Utečenci vo vlastnej krajine

Autorka je knižná editorka

Dať (dare), vykonať (facere), zdržať sa (omitere), strpieť (pati). Pati, patience, pacient. Kto chce byť pacientom, kto chce strpieť, čo mu robí a nerobí štát?

„Veď ja si tie deti budem musieť znovu uniesť,“ hovoril mi Ivan zúfalým hlasom. Štát sa mu naubližoval toľko, že som odmietla vôbec uvažovať o tom, prečo si jeho auto dalo rande s vlakom, práve vtedy a práve tam. Neviem, či ho štát dohnal do šialenstva, alebo bol len duchom inde, ale viem, že štát si potom vydýchol, súc medzičasom prichytený pri aktívnom porušovaní jeho práv. Tento chlap svoje deti „unášal“ v podstate bežne, vždy, keď ich chcel vidieť: tu po troch mesiacoch, tam po šiestich. Roky trvajúci spor sa skončil pod vlakom. Nie, nie je to remíza.

Ďalšia striedavka: končí sa piaty rok sporu a Tomáš zatiaľ prišiel o zdravie aj o peniaze. Bude to už rok, čo súd uznal, že sťažnosť na prieťahy je oprávnená, a predseda súdu prisľúbil osobný dohľad. Za ten rok sa pojednávalo presne raz, ešte kvitli tulipány. Keď sa začala tretia hodina pojednávania, bola som presvedčená, že v ten deň sa zrodí rozhodnutie. Chyba. Úrad práce stratil svoje staré papiere. Nikomu síce nechýbajú, lebo stanovisko úradu je nemenné a striedavku odporúča, ale dobrý dôvod odročiť vylepší sudcovi náladu. Pojednávať sa malo, keď sa začínajú sadiť nové tulipány, ale sudca ochorel. O chvíľu to bude rok, a nič. Vlastne niečo áno: iný sudca zvýšil výživné. O chvíľu to bude rok a Tomášove aktíva od jedného invalidného dôchodku po druhý predstavujú dve eurá, živia ho priatelia. Vraví, že každé ráno ľutuje, že sa vôbec zobudil.

Chlapi, čo v minulosti úspešne riadili svoje vlastné firmy, vôbec nie sú schopní pochopiť, čo štát stvára s ich životmi. Ženy to nechápu o nič lepšie.

Magdin maličký syn sa pred tromi rokmi nevrátil z návštevy u otca. Magda má v šuplíku osem predbežných opatrení o tom, že syn má byť u nej. Protistrana sa rozhodla, že tak to nebude, a štát spokojne prikyvuje. Nepojednávalo sa, ani nepamätá, a Magdin smiech sa stáva ľahko hysterickým. Ak sa zblázni úplne, štát si vydýchne a už len zlegalizuje daný stav.

Z pohľadu vinníkov za tento stav okrem ľahostajnosti o nič nejde – o nič ako politická moc, veľké peniaze, vplyv, nič na tom nezískavajú. Z pohľadu ľudí, ktorí roky čakajú na rozhodnutie súdu, ide o všetko.

Cítia sa ako utečenci vo vlastnej krajine. Tí, čo žijú. Nepýtajte sa ich, či pôjdu voliť. Nemajú koho, zatiaľ im nik ešte ani nezačal sľubovať takú službu štátu, že ich spory rozhodne v nejakej ľudskej lehote. A už vôbec sa ich nepýtajte, či by šli brániť svoj štát. Stali sa prchkými, mohli by sa rozkričať.

Rozkladáte krajinu zvnútra, lebo z dobrého občana ste spravili obeť a nepriateľa štátu, ale ten, čo vaše rozhodnutia docielil klamstvom alebo úplatkom, nikdy dobrým občanom nebol ani nebude.