestor, tím nadšencov na čele s riaditeľkou Slovenského centra dizajnu KATARÍNOU HUBOVOU už bol pripravený a rozbehnutý. A keď sa po ďalších rokoch múzeum stalo skutočnosťou aj zo zákona, Hubová sa rozhodla odstúpiť. „To, čo som chcela, sa istým spôsobom naplnilo,“ hovorí so spokojnosťou.
Prečo ste sa rozhodli odstúpiť po dvanástich rokoch z postu riaditeľky Slovenského centra dizajnu (SCD) práve teraz, keď sa podarilo založiť Slovenské múzeum dizajnu?
Práve preto, že sa to podarilo. Keď som išla do konkurzu na miesto riaditeľky SCD, dali sme si s kolegyňou Adou Pekárovou za jednu z hlavných priorít podporiť práve vznik múzea dizajnu. Takže to, čo som chcela, sa istým spôsobom naplnilo, a nemyslím si, žeby som ešte mala rozrábať nové veci. Je to už pre niekoho mladšieho, kto má perspektívu a čas, aby potiahol múzeum a SCD o kus ďalej, možno aj trochu iným, novým smerom, a najmä dotiahol to do nejakého ďalšieho, aspoň takého zdarného konca, ako sa to podarilo mne.
Kedy ste už boli presvedčená o tom zdarnom konci vášho úsilia o vznik múzea, a teda aj o konci vášho pôsobenia na čele dizajncentra?
To rozhodovanie nebolo jednoduché, netrvalo krátko. Stále som zvažovala, či naozaj môj nástupca dopadne dobre, či sa zmení vláda, ako sa môže vyvíjať atmosféra v spoločnosti vo vzťahu ku kultúre vôbec a k výtvarnému umeniu a dizajnu zvlášť, a tak ďalej. Rozmýšľala som o tom teda dlhší čas, no keď sa múzeum stalo skutočnosťou aj zo zákona, potom to už bolo rozhodnutie možno z hodiny na hodinu. Musím povedať, že aj vďaka mojim kolegom z SCD a z ministerstva kultúry výmena prebehla hladko.
Vráťme sa však na začiatok vášho funkčného obdobia. Čo vás držalo v nádeji, že snaha o vznik múzea nebude márna? Veď pred vami sa o to už pokúšali viacerí.
Áno, o jeho založenie sa usilovalo niekoľko generácií a prvé pokusy sa viažu ku Škole umeleckých remesiel v 30. rokoch 20 storočia. Vtedy sa to takmer podarilo, a potom sa podobné snahy objavovali v určitých periódach. Uvažovalo sa aj, že by múzeum mohlo byť súčasťou Slovenskej národnej galérie. Mňa s Adou Pekárovou a s grafickým dizajnérom Ľubomírom Longauerom hnalo hlboké presvedčenie o potrebe zázemia, kde si možno pozrieť, čo v histórii vznikalo v oblasti dizajnu. Všetci sme mali skúsenosť s pôsobením na VŠVU a okrem iného i s názormi študentov, ktorí si neraz mysleli, že tu predtým nič nebolo. A už len výskum, do ktorého sa Longauer pustil, dokazuje, že tu toho bolo a je veľa, a veľmi zaujímavého.
V roku 2010 sa ministerstvo obrany zbavilo Hurbanových kasární v Bratislave a po roku ich získal rezort kultúry. Vy ste prišli s myšlienkou vytvoriť tam polyfunkčný kultúrny priestor.
Našťastie platí taký zákon, že každý uvoľnený priestor v majetku štátu treba najskôr ponúknuť ministerstvám, a tak takáto ponuka prebytočného majetku pristála aj na mojom stole. Sme síce najmenšia organizácia v rezorte kultúry a Hurbanove kasárne zasa asi najväčšou budovou v meste, tak som si povedala, že tento paradox je celkom zaujímavý, a predložila som svoj návrh. Dávno som si predstavovala, že kasárne sú skvelým miestom pre múzeum dizajnu. Bolo mi jasné, že ako dizajncentrum nezvládneme také veľké sústo, hlavne finančne, ale zasa – zákon je taký, že sa ministerstvo musí zaoberať každým podnetom. Keby ten náš neprišiel, kasárne by asi skončili niekde u súkromníkov ako obchodné centrum. Minister Daniel Krajcer uznal, že tento priestor má veľký potenciál stať sa príťažlivým kultúrnym centrom v strede mesta nielen s múzeom dizajnu, ale aj s ďalšími pridanými hodnotami. Už samotné naše múzeum je skvelý zázrak.
Vaším veľkým tromfom bol aj fakt, že ste už v tom čase budovali zbierky exponátov do budúceho múzea. Čím ste začali?
Ako prvé sme získali stoličky z Tatra Nábytku Pravenec, ktorých bolo 320, celý výrobný program. Toto zbieranie sa však nepáčilo vtedajšiemu ministrovi kultúry Františkovi Tóthovi, takže sme ich museli takmer skrývať a príliš sa nechváliť, že nejaké zbierky už vôbec máme.
Kde ste ich skladovali?
U kamarátov dizajnérov, architektov, ktorí nám to umožnili, samozrejme, nezištne.
Kedy sa skončil tento absurdný stav?
Až začiatkom roku 2012 minister Krajcer podpísal doplnok zriaďovacej listiny dizajncentra o zberateľskej činnosti. To bol súčasne prvý oficiálne uznaný krok na ceste k zakladaniu múzea dizajnu.
To začalo svoju činnosť v roku 2014, keď bolo zapísané v Registri múzeí a galérií SR. Ako je teda definované Slovenské múzeum dizajnu (SMD), podľa akého kľúča ho budujete?
Múzeum je súčasťou Slovenského centra dizajnu a špecializuje sa na zbieranie, prezentáciu a výskum všetkých foriem dizajnu (grafický, produktový a architektonický) a vybraných oblastí úžitkového umenia. Čo sa týka časovej hĺbky našej výskumnej a zberateľskej práce, hranicou sú zhruba 20. až 30. roky minulého storočia, teda obdobie už spomínanej skvelej Školy umeleckých remesiel a, samozrejme, aj najsúčasnejšie podoby dizajnu, napríklad aj ocenené produkty zo súťaže Národná cena za dizajn.
Aký je momentálny stav zbierok?
Je to už niekoľko desiatok tisícok predmetov. Mnohí ľudia, keď nám ich darujú, majú záujem, aby tie veci boli dobre uložené a k dispozícii odborníkom a verejnosti. Zbierku grafického dizajnu založil svojím intenzívnym iniciovaním medzi dizajnérmi a vlastným darom Ľubomír Longauer, k nemu sa pridal napríklad ďalší výtvarník Miroslav Cipár, ktorý má momentálne v múzeu výstavu Univerzálny tvorca. V oblasti priemyselného dizajnu zasa založil zbierku kurátor Maroš Schmidt, ktorý je vedúcim múzea. Okrem neho má SMD ešte dvoch stálych zamestnancov a sieť vyše desiatich spolupracovníkov, expertov na keramiku, odevný dizajn a textil, architektúru, nábytok, sklo a ďalšie príbuzné disciplíny.
Podľa množstva exponátov v zbierkach „vedie“ grafický dizajn, nebude to zvádzať k pocitu, že múzeum je orientované primárne na grafický či komunikačný dizajn?
Iste, zbierky grafického dizajnu okrem toho, že sú nádherné, sú aj početnejšie, čo však vychádza z podstaty tohto média – sú to väčšinou dobre skladovateľné, plošné papierové exponáty. Tu však nejde o žiadnu súťaž, navyše som presvedčená, že vedúci múzea Schmidt a nová šéfka celého dizajncentra Rišková sú zárukou vyváženosti a širokospektrálnosti ďalšieho rozvoja.
Už ste spomenuli ekonomickú veľkosť sústa, akým je využitie Hurbanových kasární. Ako to zvládate?
Veľkou motiváciou i hrdosťou je pre nás fakt, že sme jedinou zo všetkých inštitúcií v kasárňach, ktorá otvára svoje priestory pre verejnosť. Ostatní tam majú zväčša úrady a najmä sklady. Do zdevastovaných priestorov, navyše v dispozícii takej zvláštne vojensky nepochopiteľnej, sme museli investovať peniaze z nášho rozpočtu, čo viedlo k priškrteniu iných aktivít. Ďalšie peniaze na múzeum máme sľúbené, ale nie sú v rozpočte, môžeme ich dostať, ale aj nemusíme. Treba zdôrazniť, že hodnoty v múzeu, nielen finančne, ďaleko prevyšujú vklad, ktorý dal a dáva do neho štát. Zbierky sú očarujúce, boli by sme však radi, keby múzeum mohla aj verejnosť vidieť tak, ako ho vidíme my zvnútra.
Čo tomu bráni?
Máme dva výstavné priestory, na prízemí kasární je to galéria SCD Satelit pre súčasný dizajn a pod strechou Galéria v podkroví Slovenského múzea dizajnu. Tá je atraktívna, ale má svoje hendikepy. Je na poschodí, bez výťahu, takže mnohí ľudia sa tam v podstate nedostanú. To je vážny problém, ale sú aj zdanlivo banálnejšie. Od septembra vybavujeme na rôznych úradoch propagačný pútač na budovu, pomaly bude aj po Cipárovej výstave a stále sa vynára nejaké nové povolenie, ktoré nám vraj chýba. Chýbajú nám aj vhodné priestory na expozície, ale snáď ich nahradíme otvorenými depozitmi.
V tomto roku oslávi Slovenské centrum dizajnu štvrťstoročnicu. Nechceli ste na jeho čele ešte chvíľu zostať, užiť si z tej slávy, a potom efektne odísť?
Po prvé, viete, ako je to s tou svetskou slávou. Po druhé, žiadny odchod nie je efektný, takže o tomto som vôbec nerozmýšľala. Do funkcie som išla s určitými predstavami, nie o sebe, ale o inštitúcii. A tak aj odchádzam.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].