Ako sa mohlo stať to, čo sa v roku 2016 stane?

Autor je editorom týždenníka Respekt,
člen redakčnej rady Denníka N

Spoznať minulosť je rovnako horké ako nepoznať budúcnosť, pretože oneskorené poznanie nás usvedčuje z neschopnosti včas rozoznať budúcu hrozbu. Dnes napríklad vieme, že jednou z hlavných príčin toho, že sa davy utečencov vlani vydali z táborov v Libanone a Turecku do Európy, bolo zoškrtanie humanitárnej pomoci týmto ľuďom zo strany USA a Európskej únie v roku 2014. Túto trpkú súvislosť priznala vlani v septembri aj šéfka európskej diplomacie Federica Morgheriniová.

Vrátil som sa pomocou Googlu do polovice decembra 2014, keď OSN zúfalo zakričala o pomoc. Našiel som desiatky reportáží z týchto táborov, ktoré niekoľko dní plnili svetové médiá. Boli o deťoch, ktoré v táboroch umierali od hladu, o zúfalých matkách, ktoré ich nedokázali nakŕmiť, pretože prídely potravy boli znížené na polovicu.

Prečo som tieto reportáže nečítal vtedy? Zrejme preto, že som čítal iné – o ľuďoch umierajúcich v bojoch na východe Ukrajiny – a nemal som silu plniť svoj mozog ďalším utrpením ľudí, ktorí ma vlastne veľmi nezaujímali. No aj keby som ich čítal, pochybujem, že by som okrem rozhorčenia nad cynizmom Európy a Ameriky bol býval schopný racionálneho odhadu, aký následok budú tieto škrty mať. A čo je horšie, aj keby som sa k tomuto odhadu nejakým osvietením mysle vtedy dopátral, aj tak by som nedokázal presvedčiť čitateľa – nieto politikov –, že mám pravdu. Čo asi vtedy prežívali novinári, ktorí hovorili so zúfalými matkami v táboroch a vedeli, že ich reportáže sú rovnako márne ako slzy týchto žien?

Minulý rok nám nemilosrdne udelil jednu horkú lekciu, z ktorej sa, bohužiaľ, asi nedá poučiť: v záplave udalostí nie sme schopní rozoznať, ktorá z nich sa stane kľúčovou pre budúcnosť.

Na mieste je, samozrejme, otázka, prečo Únia a USA vtedy tak zrazu zoškrtali humanitárnu pomoc. Odpoveď je jednoduchá: európske vlády aj tá americká mali dosť svojich vlastných starostí s hospodárskou krízou a báli sa svojich voličov, ktorí žiadali peniaze pre seba.

Aká asi bude do roka a do dňa jednoduchá odpoveď na otázku, ako sa mohlo stať to, čo sa v roku 2016 stane? Ani neviem, či by som to chcel vedieť. Len by som si zúfal nad tým, že nikto so mnou moje poznanie nechce zdieľať.

Útechou mi môžu byť múdri ľudia, ako je trebárs izraelský historik Yuval Noah Harari (autor bestselleru Sapiens: stručná história ľudstva), ktorý v rozhovore so slávnym psychológom Danielom Kahnemanom hovorí: „Prvýkrát v dejinách sme v situácii, keď je úplne nemožné predvídať budúcnosť.“

Harari sa teda o to ani nepokúša, namiesto toho sa snaží rozpoznať „horizont možností, ktorým sa ocitneme tvárou v tvár“. A jednu z nich vidí v úpadku ceny ľudského života. Na príklade medicíny vysvetľuje, že kým 20. storočie bolo rovnostárske, pretože lekárska veda sa sústredila na „liečbu chorých“ (bez ohľadu na sociálne postavenie), v 21. storočí je orientovaná skôr na „vylepšovanie zdravých“ (tých, čo si toto vylepšenie môžu zaplatiť). Je to revolúcia v medicíne, hovorí Harari.

Minulé storočie bolo podľa neho storočím „más“, ktoré hýbali dejinami, ale naše storočie bude patriť elitám. Chudobná väčšina bude postupne aj vďaka revolúcii v robotike a umelej inteligencii stále viac na obtiaž. Mali by sme preto vziať do úvahy možnosť, že masy raz nebudú potrebné – ako na vedenie vojen, tak na chod ekonomiky. „Keď ľudia stratia vojenskú i ekonomickú hodnotu, medicína bude tento trend nasledovať,“ hovorí Harari.

To ma privádza k otázke: nebolo zoškrtanie humanitárnej pomoci v roku 2014 už prvým pokusom západných elít zbaviť sa ľudí, ktorí budú čoraz viac na obtiaž? A nie je strach mnohých Európanov z prívalu utečencov vyjadrením hlbšej obavy, že aj oni budú čo nevidieť patriť k tým, ktorých životy prestanú mať pre bohaté elity cenu?

Ako však hovorí Harari, je to len jedna z možností na horizonte budúcnosti. Dúfam, že práve tá, ktorá sa nestane.