Kvetko z Demokratov: S Dzurindom sme sa rozišli, do predsedníctva navrhol iných ľudí, ako sme sa dohodli

Napriek sklamaniu si spojenie naďalej predstaviť vie. „Hlavy musia vychladnúť,“ hovorí Martin Kvetko, jeden z iniciátorov spájania bývalej strany Spolu a Dzurindovho projektu.

Pochádza zo slávnej rodiny Kvetkovcov, jeho prastrýko po roku 1989 obnovil ako predseda činnosť Demokratickej strany. Nemá ešte ani tridsať rokov a už zásadným spôsobom vstúpil do politiky. Bol jedným z dvoch autorov memoranda o spolupráci, ktorého výsledkom malo byť prepojenie strany Spolu a projektu Mikuláša Dzurindu, napokon však vznikli Demokrati s lídrom Eduradom Hegerom.

V rozhovore hovorí:

• ako spoluzakladal stranu Za ľudí a čo ho sklamalo;
• že je jednoznačne za spájanie demokratických síl pred voľbami;
• prečo v roku 2019 vytvoril bez Dzurindovho vedomia jeho fanúšikovský profil na Instagrame a ako to dopadlo;
• že bol asistentom Miroslava Kollára ako šéfa strany Spolu a zároveň pomáhal rozbiehať Dzurindov projekt;
• prečo stroskotali rokovania s Dzurindom, ktorého si napriek nedohode naďalej váži.

Pôsobíte ako poslanecký asistent Miroslava Kollára (nezaradený), okrem toho by ste mali mať v strane Demokrati na starosti časť volebnej kampane. Ako ste sa k tomu v takom mladom veku dostali?

Politika ma baví, študoval som politológiu, neskôr verejnú politiku a politický marketing. Nedávno som v Prahe dokončil postgraduálne štúdium diplomacie. Mali sme skvelých prednášajúcich, aj dnešného prezidenta Petra Pavla či premiéra Petra Fialu, vďaka čomu mám kontakty aj na ľudí z českého politického prostredia.

Ďalšou cennou skúsenosťou bola strana Za ľudí, ktorú som spoluzakladal. Potom som politickú cestu viac-menej kopíroval s Mirom Kollárom. Najprv som mal v strane na starosti terénnu kampaň, po voľbách som sa stal tajomníkom poslaneckého klubu. Musím povedať, že som dal kampani veľa. Mal som stranícku dodávku, za sedem mesiacov som najazdil 70-tisíc kilometrov. Obetoval som tomu voľný čas, víkendy, sviatky.

Do strany Za ľudí ste sa prihlásili sám? 

V podstate áno, vyplnil som formulár a oslovili ma. Začal som pomáhať hneď od prvého dňa zberu podpisov. Bolo to v Poprade na námestí.

Ako ste vnímali, keď sa po voľbách Andrej Kiska stiahol?

Pre mňa to bolo sklamanie. On bol dôvod, prečo som stranu spoluzakladal. Veľmi si vážim, že to bol prvý politik, ktorý sa výrazne postavil Robertovi Ficovi a nadvláde Smeru. Určite som nevstupoval do strany, ktorú dnes vedie Veronika Remišová.

Máte niečo proti nej?

Osobne sme mali vždy korektný vzťah, ale videl som, že v rámci poslaneckého klubu nemá dostatočnú autoritu, aby presadila svoje zámery. To bolo dosť smutné. Oveľa väčšiu autoritu mal Juraj Šeliga. Navyše pripravoval som aj podklady na rokovania parlamentu a Veronika si ich často nenaštudovala. Na klube sa správala viac emocionálne ako racionálne.

Ako hodnotíte fakt, že Remišová je dnes druhá najnepopulárnejšia politička a fakticky ostala v strane sama, bez výraznejších osobností?

Je to výsledok jej práce. Komunikačne mnohé veci nezvládla.

Strana Za ľudí sa v roku 2020 dostala do parlamentu iba tesne, zároveň sa doň tesne nedostala koalícia PS-Spolu, čím prepadlo množstvo hlasov. Ako ste sa vtedy pozerali na predvolebné spájanie, ktoré napokon nenastalo?

Vtedy som bol proti spájaniu, lebo som bol úzko zapojený do kampane, denne som komunikoval s Kiskom a ľuďmi okolo neho a možno som naivne uveril tomu, že „to dáme“ sami. Dnes to hodnotím ako chybu a sebectvo.

Pred septembrovými predčasnými voľbami ste za spájanie stredových a pravicových demokratických síl?
Jednoznačne. Vidíme, ako tieto sily uspeli v Česku, keď sa dokázali spojiť.

Prevažuje tento názor aj v Demokratoch?

Z môjho pohľadu áno.

To znamená čo?

Ľudia, s ktorými v strane komunikujem, majú prevažne tento názor. Ale zatiaľ sme tejto téme nevenovali dostatok času a pozornosti. Odkedy strana vznikla, skôr sa riešia vnútorné záležitosti, aby sme vôbec začali fungovať. Tým, že išlo o rebranding už existujúcej strany Spolu, dosť veľa energie zatiaľ venujeme procesom a štruktúram.

Strana Spolu mala ku koncu v prieskumoch menej než jedno percento, napriek tomu mala a má – ešte z čias Mira Beblavého – zhruba tristo lojálnych a pracovitých členov, ktorí tam nie sú z oportunistických dôvodov. Vždy to bola štandardná politická strana so všetkými straníckymi procesmi a takou sú dnes aj Demokrati.

Kedy začnete o spájaní vážne uvažovať? 

Pripravujeme kampaň. Keďže sa niekedy osobne zúčastňujem na rokovaniach predsedníctva, vidím, že naratív spájania je tam pomerne častý.

Spájania s kým?

Najviac sa hovorí o KDH. Nedávno vyšli v prieskume dáta, ktoré ukazujú, že by to dávalo zmysel. Od ľudí z KDH, ktorých poznám, napríklad aj od jedného člena vedenia strany, mám signály, že to takisto nezavrhujú.

Pred vznikom Demokratov ponúkalo KDH dočasne poverenému premiérovi Eduardovi Hegerovi ako jednotlivcovi dvojku na kandidátke, čo teda neznie ako ochota spájať demokratickú pravicu. 

Opakujem, z informácií, ktoré mám, si myslím, že ak na začiatku júna pred uzavretím kandidátok a koalícií uvidia, že sú niekde okolo šiestich percent, tak tomu budú naklonení.

Spájanie sa možno ešte vo väčšej miere ako KDH týka Demokratov, aktuálne ste na úrovni troch percent, teda pod hranicou zvoliteľnosti. Čo urobíte v júni, ak sa to výrazne nezmení?

Ak to tak bude, budeme sa musieť spájať, nič iné nám neostane.

Do úvahy môžu prichádzať aj Modrí Mikuláša Dzurindu. Prečo sa lídrom Demokratov nestal práve on? Najprv vystúpil na pamätnej tlačovke, potom bolo ticho a predsedom je Heger. 

Poviem genézu. S Dzurindom som intenzívne komunikoval zhruba od septembra. Išlo o to, že ešte v januári 2019, teda v čase, keď som ho ešte vôbec nepoznal, som ako študent založil s kamarátom jeho instagramový účet.

Bez jeho vedomia?

Bez. Bol to fanúšikovský profil. Z dôvodu vďaky a úcty som ho vnímal ako človeka, ktorý urobil pre túto krajinu veľa, dostal nás do EÚ aj do NATO.

V roku 2019 už bol Dzurinda dávno mimo politiky. Ako na vás reagoval?

Nijako – až do marca 2022. Dovtedy profil nebol veľmi aktívny, mali sme rádovo stovky sledovateľov. Zo začiatku sme tam dávali statusy z histórie, výročia a tak podobne. Malo to malý záber. V marci po invázii Ruska na Ukrajinu pozývali Dzurindu do rôznych diskusií na túto tému. S kamošom sme si povedali: skúsme z toho zostrihať nejaké video, dajme to na Instagram a uvidíme. Zabralo to. Zo stoviek sa rýchlo stalo okolo 3500 sledovateľov.

To Dzurinda na svoj fanúšikovský profil ešte stále nereagoval?

Už áno. Keď sa ho na to pýtali, povedal, že vie, že čosi také existuje, on s tým však nič nemá. Nekontaktoval nás. Neskôr – približne v apríli či máji – sa mi na ten profil ozval jeho blízky kolega Ľuboš Schwarzbacher, že by chceli vedieť, kto za ním stojí. Následne sme sa stretli na káve. Rátal som s tým, že ak mi povie, aby som Dzurindov Instagram odovzdal, tak mu ho odovzdám. Bola to moja dobrovoľná iniciatíva.

Nežiadal to od vás?
Nie, oni chceli iba záruku, že to má niekto zodpovedný, kto tam v nejakom bode nezačne pridávať hejty. Tú záruku dostali. Dokonca sme sa s Ľubošom skamarátili. Obaja sme chodili na gymnázium v Tisovci. Dohodli sme sa, že Instagram začneme spoločne koordinovať, oni mi občas niečo poslali, už to bolo oživované s ich vedomím.

V septembri som potom robil v Prahe záverečnú prácu postgraduálneho štúdia na tému spoločná európska armáda. V rámci nej som urobil štyri rozhovory, medzi nimi aj s Dzurindom. Tak sme sa v októbri prvýkrát osobne stretli a prebrali sme aj Instagram a moje pohľady na politiku. Opýtal sa ma, či by som mal záujem spolupracovať s nimi, že dávajú dokopy projekt, pracovne mu hovoria Modrí. Nabralo to rýchly spád a už o týždeň mi ponúkli účasť na projekte, ktorý bude spieť k vzniku politického subjektu.

To sa už hovorilo o spojení so stranou Spolu?

Ešte nie. Ako prvú vec som im povedal, že rád pomôžem, ale som poslaneckým asistentom Mira Kollára. Ten vedel a nenamietal, že som sa stretával s Dzurindom. V tom čase už Miro hľadal spojenca. Spolu malo nula aj niečo percent. Modrí ma oslovili na post kvázi kancelára, že by som im to pomohol rozbehnúť. Postupne sa priberali ľudia.

Vy ste boli asistentom Kollára ako šéfa strany Spolu a zároveň ste pomáhali rozbiehať Dzurindov projekt?

Presne tak, o spojení sa ešte vôbec nehovorilo. Voľby boli ešte ďaleko. Hovorili sme si, že v nejakom bode sa to môže stretnúť a ja tomu môžem napomôcť, ale nič konkrétne – až do bodu, keď bola vyslovená nedôvera vláde.

Celú jeseň sme pracovali na budovaní Modrých a aktívne sme sa stretávali. Mali sme aj neformálne stretnutie o programe s odborníkmi. Prišiel Ivan Mikloš, Miroslav Beblavý, Jozef Bátora alebo Milan Hort, bývalý podpredseda SDKÚ. Povedali sme si programové tézy, nič konkrétne. Spomínaní ľudia sa už ďalej neangažovali, bolo to skôr o mladých. Napríklad prišli medzi nás dvaja synovia pána Horta.

Aký vzťah ste mali s Dzurindom?

Mám pocit, že blízky. Zhruba po mesiaci spolupráce si so mnou potykal, vážil som si to. Boli sme denne v kontakte. Pre mňa obrovská škola. Musím povedať, že mnohé jeho odhady, čo sa udeje, aj po vyslovení nedôvery vláde, boli chirurgicky presné.

Ste teda jedným z mladých, o ktorých Dzurinda hovorí ako o politickej budúcnosti tejto krajiny?

Už asi nie, ale nepredbiehajme. Pred Vianocami sme sa stretli, ľudia okolo Kollára a ľudia okolo Dzurindu, bol to relatívne rýchly proces. Tam sme sa už rozprávali o spájaní.

Čou iniciatívou bolo spájanie?
Spoločnou.

Nie ste iba zbytočne skromný a nechcete povedať, že ste to iniciovali vy?
Snažil som sa to spájať, ale nebol som jediný. Určite som však bol jedným z prvých ľudí, ktorí to navrhli. Cez Vianoce sme sa mali ja a František Chovanec, človek od Dzurindu z Prešova, stretnúť a pripraviť návrh stanov po fúzii Spolu a Modrých. Intenzívne sme na tom robili. Po Novom roku sme pripravovali spoločnú tlačovku. Riešil sa názov. Ja som bol za Modrú koalíciu, oni pôvodne chceli Modrí – európska ľudová strana. Bol to relatívne boj, ale presadil sa prvý návrh, s čím Dzurinda veľmi spokojný nebol.

Tak sa začali rozpory?
Nie, ale mnohí z ľudí, ktorých tam dotiahol, sa akoby báli povedať svoj názor, boli voči nemu submisívni. Veľakrát ho dokázali povedať mne, no jemu už nie. Navonok ich pritom Dzurinda často vyzýval, aby sa prejavili, no keď nastala výmena názorov, ustúpili. On chcel, aby najprv vznikli Modrí, s identitou, logom, so všetkým, pričom o týždeň bude fúzia so Spolu ako Modrá koalícia. Pýtal som sa ho: za dva týždne chceme predstaviť dva názvy a dve logá? Veď tým ľudí iba dopletieme.

Vtedy medzi nami prvýkrát došlo k takej ostrejšej výmene názorov. Povedal mi, že som to prekoučoval. Dzurinda evidentne nemá rád názorovú oponentúru. Rozumiem, skúsený matador to od 29-ročného chalana musí niesť ťažko. Ale som dodnes presvedčený, že z marketingového a komunikačného hľadiska som mal pravdu. Napokon to uznal aj on. Náš vzťah bol naďalej dobrý.

Po tlačovke s Dzurindom a mladými ľuďmi bolo dva týždne ticho. Potom povedal, že z toho vystupuje, lebo Kollár nedodržal dohody o zvolaní ustanovujúceho snemu. Následne Kollár oznámil, že vznikajú Demokrati s lídrom Hegerom. Čo sa vlastne stalo?

Nechcem to rozpitvávať, ale Dzurinda na nás ako Demokratov dnes útočí, pričom realita je úplne inde. Na začiatku malo byť memorandum o spolupráci, ktorého koncept som pripravoval s Františkom Chovancom. K údajnému porušeniu dohody, o ktorom hovorí Dzurinda, poviem iba toľko, že neviem, koľkí novinári si reálne prečítali znenie memoranda, lebo tam nebol uvedený termín ustanovujúceho snemu.

Dzurinda však tvrdí, že Kollár mu sám hovoril o dvoch týždňoch.

Áno, mali sme pracovný dátum 12. február, čo bolo dva a pol týždňa od tej tlačovky, to však súviselo s hroziacim májovým termínom predčasných volieb. Keď sa schválil neskorší termín volieb, bol čas pripraviť zmeny stanov v pokoji a nachystať snem na začiatok marca. Následne Dzurinda začal otáčať.

V čom otáčať?

V memorande sme si všetci zagarantovali pozície v zmysle, že za Spolu pôjde do predsedníctva Miro Kollár, Andrea Letanovská, Pavel Nechala a ja. Dzurinda stále hovoril, že Miro Kollár má ostať predsedom, títo dvaja mali byť podpredsedami a ja som mal byť tajomníkom strany. Za Modrých to mali byť František Chovanec, generálny manažér strany; Ľuboš Schwarzbacher, prvý podpredseda strany; a potom traja podpredsedovia, o ktorých sme sa rozprávali len ústne. Písomne tam boli uvedené len názvy pozícií, mená chýbali. Dzurinda nám rovnako dal úlohu nájsť pozíciu pre neho s tým, že nechce byť predsedom. Napokon sme mu vytvorili pozíciu poradcu pre strategické otázky, s čím súhlasil. Mal mať mandát na vyjednávanie a miesto v predsedníctve.

Mohla v Dzurindovej motivácii neuchádzať sa o post lídra zohrať úlohu obava z istej toxicity jeho mena a z toho, že mu budú vyhadzovať na oči kauzu Gorila?

To si nemyslím. Dôvod, prečo to padlo, je úplne jednoduchý. Dzurinda nedal okrem Schwarzbachera a Chovanca, ktorý vnímal veci rovnako ako my v Spolu a s ktorým sa aj preto potom rozišli, mená svojich podpredsedov. Interne sme sa s ním pritom rozprávali o návrhoch konkrétnych mien typu minister hospodárstva Karel Hirman, minister zahraničných vecí Rastislav Káčer. Pre regióny mal byť podpredsedom primátor Trenčína Richard Rybníček, ten sa však verejne vyjadril, že do veľkej politiky nejde. To mali byť jeho mená.

Súhlasili títo ľudia so svojou nomináciou?

Niektorí tomu boli naklonení, ale keď potom prišiel Dzurinda na stretnutie Modrých, začal váhať, či týchto ľudí nominuje, že trebárs Hirman ešte musí slúžiť ako minister a potom sa uvidí.

Dobre tomu rozumiem, že Káčer a Hirman by aj súhlasili s nomináciou za Modrých do predsedníctva vznikajúceho subjektu, Dzurinda však s ich nomináciou váhal?

Neviem, či obaja, ale tak som to vnímal. Potom zrazu Mikuláš Dzurinda prišiel na stretnutie, keď sme už pripravovali snem, a oznámil nám, že podpredsedami za neho budú Ľuboš Schwarzbacher, Michal Hort, Peter Kysela a Janka Ambrošová.

Vysvetlil vám Dzurinda dôvody, prečo sa tak rozhodol?

Povedal iba, že to postaví na týchto ľuďoch. Nových ľudí by muselo do predsedníctva prijať tristo členov Spolu na sneme a dovtedy im bolo komunikované, že prídu ľudia typu Hirman či Káčer. Neboli sme si istí, že delegáti nové mená prijmú. Vtedy na nás Dzurinda vybehol, že on nám to povie iba raz. Buď to bude tak, alebo zídeme z kratšej cesty.

Ako spomínaní dvaja ministri reagovali na to, že ich Dzurinda nechce do predsedníctva?

Výsledkom je, že vznikli Demokrati. V istom bode, keď videli, ako sa veci majú, sa tí ľudia začali medzi sebou prepájať. Hovoril s nimi najmä Miro Kollár. Jaroslav Naď v nedávnom rozhovore vo vašom médiu povedal, že za ním vtedy na ministerstvo prišli dvaja ľudia a hovorili s ním o spájaní s Modrou koalíciou, ako aj o tom, že Mikuláš Dzurinda sa zrejme oddelí a pôjde vlastnou cestou. Jedným z tých dvoch ľudí som bol ja a druhým spomínaný František Chovanec.

Ľudia okolo Dzurindu vravia, že po rozchode s ním ste chvíľu držali ako „rukojemníka“ jeho profil na Instagrame. Čo vy na to?

Nenazýval by som to rukojemníkom. S profilom som po rozchode nič nerobil, bol len pár dní neaktívny. Mrzelo a hnevalo ma, že Dzurinda v médiách komunikoval veci tak, že sme ho oklamali a podviedli, a útočil na Mira Kollára, pretože som poznal pravdu. Chvíľu, asi dva-tri dni, som uvažoval, či im ten instagramový profil dám alebo ho radšej úplne zruším. Predsa len som tam sám vybudoval fanúšikovskú základňu okolo 5-tisíc sledovateľov, čo je veľmi slušné číslo.

Keď ma napokon kontaktoval Vladimír Volf z Dzurindovho tímu, tak som im ten profil v priebehu pár minút celý odovzdal a dnes je plne v ich správe. Odkedy ho nespravujem, pribudlo im tam len približne 150 sledovateľov, čo len svedčí o tom, aké zložité bolo pre mňa vybudovať také široké publikum.

Akú úlohu v nahradení Dzurindu ako lídra Hegerom zohral fakt, že prieskumy dávali tomu prvému nízke šance na úspešný návrat do politiky? Bol to pre Kollára a Spolu argument?

Vôbec to nehralo rolu. Keď tie prieskumy vyšli, bolo už po tom stretnutí, o ktorom hovoríme.

Je po tejto skúsenosti možné, že sa ako Demokrati v júni predsa len spojíte s Modrými?

Poviem to za seba. Pre mňa je to obrovské sklamanie, ale spojenie si stále predstaviť viem. Hlavy musia vychladnúť, osobné animozity musia ísť bokom. Dzurindu si naďalej za to, čo urobil pre Slovensko, vážim. Pokiaľ viem, aj Eduard Heger a ministri za Demokratov sú prípadnému spájaniu otvorení. Ja skôr vnímam odpor z jeho strany. Hovorí, že sme ho zradili a oklamali, čo vôbec nie je pravda.

Uvedomujete si všetci, že to je odkaz pre voliča, ktorý je na takéto hašterenie alergický, ktorý nechce návrat Fica a obáva sa prepadnutia demokratických hlasov?

Ja to vnímam úplne jasne. Sám som ako volič frustrovaný, že to tak je.

Andrej Danko naberá na palubu SNS „tvrdých konzervatívcov“ okolo Tomáša Tarabu, ktorí v ostatných voľbách kandidovali za ĽSNS, a zároveň komunistov. Ukazujú, že oni sa spojiť vedia a vy nie. 

Máte absolútnu pravdu. Inak, keď sme boli nedávno s Mirom Kollárom v Jojke, bol tam aj Danko a pýta sa ma: vy ste ten Kvetko, čo ma stále hejtuje? Ja na to, že áno, veď mám svoj názor. On na to, že jeho mama a moja stará mama boli niekedy kamarátky. Vravím: viem o tom, a čo? Keď robíte Revúcej hanbu, tak to napíšem.

Budú Demokrati do júna iniciátorom spájania pravice a stredu?

Dúfam, že áno, ohrozených nás je veľa.

Ako vnímate, že OĽaNO v prieskumoch stúpa a vy, naopak, klesáte?

Nepodlieham panike, pretože viem, prečo to tak je. My sme doteraz riešili svoje interné procesy a Eduard Heger sa venuje vláde, nie kampani. Naopak, Igor Matovič chodí celkom úspešne trikrát do týždňa a dvakrát denne po diskusiách. Bez ochranky po regiónoch. Stratili sme trochu ťah na bránu, musíme zabrať.

Chcete ako Demokrati kopírovať Matoviča? Bude Heger chodiť na diskusie s občanmi?

Kopírovať ho určite nechceme. Výjazdy však plánujeme, aj keď s ochrankou, ktorá pri premiérovi a ministroch musí byť, či chcú alebo nechcú.

Je názov Demokrati šťastný? Ako keby ste tým hovorili, že ostatní demokratmi nie sú.

Správna otázka. Poviem pravdu, na začiatku som s názvom nebol úplne stotožnený, dnes viem, že sa s tým marketingovo dá dobre pracovať. Jednoslovné názvy sú trendom, aj SaS rebrandovala na Sasku.

Čo poviete na výhradu, že váš líder dočasne poverený premiér Heger bol tri roky v Matovičovom tieni a nevymedzoval sa voči nemu?

Hovoria to mnohí. Vnímam to tak, že pán Heger je človek veľmi konsenzuálny, niekedy možno až príliš. V kampani sa to bude musieť zmeniť. Oceňujem, že zo všetkých lídrov, ktorých osobne poznám a s ktorými som mal možnosť spolupracovať, je najviac pripravený počúvať a diskutovať. Aj nás mladších.

Budete na kandidátke Demokratov?
To nie je otázka pre mňa, netlačím sa tam.