Ako kresťania, židia a moslimovia dobývajú svet

„V šesťdesiatych rokoch sa zdalo, že sa puto medzi náboženstvom a spoločenským poriadkom uvoľňuje do takej miery, že to cirkevní vzdelanci začali považovať za znepokojivé… Okolo roku 1975 dochádza v celom tomto postupe k obratu. Formuje sa nový náboženský diskurz, ktorého cieľom už nie je prispôsobiť sa svetským hodnotám, ale vrátiť posvätný základ organizácii spoločnosti – a v prípade potreby túto spoločnosť zmeniť.“

Slová francúzskeho sociológa Gillesa Kepela pochádzajú z jeho bestselleru Božia pomsta z roku 1991 (v češtine vyšiel vo vydavateľstve Atlantis o päť rokov neskôr), ktorý mapuje rastúci vplyv troch abrahámovských náboženstiev v Európe, Spojených štátoch, na Blízkom východe a v Izraeli. Keď dnes hovoríme, napríklad, o islamskom fundamentalizme, sledujeme snahy upevniť náboženský charakter Izraela alebo aj nadchádzajúce slovenské referendum, nemali by sme ho vynechať.

Návrat viery do politiky

Po optimistických päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch dochádza podľa Kepela vo všetkých spomínaných regiónoch k dezilúzii a strate viery v pokrok. Či už boli symptómami študentské nepokoje, ropná kríza, jomkipurská vojna, aféra Watergate, vtedajší strach z preľudnenia či atómových zbraní, spoločným koreňom týchto problémov, videné pohľadom náboženstva, príčinou mnohých javov bol odklon od viery a riešením je návrat k nej, návrat viery do politiky a podpora tých, ktorí to umožnia.

Tak bol podľa Kepela v roku 1976 zvolený za amerického prezidenta zbožný baptista Jimmy Carter, ktorý zdôrazňoval svoje morálne a náboženské presvedčenie, že očistí Ameriku od hriechu Watergate. O tri roky vzniká hnutie Morálna väčšina, ktoré pomohlo o rok neskôr vyhrať voľby Ronaldovi Reaganovi. V roku 1977 prvýkrát nezostavili izraelskú vládu labouristi a svoje pozície znovu posilnili sionistické hnutia. O rok neskôr sa stal pápežom Ján Pavol II., ktorý ukončil dobu pokoncilového tápania a v rámci katolíckej cirkvi rastie význam charizmatických hnutí. V roku 1979 sa ajatolláh Chomejní vrátil do Teheránu a vyhlásil Islamskú republiku a islamské (dnes by sme použili slovo islamistické) politické hnutia zaujali dôležité miesto v politike mnohých štátov od Senegalu po Malajziu.

Obnova zhora a zdola

Autor Božej pomsty rozlišuje dva spôsoby, ako môže k rechristianizácii, reislamizácii a rejudaizácii dochádzať. Obnova zdola stojí na predstave, že náprava jednotlivca povedie k náprave celej spoločnosti. Naopak, obnova zhora mieri priamo na vysokú politiku a zákony, ktoré majú odrážať morálku.

Na Slovensku bude napríklad zaujímavé sledovať cez prizmu Kepelovho diela poreferendový vývoj. Oba druhy obnovy a ich obmena totiž podľa sociológa slúžia aj na popis dynamiky náboženských hnutí. Ich cyklus je veľmi podobný. V prvej fáze je najdôležitejšia pôsobenie zdola, hnutie sa stáva masovým, uvedomí si svoju silu a nadobúda ambíciu pôsobiť zhora. Tu sa však veľmi často vyskytne problém: hore sa diskredituje, okrem priaznivcov mobilizuje i odporcov a sklamané sa vracia k pôsobeniu zdola.

Najväčší potenciál

Hoci Gilles Kepel neskôr kritizoval Samuela Huntingtona, že do svojho článku i knihy o zrážke civilizácií si z jeho vybral len moslimský svet, sám píše, že opätovný vstup náboženstva do politiky je celosvetovým javom, najväčší potenciál náboženských (i militantných) hnutí vidí práve v islame. Práve tu totiž vidí tie najhoršie príznaky zlyhanej modernity: príliš rýchly exodus do miest, nezamestnanosť, nelegitímne politické elity, zlyhané štáty.

Žiaľ, nedá sa povedať, že by sa to od roku 1991 veľmi zlepšilo.