Rekonštrukcia budov nestačí. Obnoviť treba aj tureckú demokraciu

Autor je profesor ekonómie na MIT

Ničivé zemetrasenia, ktoré vo februári v Turecku zabili viac ako 50-tisíc ľudí (a na severe Sýrie najmenej sedemtisíc ľudí), odhalili hlboko zakorenené problémy, ktoré trápia krajinu pred potenciálne epochálnymi prezidentskými a parlamentnými voľbami, ktoré sa budú konať 14. mája. Dnes už je jasné, že Turecko potrebuje viac ako len zmenu vlády: potrebuje zásadnú transformáciu svojej politiky a ekonomiky. To znamená, že voliči musia konfrontovať obrovskú a silnú stavebnú loby a pokúsiť sa znovu vybudovať upadajúcu demokraciu.

Už sme to raz videli

Hoci zemetrasenia sú prírodnými katastrofami, skaza, ktorú spôsobili, bola výsledkom korupcie v stavebnom priemysle aj mimo neho. To však nezabránilo silnému tureckému prezidentovi Recepovi Tayyipovi Erdoğanovi, aby obviňoval z obrovského počtu obetí prírodu, hoci priznal aspoň to, že úrady boli zaskočené. Od tureckého ľudu sa očakáva, že uverí, že už je všetko pod kontrolou a že rekonštrukciu po katastrofe treba zveriť Erdoğanovi.

Je však potrebné pripomenúť, že keď Turecko neďaleko mesta İzmit v roku 1999 zasiahlo iné veľké zemetrasenie (7,6 stupňa Richterovej stupnice), veľký počet obetí (okolo 18-tisíc) bol v tom čase právom pripisovaný nekvalitnej výstavbe a zlému urbanistickému plánovaniu. Vláda zareagovala prijatím najmodernejších stavebných predpisov a nariadení, aby zabránila novej výstavbe v najrizikovejších oblastiach.

Prečo potom posledné zemetrasenia zničili viac ako 18-tisíc budov a vážne poškodili ďalších 280-tisíc? Krátka odpoveď je, že neboli dodržané stavebné predpisy. Mnohé z nedávno zničených budov boli postavené po roku 1999, ale aj tak boli nebezpečné (mali slabé základy bez minimálne požadovaného množstva cementu), pretože mestské samosprávy a inšpektori dali developerom povolenie aj na nevyhovujúce stavby.

Keď prišla amnestia

Korupcia je však len jedným z aspektov širšieho vzostupu tureckej stavebnej loby za posledné dve desaťročia. Stavebný priemysel v súčasnosti predstavuje viac ako 40 percent celkových investícií do fixného kapitálu a jeho politický vplyv je ešte väčší, ako by tieto čísla naznačovali. Stavebné firmy patria medzi popredných donorov všetkých veľkých politických strán a udržiavajú nevhodne úzke väzby so všetkými samosprávami, bez ohľadu na to, ktorá strana ich práve riadi.

Zatiaľ čo korupcia v stavebníctve je veľkým problémom aj v mnohých iných krajinách, v Turecku je obzvlášť zhubná. Nielenže je toto odvetvie v porovnaní s celou ekonomikou neúmerne veľké, ale využíva aj demokratické inštitúcie, ktoré boli po dvoch desaťročiach Erdoğanovej autokratickej vlády vážne oslabené.

Silu stavebnej loby ilustruje bizarná „staviteľská amnestia“ Erdoğanovej vlády z roku 2018. Amnestia umožnila vlastníkom vyhnúť sa búraniu alebo modernizácii budov, ktoré nezodpovedali zákonným požiadavkám, tým, že jednoducho zaplatili dodatočnú daň, a to aj v prípade stavieb, ktoré boli postavené pozdĺž zlomových línií, v oblasti mokradí, kotlín a iných vysoko rizikových území.

Boží čin

V desiatich provinciách, ktoré pri nedávnych zemetraseniach utrpeli najväčšiu skazu, dostalo amnestiu ohromujúcich 294-tisíc budov. Zatiaľ čo v súčasnosti neexistujú žiadne definitívne údaje, pomocou ktorých by sa dala posúdiť smrteľnosť amnestie, s istotou možno predpokladať, že mnohé z týchto budov patrili medzi tie, ktoré sa zrútili a zabili svojich obyvateľov. Turecká „zemetrasná daň“ z roku 1999, ktorá bola prezidentským dekrétom v roku 2021 zvýšená, mala financovať posilnenie odolnosti budov voči seizmickým udalostiam. Nie je však vôbec isté, kde tieto prostriedky skončili.

Pri takom ohromujúcom počte obetí a ďalších státisícoch ľudí, ktorí sa ocitli bez domova, by sa dalo očakávať, že tureckí voliči sa 14. mája masovo obrátia proti vláde. Zatiaľ však existuje len málo náznakov toho, že médiá a občianska spoločnosť chcú brať na zodpovednosť politikov na komunálnej i celonárodnej úrovni. Na rozdiel od roku 1999, keď väčšina médií opísala škody spôsobené zemetrasením ako zlyhanie vlády, v dnešných tureckých médiách je takmer úplný konsenzus, že išlo o „boží čin“, čo zrejme znamená, že Erdoğan a jeho vláda sú bez viny.

Tento typ spravodajstva nie je prekvapujúci, keďže Erdoğan postupne prevzal takmer priamu kontrolu nad všetkými celoštátnymi médiami, vrátane televíznych kanálov a novín s veľkým nákladom. Otvorený nesúhlas sa stáva čoraz nebezpečnejším: novinári sú bežne väznení za kritické spravodajstvo a webové stránky a platformy sociálnych médií, ktoré napádali Erdoğana, boli zatvorené.

Ani výhra nestačí

Pokračujúce represie priniesli vo februári niekoľko nezamýšľaných dôsledkov. Štyri mesiace predtým, v októbri 2022, parlament schválil „zákon o cenzúre“, ktorý výrazne prehĺbil cenzúru na internete. Pomocou nového zákona vláda bezprostredne po zemetraseniach zablokovala prístup na stránky sociálnych médií, čo neúmyselne skomplikovalo záchranné práce.

Táto ohromujúca úroveň kontroly médií a polarizácia, ktorú splodila, spôsobili, že sa opozičné strany a politici snažia dostať svoje posolstvo k voličom, najmä keď chcú poukázať na endemickú korupciu a nekompetentnosť vlády.

Ale aj keď koalícia opozičných strán môže vyhrať, problémy súčasného Turecka nevyrieši ani výmena vlády. Inštitúcie v krajine treba prebudovať a tento proces nemožno dokončiť, ak sa neoslabí stavebná loby.

Hnev na štadiónoch

Hoci sa šanca na dosiahnutie ozajstnej zmeny môže zdať nízka, ani Erdoğanova kontrola nad médiami a štátnymi inštitúciami nezaručuje jeho znovuzvolenie. Medzi voličmi je cítiť túžbu po zmene, aj keď ju médiá nereflektujú. Jedným z miest, kde ju nájdete, sú futbalové štadióny. Na nedávnych zápasoch dvoch najobľúbenejších tímov v krajine tisíce fanúšikov skandovali: „Klamstvá, podvádzanie, je to už dvadsať rokov, odstúp.“

Samozrejme, turecké médiá tento príbeh podcenili a proerdoğanovskí politici a novinári sa pokúsili onálepkovať takýto nesúhlas ako terorizmus. Samotné kluby čelili pokutám a mnohí ich fanúšikovia dostali zákaz zúčastniť sa na zápasoch na štadiónoch súperov. Napriek tomu tieto názory neutíchajú a mohli by sa vo veľkej miere ozývať aj pri volebných urnách.

Požiadavky na politickú zmenu sa môžu objaviť z neočakávaných miest, a keď sa tak stane, môžu vliať nádej miliónom ďalších. Skutočná zmena si vyžaduje viac ako novú vládu. Aby Turci znovu vybudovali svoju demokraciu, budú musieť odstrániť Erdoğana, postaviť sa stavebnej loby a potom začať pracovať na obnove základných inštitúcií – možno počnúc médiami.

© Project Syndicate