Maria Stuarda na doskách SND: Krásu hudby špatí dramaturgia

„Som ozaj zvedavý, čo povie verejnosť, keď sa stretnú dve ku..y a budú si navzájom vyčítať svoje dobrodružstvá,“ vyhlásil Goethe, keď sa dozvedel, že jeho priateľ Friedrich Schiller plánuje v novej divadelnej hre fiktívne stretnutie Márie Stuartovej a Alžbety I.

Nič také sa v skutočnosti neodohralo, ale Schillera látka fascinovala už roky. Nevedel sa totiž zmieriť s tým, ako žalostne dopadla francúzska revolúcia, s výsledkom nemenej frustrujúcim ako dnes Za slušné Slovensko. Chcel sa inšpirovať Euripidom, históriu pretvoriť na mýtus a vypomôcť si špekuláciou. Čo by bolo, keby sa dve silné vládkyne konkurentky, ženy kráľovné, naozaj stretli?

Mária z rodu Stuartovcov bola francúzska a vládnuca škótska kráľovná, ktorú formovala raná životná skúsenosť v Paríži, kde sa vydala už ako pätnásťročná. Kráľovná Anglicka a Írska Alžbeta I. Tudorová zasa dala meno epoche „zlatého veku“.

Spor dvoch kráľovien

Schillerova dráma Máriu značne spopularizovala, stvorila priam jej kult, ktorý odvtedy pravidelne inšpiruje najrôznejšie umelecké počiny od románov a malieb až po nedávny film Mária, kráľovná škótska s hudbou Maxa Richtera. Pre weimarského mladého romantického dramatika stelesňovala slobodu, o ktorej márne sníval, a odvážnu vzburu jednotlivca proti nenávidenej tyranii.

Spor medzi dvoma kráľovnami sa odohrával v desivých časoch brutálnej kultúrnej vojny. Vtedy sa charaktery ako Čepček a Záborská bežne oháňali mečmi, nie iba klamstvami. Boj o nadvládu novej anglikánskej protestantskej viery nemienila katolícka cirkev len tak vzdať. Alžbeta sa v politickom chaose nárokov Márie Stuartovej oprávnene bála.

Vynesením rozsudku smrti si upevnila moc a nakoniec vládla neuveriteľných štyridsaťpäť rokov. No verejné sťatie sokyne po devätnástich rokoch väznenia znamenalo aj na pomery drsného šestnásteho storočia mimoriadne obludný počin. Aj tam nájdeme korene fascinácie britskými „royals“, ktorú aktuálne posilňujú seriál Koruna, pamäti Náhradník od princa Harryho alebo ikstý film o lady Diane.

Parketa pre konkurujúce divy

Talian Gaetano Donizetti si vybral hru Nemca Schillera, v ktorej sa spracúva anglický námet, a vytvoril jednu z vrcholných opier bel canta. Európskejšie to vtedy nešlo. Skladateľ posunul namiesto politiky do popredia osvedčenú žiarlivosť, vyškrtal z predlohy väčšinu postáv a konflikt sústredil na dve nezmieriteľné rivalky, navyše dva sopránové hlasy, ktoré jednoznačne dominujú nad mužskými rolami.

V opernej histórii sotva objavíme podobné stretnutie dvoch speváčok na rampe. Donizetti, neúnavný stroj na opery (za 50 rokov života ich dokončil 65!) famózne komponoval portréty trpiacich, obetavých a pomerne rýchlo mŕtvych žien. Z dejín žánru vieme, že niektoré konkurujúce divy si v Marii Stuarde navzájom doškriabali tváre a vytrhali vlasy, no taká Edita Gruberová a Agnes Baltsa si v jednom predstavení dokonca s chuťou vymenili úlohy. Veľká dráma musí byť, a občas potrebuje aj zmierenie!

Alžbetin dvor sa na silné scény hodí dokonale, pretože bol veľkolepým predstavením. Kráľovnina politika prebiehala ako nekonečná inscenácia od gest cez kostýmy až po rečový prejav.

Radosť z virtuozity

Novú bratislavskú Mariu Stuardu sa oplatí pozorne počúvať. Naša výrazná vokálna škola miluje bel canto, kde sa správna interpretácia nenachádza v notách, ale v individuálnej interpretácii. Dodnes sa vedú spory, ako má bel canto skutočne znieť, keďže opery ako táto sa celé storočie nehrávali. Aj bratislavská inscenácia vychádza z nového kritického vydania nôt, ktoré ukázalo, že skladateľ operu plánoval v dvoch, nie troch dejstvách, ako sa dlho predpokladalo.

Radosť vnímať virtuózne dynamické nuansy donizettiovskej orchestrácie pod taktovkou talianskeho maestra Guidariniho, jeho citlivé striedanie retardačných a dramatických momentov aj do detailov prepracovanú spoluprácu so zborom pod vedením Zuzany Kadlečíkovej.

Dirigent hráčov vedome držal na uzde, hlavný výraz poskytol sólovému spevu, a keď sa na scéne objavila Andrea Vizvári, bolo okamžite jasné, prečo sa stále oplatí chodiť na dramatické hudobné divadlo.

Rozpaky a otázky

Záhadou mi však je, načo bolo nutné pre značne staromódnu inscenáciu voziť tvorcov cez oceán? Prečo radšej nedať priestor mladým domácim režisérom, scénografom a kostymérom? Tí a tie sotva dostávajú príležitosť vyskúšať si po skončení štúdia tvrdú prácu na opernom javisku, a tak utekajú do zahraničia alebo do komercie. Dokonca aj hlavný osvetľovač pochádza z New Yorku, no celý čas mi nesvitlo prečo.

Autor koncepcie Gilbert Blin patrí k znalcom starej hudby a najradšej rekonštruuje pôvodné historické naštudovania, ale aký zámer ho práve s týmto projektom a práve teraz zavial do SND?

Rozpaky z dramaturgického úmyslu mi iba potvrdil text v bulletine od Jozefa Červenku, nepriznaný kompilát takmer kompletne odpísaný z programu opery v Zürichu, z rozhovoru, ktorý viedol dramaturg Fabio Dietsche s kulturologičkou Elisabethou Bronfenovou, keď sa tam Maria Stuarda premiérovala roku 2018, a to vrátane citátov od Stefana Zweiga, Ernsta H. Kantorowicza a lamentácie nad (vtedy) aktuálnou porážkou Hillary Clintonovej vo voľbách.

Vyznieva to absurdne aj preto, že tamojšia avantgardná inscenácia – Roberta v nej spieval aj Pavol Bršlík – sa diametrálne odlišovala od bratislavskej, neevokovala minulosť, ale kriticky reflektovala súčasnosť.

Do SND sa čoskoro vracia staronový impresário, ktorého zjavne čaká roboty ako na kostole. Stačí si pozrieť, koľko je iba v tomto predstavení zmien v osobách a obsadení. Nech je preňho „supplizio“ iba ária a nech je opera raj, v ktorom smieme chvíľu pobudnúť.