Slováci majú emigráciu v krvi. Už po stáročia
Poctivo ľudia hlasujú iba nohami.
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
V roku 1993 som býval na študentskom internáte v Plzni. Jedného dňa sa vo dverách s batohom na chrbte objavil môj bratranec Ivan z Košíc. „Servus, ako sa máš, budu u teba bývať. Emigroval som. Tam sa to už nedá.“ Myslím, že to bol asi prvý živý emigrant, ktorého som v Česku videl. Bolo krátko po rozdelení Československa, Slovensko malo svojho Mečiara, ale mňa úplne pohlcoval študentský život. Keď som práve nemal prerušené štúdium zo študijných dôvodov (rozumej, vyhodili ma), cestoval som po Európe a rodné Slovensko ma príliš nezaujímalo. Bratranec mi pripadal ako mimozemšťan, ktorý spadol z vesmíru.
Nakoniec u mňa zostal iba pár týždňov a potom sa presťahoval k mojim rodičom do malého mestečka v západných Čechách. Tam strávil asi pol roka, kým zistil, že emigrácia v Česku nie je veľmi zábavná, zvlášť keď tu „nepadajú do huby pečené holuby“ a že sa na Slovensku asi dá prežiť. V Košiciach žije dodnes a možno si na svoj útek za slobodou ani poriadne nepamätá. Vtedy však utieklo do Česka veľa Slovákov a údajne to vyzerá, že budú mať pre súčasnú politickú situáciu zase nasledovníkov. Slovenská emigrácia je zrejme nekonečný fenomén.
