Jeden sa prizeral genocíde, druhý nechal hádzať ľudí do Nílu. O Sudán bojujú dvaja autokrati

Pred štyrmi rokmi v Sudáne vyvolal veľké nádeje koniec dlhoročného diktátora Umara al-Bašíra, ktorý padol po masových protestoch. Teraz sa v súboji dvoch ambicióznych generálov rozhoduje, kto z nich vkĺzne do tyranových zakrvavených bagandží. Čo sú obaja zač?

Ak hľadáte jednoduchú odpoveď, komu v súčasnej sudánskej kríze „fandiť“, neponúkame ju. V 46-miliónovej krajine na Níle proti sebe stoja vojenskí velitelia: Abdel Fattáh al-Burhán a Muhammad Hamdan Dagalo, známejší pod prezývkou Hemedti.

Hodí sa na nich porekadlo, že jeden je za osemnásť a druhý bez dvoch za dvadsať.

Vojnoví zločinci z Dárfúru

Stretli sa už pred dvadsiatimi rokmi v Dárfúre, čo je najchudobnejšia časť už beztak chudobného Sudánu. Na absolútnej periférii krajiny začiatkom tisícročia rástla nespokojnosť černošského obyvateľstva s režimom, ktorému tradične dominovali Arabi z nílskeho údolia. Nakoniec proti nemu vytiahli zbrane.

Diktatúra Umara al-Bašíra, ktorý vládol Sudánu od júna 1989, bola vtedy vyčerpaná ďalším kolom občianskej vojny na juhu krajiny. Despota nechcel oslabovať armádu, ktorá bola hlavnou oporou jeho tyranie, a tak na povstalcov poslal milície zložené z tamojšieho arabského obyvateľstva, ktoré v teréne odviedli špinavú prácu.

Uniformovaní vojaci vykonávali predovšetkým letecké údery bez snahy obmedziť bombardovanie civilistov. Do dedín potom so samopalmi a mačetami vpadli príslušníci jednotiek Džandžavíd, ktorých meno sa väčšinou prekladá ako „diabli na konských chrbtoch“.

Útoky sprevádzali etnické čistky, masové znásilňovanie a plienenie.

Odhady počtu obetí vo vojne, ktorá sa skončila len v auguste 2020, sa vzhľadom na odľahlosť regiónu pohybujú vo vysokom rozptyle. OSN hovorí o 300-tisíc mŕtvych. Krutosti režimu boli tiež označené za genocídu.

Al-Burhán bol pri tom ako kariérny armádny dôstojník, istý čas dokonca aj ako regionálny veliteľ. Žiadne konkrétne previnenie s ním spojené nie je. Na rozdiel od prezidenta al-Bašíra, ktorý bol v roku 2009 prvou obvinenou hlavou štátu, ho však pre Dárfúr nepredvolali na Medzinárodný trestný súd do Haagu.

Pri jeho pozícii je však vylúčené, aby al-Burhán nevedel, ako brutálne je povstanie potláčané, a sám na to nevydával rozkazy.

Medzi vodcami džandžavídov bol vtedy aj tridsiatnik Muhammad Hamdan Dagalo, ktorý si pre svoju detsky vyzerajúcu tvár získal nie príliš lichotivú prezývku Hemedti, čo je zdrobnenina jeho mena. Rýchlo sa vypracoval medzi najvplyvnejších obyvateľov Dárfúru a nakoniec aj Sudánu.

Kariéra, ktorú by ste nečakali od muža, ktorý nedokončil ani základnú školu a živil sa ako obchodník s ťavami. Zlé jazyky hovoria, že to boli dromedáre, ktoré predtým v pohraničí s Čadom ukradol so svojou bandou.

Lojálny až do prezlečenia kabáta

Al-Burhán bol až do apríla 2019, keď po troch desaťročiach v oneskorenom závane arabskej jari padol po dlhých masových protestoch al-Bašír, lojálnym príslušníkom jeho armády a rutinne postupoval až na ich najvyššie poschodia.

Keď sa vojsko pod tlakom ulice obrátilo doterajšiemu diktátorovi chrbtom, občianska spoločnosť neprijala, aby prechodnú vládu za vojakov zastupoval jej doterajší veliteľ. Hľadala sa teda prijateľná osoba. Voľba padla na teraz 63-ročného al-Burhána.

Hemedti, ktorý si medzi džandžavídmi postupne získal hlavné slovo, mal farbistejšiu históriu. Stal sa pre režim nepostrádateľným.

Ukázalo sa to v roku 2007, keď hrozil, že sa pridá k dárfúrským povstalcom, ktorých dovtedy likvidoval. Al-Bašír mu radšej dal nad „podnikaním“ v jeho domovskom regióne voľnú ruku. Hemedti sa tam tak napríklad stal majiteľom bane na zlato.

Najväčšou perlou jeho biznisových aktivít však boli jeho bojovníci. Z džandžavídov vybudoval jednotky známe ako Sily rýchlej podpory (RSF), ktoré zostávali mimo armádnych štruktúr.

Na jednej strane slúžili ako osobná pretoriánska garda pre al-Bašíra, ktorý sa ako bývalý pučista bál, že niekto z dôstojníkov zopakuje jeho prevrat z roku 1989.

Na druhej strane ich prenajímal do služieb v zahraničí. Príslušníci RSF bojovali v občianskych vojnách v Lýbii aj v Jemene, čo Hemedtimu pomáhalo získavať medzinárodné kontakty. Údajne dobré väzby má aj na ruských žoldnierov z Vagnerovej skupiny Jevgenija Prigožina.

Al-Bašírovi zostával dlho verný, ale bol svedkom diktátorovho oslabovania a dohodol sa s vojakmi, že ani jeho ľudia nevyrazia na jeho obranu. Sám potom postúpil na druhé najvyššie miesto v štáte, keď sa stal zástupcom faktického vodcu postbašírovského Sudánu al-Burhániho.

Stará štruktúra v. sedliak

Krajina sa vydala na tŕnistú cestu k demokracii, ale pre al-Burhána aj Hemedtiho bola „vláda ľudu“ len rozprávka hovorená občianskej spoločnosti, aby ju uspali. Oni o žiadne novosti zo Západu nestáli. Chceli, aby sa Sudánu vládlo tak, ako to od dekolonizácie bolo takmer vždy: so zbraňou v ruke.

Avšak vďaka masovosti protestov proti al-Bašírovi boli nútení rokovať so zástupcami občianskeho sektoru a sľubovať im slobodné voľby a následné pokojné odovzdanie moci.

Termíny, kedy by sa to malo stať, sa posúvali. Vytvorili s nimi kolektívnu Prechodnú zvrchovanú vládu, ktorej predsedal al-Burhán, ale civilisti a vojaci v nej boli zastúpení rovným dielom. Napriek tomu bolo zrejmé, že za dlhší koniec lana v mocenskom boji ťahajú dôstojníci.

V októbri 2021 al-Burhán v spojení s Hemedtim proti takému zmiešanému zriadeniu uskutočnili puč, aby sa o mesiac neskôr pod tlakom ulice k rovnakému modelu civilistov (ale už s väčšinou vymenených) vrátili.

Al-Burhán verejne deklaroval, ako je pripravený doviesť Sudán k slobodným voľbám. Možno preto, aby verejnosť využil proti reálnemu súperovi Hemedtimu. V právnom štáte by bolo nezmyselné, aby existovali milície so 100-tisíc mužmi, ktoré nemajú žiadnu oporu v zákonoch. Mali teda byť prevedené do kasární pod jednotné al-Burhánovo vedenie.

To sa Hemedtimu nepozdávalo. Navyše cítili, že v Chartúme ho neberú vážne. Síce je Arab, ale z periférie, takže sa mu elity z metropoly smejú pre jeho prízvuk a „sedliactvo“. Na to, aby si naklonil verejnosť, začal ambiciózny muž verejne obviňovať al-Burhána z toho, že na najvyššie posty púšťa činovníkov z al-Bašírovej éry, krajinu islamizuje, a vracia ju tak pred apríl 2019.

Nie je však ľahké, aby Sudánci k Hemedtimu pocítili náklonnosť. Veď má na konte jeden z najväčších masakrov počas revolučných mesiacov, keď jeho ľudia rozprášili jeden z pokojných protestov. Desiatky zavraždených demonštrantov nahádzali do Nílu.

Nádeje demokracie? Nulové

Tento rok sa už podľa miestnych pozorovateľov dalo napätie v Chartúme krájať. Čakalo sa, kto s úderom príde ako prvý.

V polovici apríla vyštartoval Hemedti. Na jeho strane bol moment prekvapenia a vďaka nasadeniam v zahraničných misiách aj čerstvejšie bojové skúsenosti, al-Burhán má zase viac mužov a hlavne techniku. Bojové lietadlá mu nad jeho súperom dávajú veľkú výhodu.

Ako to dopadne, nie je jasné. Boje sa rozhoreli nielen v Chartúme, ktorý bol dosiaľ napriek množstvu občianskych vojen v minulých desaťročiach priamych bojov ušetrený. Teraz zahraničná krajina narýchlo sťahuje svojich občanov, ktorí tam uviazli. Nedá sa odhadnúť, ako dlho boje potrvajú a či sa strety rozhoria v občiansku vojnu.

Ide o veľa nielen obyvateľom tejto krajiny. Sudán má na severovýchode Afriky strategickú pozíciu. Dianie extrémne zaujíma oboch znepriatelených populačných obrov Egypt a Etiópiu, ktorí zápasia o využitie nílskych vôd.

Svoju vodcovskú rolu v arabskom svete budú chcieť ukázať aj monarchie z Perzského zálivu. A výsledok bojov bude zaujímať aj Moskvu, pretože Rusko si sľubovalo, že by na sudánskom pobreží Červeného mora mohlo zriadiť svoju námornú základňu, vďaka ktorej by mohlo po prvý raz výrazne ovplyvňovať dianie na ceste k Suezskému prieplavu. Potenciál na eskaláciu vojny je tak značný.

Istotu máme len jednu. Či už vyhrá al-Burhán, alebo Hemedti, budovanie demokracie sa v Sudáne pod vedením ktoréhokoľvek z nich konať nebude.