Žena strávila v jaskyni 500 dní. Prečo mala sluchové halucinácie a čas jej plynul pomalšie?

Päťsto dní nevidela človeka a nepočula ľudský hlas.

Jej tím ju nesmel kontaktovať ani v prípade úmrtia v rodine.

Španielska horolezkyňa Beatriz Flaminiová (50) sa od druhých ľudí izolovala zámerne ako súčasť experimentu o vplyve extrémnej samoty a nedostatku zmyslových podnetov na telo a myseľ.

Športovkyňa žila v hĺbke 70 metrov a z jaskyne pri Granade vyšla 14. apríla 2023.

Keď po ňu kolegovia prišli, myslela si, že experiment trvá len 160 až 170 dní. Žena povedala, že pojem o čase stratila zhruba po dvoch mesiacoch.

Na povrchu sa usmievala a pred novinármi vtipkovala, kto zaplatí pivo na oslavu.

 Beatriz Flaminiová strávila 500 dní v jaskyni v hĺbke 70 metrov. Zdroj – Guardian/YouTube

Kreslila si, čítala alebo cvičila

Keď 21. novembra 2021 Flaminiová vošla do jaskyne, mala 48 rokov. Vo svete zúrila pandémia covidu, kráľovná Alžbeta II. ešte žila a Rusko sa iba chystalo na inváziu na Ukrajinu.

Žena o žiadnych udalostiach vo svete nevedela, keďže bola v jaskyni.

Zhruba 300 dní od začiatku experimentu jaskyňu nútene opustila pre technické problémy a osem dní strávila v stane na povrchu. Za ten čas nebola s nikým v kontakte. Potom sa vrátila do jaskyne (celý experiment trval 509 dní, z toho v stane 8 dní).

Svoje zážitky z podzemia zaznamenala na dvoch kamerách. Nahlas hovorila len vtedy, keď sa nahrávalo. „Sama so sebou som nehovorila nahlas, ale viedla som so sebou interné rozhovory a veľmi dobre som so sebou vychádzala,“ povedala Flaminiová.

Žena si v jaskyni kreslila, cvičila, plietla vlnené čiapky či nahrávala videá. Prečítala 60 kníh. Keď po ňu prišli, driemala. „Myslela som si, že sa niečo stalo. Povedala som: ‚Už? V žiadnom prípade‘. Ešte som nedokončila svoju knihu,“ povedala podľa denníka The Guardian.

Bola tam, kde chcela byť

Stráviť 500 dní v jaskyni bol Flaminiovej vlastný nápad (projekt Timecave). Psychológovia, kondiční tréneri a ďalší odborníci monitorovali jej zdravotný stav a duševnú pohodu.

Cieľom experimentu je výskum vplyvu sociálnej izolácie na vnímanie času a cirkadiánne rytmy. Tie predstavujú vnútorné biologické hodiny, ktoré kontrolujú našu fyziológiu a správanie – ovplyvňujú spánok, telesnú teplotu, vylučovanie hormónov, krvný tlak či metabolizmus.

Prekonať ťažké chvíle pomáhalo Flaminiovej to, že v jaskyni neskončila pre prírodnú katastrofu či z iného vynúteného dôvodu, keďže išlo o jej dobrovoľné rozhodnutie.

„Bola som tam, kde som chcela byť, a oddala som sa tomu,“ povedala.

O halucináciách

V jaskyni žila „tu a teraz“. „Musela som sa koncentrovať, inak by som si mohla vyvrtnúť členok a ublížiť si. Bol by koniec a museli by ma vybrať. A to som nechcela,“ povedala podľa Guardianu.

Podľa vlastných slov to horolezkyňa ani raz počas experimentu nechcela vzdať.

Športovkyňa zažila sluchové halucinácie. „Ste potichu a mozog si vymýšľa,“ vysvetlila pôvod preludov.

Psychologička Sarita Robinsonová z University of Central Lancashire vysvetlila, že halucinácie sú „následkom nedostatočnej stimulácie mozgu“. Keďže mozog má nedostatok vonkajších podnetov, vnútorné myšlienky a pocity nesprávne považuje za javy, ktoré sa vyskytujú vonku (nie v hlave), odkiaľ by pochádzali za bežných okolností.

„Ľudia v úplnej izolácii môžu mať takisto pocit, že v ich prítomnosti sa nachádza duch alebo ich niekto pozoruje,“ dodala pre portál The Conversation psychologička Robinsonová.

Halucinácie následkom sociálnej izolácie počas pobytu na samotke mala aj Sarah Shourdová, ktorú v roku 2009 zajali v Iráne pre údajnú špionáž, keďže žena bola na túre pri neoznačenej hranici s Irakom.

V krajine ju väznili okolo 400 dní.

Halucinácie sa dostavili zhruba po dvoch mesiacoch. „Periférne som videla záblesky svetla, ale keď som trhla hlavou, nič tam nebolo,“ napísala Shourdová pre The New York Times.

„Viac ako raz som búchala do stien, až mi krvácali hánky na rukách, a plakala som až do vyčerpania. V jednej chvíli som počula, ako niekto kričí – až keď som na tvári pocítila ruky jedného z priateľskejších strážcov, ktorý sa ma snažil priviesť k vedomiu, uvedomila som si, že výkriky sú moje vlastné,“ dodala.

Keď čas plynie pomalšie

Beatriz Flaminiová žila v jaskyni v Španielsku v hĺbke 70 metrov bez prístupu prirodzeného svetla. Po istom čase tak stratila pojem o čase.

Hoci v jaskyni strávila 500 dní, myslela si, že je len v tretine experimentu.

Zmeny vo vnímaní času zakúsil aj francúzsky geológ Michel Siffre. V roku 1961 viedol dvojtýždňovú expedíciu na výskum podzemného ľadovca vo francúzskych Alpách, no nakoniec zostal v podzemí dva mesiace. Nemal hodinky ani ďalšie vymoženosti.

Jeho kolegovia zistili, že sa mu „spomalil čas“ a mal pocit, že to, čo v skutočnosti trvalo 5 minút, trvá dve minúty.

Podobný zážitok mal aj Maurizio Montalbini, sociológ a nadšenec jaskyniarstva, ktorý v roku 1993 strávil 366 dní v jaskyni pri talianskom meste Pesaro. Keď z jaskyne vyšiel, bol presvedčený, že uplynulo len 219 dní, píše BBC Future.

Vlastné tempo

Flaminiová stratila pojem o čase, lebo v tme podzemnej jaskyne nevidela vychádzať ani zapadať slnko a nevykonávala bežnú pracovnú a sociálnu rutinu.

Flaminiová zaznamenala zmeny v plynutí času. Zdroj – Washington Post/Twitter

Spanish athlete Beatriz Flamini's solo challenge was studied by scientists.

Her 500 days in an underground cave meant she had no idea what was happening in the world. https://t.co/HaqFCMo5V2

— The Washington Post (@washingtonpost) April 15, 2023

Podľa psychologičky Ruth Ogdenovej z Liverpool John Moores University platí, že čím viac spomienok si vytvoríme na nejakú udalosť alebo obdobie, tým dlhšie si myslíme, že trvali.

„Na rušné dni a týždne plné množstva nových a vzrušujúcich udalostí si zvyčajne spomíname ako na dlhšie v porovnaní s tými, ktoré sú monotónnejšie a nič pozoruhodné sa nedeje,“ uvádza Ogdenová pre portál The Conversation.

Keďže Flaminiová bola izolovaná od okolitého sveta, nedostatok nových spomienok mohol prispieť k zmene vnímania času.

Rolu hralo aj to, že v jaskyni na čase toľko nezáležalo, keďže Flaminiová sa nemusela ponáhľať do práce alebo na nákup či po deti do škôlky.

„Išla si vlastným tempom a mohla jesť, spať a čítať, ako a kedy sa jej chcelo. Venovala sa maľovaniu, cvičeniu a dokumentovaniu svojich zážitkov. To mohlo spôsobiť, že na plynutí času nezáležalo,“ píše psychologička Ruth Ogdenová.

Život v temnote

Život v temnote narúša pravidelný spánok. Dôvodom je, že melatonín – nazývaný aj ako „spánkový hormón“ – sa tvorí v reakcii na zmenené svetelné podmienky.

„Pre poruchy cirkadiánneho rytmu sa môžeme cítiť depresívne a unavene,“ uviedla psychologička Sarita Robinsonová. Odborníčka dodala, že medzi následky tejto poruchy sa radí aj zvýšené riziko rakoviny, inzulínovej rezistencie, srdcových chorôb či obezity.

Hráč pokru Rich Alati sa v roku 2018 stavil o 100-tisíc dolárov, že prežije 30 dní v zatemnenej miestnosti bez prístupu k svetlu či k zariadeniam, ktoré vyžarujú svetlo.

Vzdal sa po 20 dňoch, čo ho stálo 62 400 dolárov. No povedal, že experiment mal aj pozitívny efekt – naučil ho väčšej trpezlivosti a viac si začal vážiť veci, ktoré bral predtým ako samozrejmosť.

Sme sociálne tvory

Už z predošlého výskumu je známe, že sociálna izolácia negatívne vplýva na duševné aj fyzické zdravie ľudí. Jedným z dôvodov je, že sme sociálne tvory. Po tisíce a milióny rokov žili naši predkovia v malých sociálnych skupinách – spolu boli v neustálom kontakte a od ich spolupráce záviselo ich prežitie.

Tieto tlaky formovali ich myseľ (do určitej miery sme ju zdedili) navyknutú na permanentnú prítomnosť druhých ľudí.

Prakticky každý výskum o šťastí uvádza, že kvalitné sociálne väzby a veľa priateľov sú jedným z najvýznamnejších faktorov šťastia v našich životoch.

Naopak, odlúčenie od rodiny, samota a sociálna izolácia sa považujú za faktor, ktorý prispieva k výskytu depresie u ľudí, ktorí inak žijú v blahobytnej spoločnosti a zdanlivo by im nemalo nič chýbať.

Ako alkoholizmus alebo fajčenie

Viacerí ľudia, ktorí žili v izolovanom prostredí – napríklad výskumníci v Antarktíde – uviedli, že samota môže byť najťažšou súčasťou práce.

„Yossi Ghinsberg, izraelský dobrodruh a autor, ktorý prežil niekoľko týždňov osamote v Amazónii, povedal, že zo všetkého najviac trpel osamelosťou a vytvoril si imaginárnych priateľov, ktorí mu robili spoločnosť,“ dodala psychologička Robinsonová.

Sociálne izolovaní ľudia horšie zvládajú stresové situácie a majú väčšie problémy pri spracovávaní informácií. „To môže viesť k ťažkostiam pri rozhodovaní a k problémom s pamäťou,“ vraví Robinsonová.

Mnohí väzni umiestnení na samotku vykazujú dlhodobé duševné problémy vrátane nárastu úzkosti, paranoje alebo záchvatov paniky.

Osamelí ľudia majú aj vyššiu chorobnosť. Niektorí prirovnávajú riziká sociálnej izolácie k fajčeniu pätnástich cigariet denne, k alkoholizmu alebo absencii pohybu a cvičenia.