Parížske močiare by mohli byť mekkou ekoturizmu, no stále je otázne, či sa vôbec zachránia
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Parížske močiare sú najväčšou trstinovou plochou na území Slovenska. V súvislosti s ich vznikom sa na stránke slovenskej Wikipédie mylne uvádza, že boli vytvorené umelo. V skutočnosti ide o prírodný výtvor tunajších rašelinových a močiarnych biotopov, len počas storočí sa v dôsledku rozličných zásahov značne menilo ich množstvo vody.
Na Wikipédii sa nachádza aj informácia bez zdroja, podľa ktorej istý gróf Pálffy priviedol v roku 1800 inžiniera z Paríža, ktorého poveril, aby na hraniciach obcí Gbelce a Nová Vieska vytvoril umelé jazero (močiar). Údajne odtiaľto pochádza názov močiara, ako aj tunajšej rieky, ktorá sa vlieva do Hrona.
V správe z roku 1839, o ktorej sa píše v jednom sprievodcovi, sa zároveň uvádza, že gróf Pálffy v skutočnosti financoval odvodnenie močiara. Umelé koryto, ktoré bolo k tomu potrebné, vytvorili na základe plánov istého (francúzskeho?) inžiniera v rokoch 1819 až 1826. Miesto plochy, ktorá bola odvodnená, zaujali lúky a pasienky.
Počas uplynulých dvoch storočí bola aj rieka Paríž viackrát regulovaná. V minulom storočí tu navŕšili protipovodňový breh a bol vybudovaný aj bočný kanál na odvádzanie nadbytočnej vody. Dnes tu už, samozrejme, nie je veľa vody, problémom je skôr jej nedostatok.
