Denník N

Macron, EÚ a svet

Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a francúzsky prezident Emmanuel Macron prichádzajú na rokovanie s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom v Pekingu. Foto - TASR/AP
Predsedníčka Európskej komisie Ursula von der Leyenová a francúzsky prezident Emmanuel Macron prichádzajú na rokovanie s čínskym prezidentom Si Ťin-pchingom v Pekingu. Foto – TASR/AP

Francúzsky prezident hľadá európske riešenie. A práve také potrebuje aj Slovensko.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

To, čo Vladimir Putin spustil agresiou voči Ukrajine, nás bude dobiehať aj bolieť ešte dlho, ale spustil tým aj kryštalizáciu mocenských pomerov z celosvetového hľadiska. Plamene geopolitiky, ktoré v prípade EÚ už dohasínali a medzi mocnosťami sveta tleli iba studeným plamienkom, sa teraz rozhoreli dosť nebezpečne: síce neprerastú do vojnovej vatry, ale nepochybne nastanú posuny. A tie nebudú vyzerať ako jednoduché rozdelenie sveta na West and Rest, teda Západ a zvyšok. Toto sme tu už mali v čase bushovských pokusov o unilaterálne riadenie sveta, ktoré sa ukázalo ako neudržateľné, a to aj v čase protiteroristického boja. A to, čo nepotrebujeme, je aj schematické delenie na Západ a Východ. Predovšetkým preto, lebo dávno nezodpovedá deleniu sveta na demokracie a diktatúry. Dnes sa svet delí na civilizácie štátnej slobody a neslobody. A navyše boj o dominanciu alebo aspoň o vyvážené mocenské pomery bude prebiehať aj vnútri toho, čo metaforicky nazývame Západom. A čo reálne už práve od konca studenej vojny neexistuje a je skôr symbolom skrytého úsilia o anglo-americkú dominanciu.

To je realita, v ktorej sa pohybujú veľké i menšie mocnosti a v ktorej musia manévrovať aj menšie štáty. Naprieč svetom vidíme dynamicky oživovaného ducha národnej geopolitiky. Jediný útvar na svete, poučený z dvoch svetových vojen, ktorý sa pokúsil tohto zlého ducha skrotiť, je EÚ. Dokázali to aj iné krajiny, ktoré sú dnes federáciami, ale iba za cenu vojnového násilia, ako napríklad USA. EÚ buduje tento projekt na mierovom princípe. Práve preto my Slováci nie sme žiadnymi „vazalmi“ EÚ, ako sa nedávno vyjadril Robert Fico. A preto ani nepotrebujeme obnoviť suverenitu našej zahraničnej politiky, ako nás presviedča. My ju totiž v rámci EÚ máme oveľa silnejšiu, ako by sme ju mali v ktoromkoľvek inom zoskupení či spojenectve. A vysťahovať sa na Antarktídu nechceme, a napokon geopolitika rozťahuje svoje chápadlá už aj tam.

EÚ, USA a Čína

Práve v tomto svete sa usiluje nájsť si miesto EÚ. Od počiatku ruského útoku sa spustila kritika na nemeckého kancelára Scholza, ale ušlo sa aj Merkelovej za jej vraj ľahkovernosť voči Rusku. V týchto dňoch sa zasa spustil útok na francúzskeho prezidenta Macrona, lebo si dovolil zdôrazniť potrebu „európskej autonómie“; a dovolil si to práve v Číne. Nepochybne je to drobná provokácia, lebo pod autonómiou mal na mysli práve väčšiu nezávislosť od USA. A demonštroval ju práve na spore o Taiwan. Čo som v politike, ležal mi osud Taiwanu na srdci: preto, lebo sa tam rozhodli napriek tlaku „kontinentálnej“ Číny zotrvať a rozvíjať demokraciu. Ako predseda zahraničného výboru nášho parlamentu som podporoval a presadzoval plnohodnotnú účasť Taiwanu na činnosti všetkých organizácií OSN (čo Čína blokovala), v europarlamente som bol aktívny v skupine priateľstva s Taiwanom, ostrov som navštívil a stretol som sa s najvyššou reprezentáciou štátu. Nemám žiadne sympatie k politickému režimu Číny.

Ale musím jasne povedať, že Macron mal pravdu. Sledujem domácu politiku USA dosť podrobne. Čína ako geopolitický konkurent USA vyvoláva napätie aj na domácej americkej pôde: toto napätie sa stupňuje tým, že sa republikáni a demokrati predbiehajú, kto zaujme tvrdšie stanovisko. Čína sa stala volebným kolbišťom. Je však paradoxom, že ani jedna z týchto strán nemá ani len náznakom zámer meniť politiku „jednej Číny“, ako bola dohodnutá ešte v časoch Nixona a Kissingera. Takže vťahovať do eskalácie napätia EÚ je skutočne nezmyselné. Navyše tak Macron, ako aj Ursula von der Leyen zdôraznili priamo na čínskej pôde, že akékoľvek pokusy násilne zmeniť štatút Taiwanu sú neakceptovateľné. Áno, nechať sa vťahovať bezmyšlienkovite do eskalácie napätia je skutočne nesvojprávne. Rovnako je nesvojprávna aj britská politika, ktorá vždy stála na strane USA a svoju „osobitosť“ sa usilovala ukázať na akomsi krotení, zmierňovaní sebavedomej a často aj avanturistickej politiky USA na spôsob texaských kovbojov. A áno, urobil to Macron práve v Číne, čo sa väčšine kritikov zdalo ako to najhoršie. Lenže presne o to Macronovi išlo. Vyhrať zápas s Ruskom je možné len v tom prípade, ak sa Si Ťin-pching rozhodne Putina nepodporiť. USA za terajšej situácie napätých vzťahov nemajú šancu Čínu od Putina odtiahnúť. Jedinou silou je EÚ.

Čína nie je Rusko

Navyše Čína nie je Rusko. Je aktívnym

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Čína a Taiwan

Emmanuel Macron

Vladimir Putin

Komentáre

Teraz najčítanejšie