Róberta Bezáka lámala ŠtB na spoluprácu, eštebáci chceli byť jeho spovedníci (+ video)

Bol december 1980 a dvadsaťročný študent teológie Róbert Bezák sa doma v Prievidzi tešil, že vianočné prázdniny aj Nový rok strávi s najbližšími.

Keď pri dverách bytu zazvonili eštebáci, mal on aj rodičia po nálade. Radosť vystriedal strach, zobrali ho na výsluch. Tam sa ho snažili zlomiť, aby s nimi spolupracoval a udával ľudí zo svojho okolia. „Keď som povedal nie, nemám záujem, ja to neurobím, začalo sa vyhrážanie.“

Príslušníci Štátnej bezpečnosti (ŠtB), čo bola komunistická tajná služba, ho dokonca presviedčali, že by mohli byť jeho spovedníkmi.

„Vraveli mi, že ak ma bude trápiť svedomie, nech sa im prídem vyspovedať. Mysleli si, že keď odídem z vyšetrovne, tak mi to dôjde, že som ich klamal, keď som neodpovedal na otázky. Vrátim sa a poviem, viete, mňa trápi svedomie. Bolo to smiešne,“ spomína 63-ročný emeritný trnavský arcibiskup Róbert Bezák, čo zažíval pred štyrmi desaťročiami.

V rukách prvýkrát drží utajovaný spis, ktorý zachytáva, ako po ňom išli komunistami ovládané orgány štátnej moci počas jeho vojenčiny v rokoch 1986 až 1987. Denník N ho získal z archívu Ústavu pamäti národa. Bezáka evidovali pod krycím menom Sebastián.

Video: Ako chcela ŠtB zlomiť Bezáka na spoluprácu (autor: Martina Koník, Mária Benedikovičová) 

Povolávací rozkaz dostal krátko po vysokej škole, mal 26 rokov. V januári 1986 narukoval do juhočeského mesta Bechyně. Práve v tomto období naňho nasadili vojenskú kontrarozviedku, aby ho mali pod kontrolou, ak by sa snažil vplývať na vojakov. Vojenskí tajní ho sledovali, tajne prehrabávali jeho veci a získavali aj informácie od vojakov – donášačov.

„Stále nado mnou viselo, že nie som v bezpečí. Nebolo to také priame, že by som bol vo väzení pre politickú činnosť, bolo to také virtuálne väzenie.“

O praktikách komunistickej moci sa mu hovorí ťažko a to konštatuje, že mal „šťastie“ v porovnaní s inými, ktorých režim úplne zlikvidoval alebo kruto tyranizoval. Za veľké zlyhanie považuje, že sa spoločnosť so zločinmi minulosti dodnes nevysporiadala.

„Sloboda je v ohrození, čakajú nás kľúčové voľby, treba uchrániť demokraciu,“ varuje Bezák. Nemyslel si, že ešte niekedy v živote bude premýšľať nad odchodom, no teraz to tak cíti. Ak voľby 30. septembra dopadnú zle, je pripravený odísť na Moravu k známym.

Nedokáže pochopiť, prečo jeho generácia zabúda, aké to bolo žiť v strachu, s eštebákmi v pätách, s ostnatým drôtom na hraniciach a nemožnosťou slobodne sa rozhodovať. „Ak nám to chýba a chceme vrátiť staré časy, oplatí sa ešte žiť v takejto krajine? Trápi ma to.“

Ako vo filme Služobníci

Príslušníci ŠtB sa pokúšali Bezáka dotlačiť do spolupráce, keď študoval na Rímskokatolíckej cyrilometodskej bohosloveckej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave.

Napätie na škole vzniklo potom, čo študentov chceli nahnať na oslavy desiateho výročia založenia Pacem in terris. Išlo o Združenie katolíckeho duchovenstva, ktoré kolaborovalo s komunistickým režimom v Československu.

K účasti na akcii nútili aj mladých bohoslovcov, aby na propagandistických záberoch v televízii neboli len starší, už s režimom spolupracujúci páni.

Lenže študenti, vrátane druháka Bezáka, sa v októbri 1980 rozhodli vzdorovať. Na protest odmietli v deň konferencie jesť, čo nebolo vôbec bežné, takýmto spôsobom sa vzoprieť vrchnosti. Zo 147 študentov hladovalo až 120.

O tom, že sa chystá hladovka, sa dozvedel na internátnej izbe, keď so spolubývajúcimi ráno pri dverách našli lístok.

Hneď po prečítaní lístka boli rozhodnutí pripojiť sa k protestu. „Páčilo sa nám, že je konečne nejaká akcia. V Pacem in terris boli lojálni, starí kňazi, taká nomenklatúra. Bolo smiešne, keď ich ukazovali v televízii, ako tlieskajú s komunistami, nech žije Február. My mladí sme ešte boli zapálení pre vec, a tak sme hladovali.“

Hladovku, aj to, ako sa o nej študenti kňazského seminára dozvedeli z lístkov zasunutých pod dverami internátnych izieb, zachytáva hraný film Služobníci z roku 2020 od režiséra Ivana Ostrochovského. Vedenie fakulty sa obávalo zatvorenia školy, a tak radšej s komunistickým režimom spolupracovalo, aj seminaristov sa snažilo formovať k takejto názorovej konformite.

Každý z mladých bohoslovcov sa rozhodoval, či podľahne pokušeniu a zvolí si ľahšiu cestu kolaborácie, alebo počúvne svoje svedomie a dostane sa pod drobnohľad cirkevného odboru Štátnej bezpečnosti.

To, že po hladovke v roku 1980 zažili silný psychický nátlak, potvrdzuje aj skúsenosť Bezáka. A pritom sa zdalo, že tento protest prejde bez väčšej odozvy, pretože bezprostredne po ňom sa nič mimoriadne nedialo. Študenti chvíľu pobudli v škole a potom sa na Vianoce rozpŕchli po Slovensku. Až v momente, keď boli doma, sa rozbehlo veľké vyšetrovanie a eštebáci zvonili pri ich dverách.

Takto sa objavili aj u Bezákovcov v Prievidzi. „Oznámili mi, že musím ísť s nimi na výsluch. Samozrejme, rodičia boli vystrašení, ale nič som nemohol. Nebolo možné povedať – nejdem, budem sa sťažovať,“ opisuje Bezák.

Ak sa niekomu deje krivda, nemá sa hovoriť pravda

Predviedli ho do vyšetrovacej miestnosti ŠtB v Prievidzi, kde sa ho dookola pýtali na to, ktorí chlapci navrhli hladovku. „Vtedy som si uvedomil, že sa nedá ísť podľa rady – nič nepovedz. Už mali zistené, že mám dobré známky, nie som hlúpy. Hneď sa ohradili, nerobte zo seba hlupáka, že ste nič nevideli, nepočuli.“

A tak im vo všeobecnosti povedal niečo o tých, čo hladovali. Hoci neprezradil nijaké detaily, keď takto eštebáci vytiahli čiastkové informácie od väčšiny študentov, vďaka tomu dokázali vystopovať organizátorov protestu.

Štátna bezpečnosť si podľa Bezáka cielene vybrala na vypočúvanie termín počas vianočných prázdnin, keď sa študenti medzi sebou nemali možnosť rýchlo informovať, kto čo povedal. Mobilné telefóny vtedy neexistovali a ani pevné linky v domácnostiach neboli samozrejmosťou.

Bezák hovorí, že vyšetrovateľ to naňho skúšal rôzne. „Najprv sa tváril ako môj otec. Rozprával: ‚Ja ti nechcem ublížiť, ja ti chcem dobre.‘ To bol prvý krok. Keď videl, že sa mu nedarí, nasledovali vyhrážky, ako sa môžu postarať, že ma vyhodia zo školy. Ako bude mama smutná, keď školu nedokončím.“

Keď spoluprácu s ŠtB odmietol, vyhrážanie sa stupňovalo. Bezák odolával, nemienil byť udavačom.

„Naozaj to bol zo strany eštebákov med a bič. Najprv vyskúšame, či by si nechcel. Občas sa stretnúť na nejakú kávičku, povedať, čo vieš.“ Po odmietnutí začali pritvrdzovať.

Keď eštebáci nadobudli dojem, že výsluch nedopadne podľa ich predstáv, ešte mu skúsili ponúknuť, že by mohli byť jeho spovedníci. Apelovali na jeho svedomie a upozorňovali, že by nemal ako veriaci kresťan klamať.

Eštebáci si podľa neho naštudovali, že veriaci nemajú klamať a majú sa držať svedomia. Nepochopili však, že neboli tí, čo majú pravdu poznať. „Pravdu v podstate vždy využili na to, aby ublížili ľuďom, v takom prípade to nefunguje. Ak sa niekomu deje krivda, potom sa nemá hovoriť pravda, aby som niekomu ublížil. Aká je to pravda, keď druhému spôsobí väzenie alebo väčší problém?“

Ako sa dala spoveď zneužívať na získavanie informácií pre ŠtB, naznačuje aj film Služobníci. Kňaz donášajúci ŠtB v jednom momente pristúpi k študentovi Jurajovi so slovami: „Od začiatku roka si nebol na spovedi. Je všetko v poriadku?“ Mládenec, ktorý vzdoroval režimu, neskôr podľahne tlaku a podpíše spoluprácu s ŠtB. Výčitky svedomia ho potom doženú až k samovražde.

Revolta s kravatami

Róbert Bezák hovorí, že sa s kamarátmi po návrate do školy v januári 1981 rozprávali o vyšetrovaní, detaily si však nechával každý pre seba. „Tušili sme, že jeden-dvaja podpísali spoluprácu, pretože boli takí vystrašení.“

Podľa jeho spomienok po hladovke vyhodili zo školy dvanástich študentov. V oficiálnom zápise Konferencie biskupov Slovenska sa uvádza, že z 19 organizátorov hladovky navrhli troch vylúčiť a ďalším 16 na rok prerušiť štúdium a prísne ich pokarhať. Tresty mali byť výstrahou aj pre ostatných, aby sa už o žiaden odpor nepokúšali.

Každému študentovi bolo jasné, čo znamená dostať do kádrového materiálu zápis „protištátny živel“, že sa v živote ťažko uplatnia, nenájdu dobrú prácu.

Ešte pred skončením školy sa zapojil do ďalšieho protestu. Keď v roku 1984 navštevoval piaty ročník, združenie Pacem in terris v Prahe zorganizovalo ďalšiu prorežimnú akciu. Študenti opäť zvažovali, že akciu odignorujú. No vedenie školy vopred pohrozilo, že kto do Prahy nepríde, školu nedokončí. Rozhodli sa preto do Prahy vycestovať, no dorazili tam s kravatami na krku. Dali tak najavo, že sú tam z donútenia.

„Bolo neslýchané prísť v kravatách, lebo tam všetci chodili s kolárikom, bielou čiaročkou v košeli. Boli pohoršení, že sme sa tam ukázali ako civilní chlapci.“

Pohoršení biskupi

Najviac sa podľa Bezáka pohoršovali biskupi, hoci práve od nich sa čakalo, že majú autoritu vzoprieť sa komunistickej moci, ktorá popierala náboženské slobody. Aj táto udalosť podľa neho ukazovala, ako si moc dokázala podmaniť cirkevných hodnostárov.

Za kravaty napokon nikoho nevylúčili. „Táto naša revolta nám prešla, neodvážili sa vyhadzovať za kravaty.“ Predsa len už boli 80. roky a nie päťdesiate.

Po dokončení školy v roku 1984 sa 24-ročný Bezák pobral na jeden a pol roka do Brezna, kde sa stal kaplánom. Keď mu cirkevní hodnostári vyčítali, že sa príliš venuje mládeži, jeho nadriadený Jozef Hanák sa ho zastal. Ani Hanák, ktorý už dnes nežije, to nemal jednoduché, preložili ho na iné miesto a Bezák dostal povolávací rozkaz.

V januári 1986 narukoval. Na dva roky sa ocitol v spomínanom meste Bechyně v Juhočeskom kraji, kde bolo aj vojenské letisko. A práve tam ho sledovala vojenská kontrarozviedka, ktorá naňho založila tajný spis s krycím menom „Sebastián“.

V zachovanom spise sa spomína, že ho spravodajsky rozpracovávali s cieľom zistiť, či „negatívne ideologicky nepôsobí na ostatných vojakov základnej služby“ a či sa nestretáva s miestnymi predstaviteľmi cirkvi a nepácha s nimi trestnú činnosť. Predpokladali, že aj počas vojenčiny ďaleko od domova bude chodiť do kostola. V tomto sa nemýlili, Bezák to skutočne robil.

Vojenská kontrarozviedka bola súčasťou ŠtB. Jej hlavnou úlohou bola spravodajská ochrana armády. Podobne ako iné útvary ŠtB sa podieľala na sledovaní a perzekúcii takzvaných vnútorných a vonkajších nepriateľov komunistického režimu a pomáhala udržiavať komunistickú stranu pri moci.

Až teraz – po 37 rokoch Bezák prvýkrát videl spis na svoju osobu. Netuší, prečo mu vybrali Sebastiána. „Iba viem, že svätý Sebastián je patrónom vojakov.“

Keď nastupoval do kasární v Bechyně, tamojší lekár sa zaujímal u veliteľa, či by mohol robiť zdravotníka. Vtedy prvýkrát vedome prišiel do kontaktu s príslušníkom kontrarozviedky. Hovorilo sa im kontráši.

„Kontráš bol proti tomu, aby som robil zdravotníka. Vraj by som bol medzi normálnymi chlapcami – zdravotníkmi, na ktorých by som mohol vplývať, tak to neprešlo.”

Si farár, ty kradnúť nebudeš, pôjdeš do skladu

Plukovník, ktorý ho na vojenskom útvare prijímal, určil, že bude skladníkom. „Hovoril mi, ty si farár, ty kradnúť nebudeš, pôjdeš do skladu. Bolo to lepšie než strážiť objekty.“

Zo zachovaného spisu vyplýva, že „kontráši“ pravidelne vypočúvali vojakov z jeho okolia a zisťovali, o čom rozpráva, čo zvykne robiť a či nie je potenciálne nebezpečný pre režim.

Stráviť vojenčinu v Bechyně bolo náročné, Bezák bol po dvoch rokoch rád, že to má za sebou. Väčšina chlapcov, s ktorými sa tam stretol, mala za sebou pobyt vo väzení, nevynikali morálne ani intelektuálne.

Keď sa medzi nimi prvýkrát ukázal, vraj naňho pozerali ako na černokňažníka. „Jeden sa ma dokonca spýtal, čo to znamená, že som kňazom. Vravel, teológ, to znie ako geológ. Niekedy to bolo veselé. Pár ich tam bolo múdrejších a neskôr ma volali Abbé.“ Tak sa kedysi označoval katolícky kňaz bez kňazského úradu.

Najviac ho zaskočilo, keď ho upodozrievali, že musel vo väzení sedieť najmenej osem rokov, lebo na vojenčinu prišiel ako 26-ročný a na uniforme nemal žiadnu frčku, teda hodnosť. „Vypočítali si, že som musel byť za mrežami osem rokov, a to sa im už zdalo, že to je vysoká sadzba.“

Nerozumel im, prečo si ho doberajú, a tak iba pokrčil plecami a nereagoval. „Neprestali. Pýtali sa, či číslo 218 je správne. Či to bolo ťažké ublíženie na zdraví. Prikývol som. Viete, ako som narástol v ich očiach? Brali to, čím väčší zabijak, tým lepšie. Hrôza.“

Drsné správanie a šikana boli každodennou realitou. „Na vojne intelekt nepomôže, silnejší vyhráva. Bitky, aj do krvi, boli časté.“ Prvý rok podľa svojich slov nemal šancu postaviť sa „mazákom“, starším vojakom, ktorí už mali odslúžený rok, lebo by sa nevyhol trestom. Buď by musel škrabať zemiaky pre celý regiment, alebo by ho ničili nočnými službami.

Druhý rok služby sa už pokúšal chlapcov chrániť pred „mazákmi“, ktorí šikanovali mladších. „Aj som sa ich pýtal, prečo to robíš, však si nadával na svojich druhoročiakov, akí sú idioti, a ty to teraz opakuješ? Zvykli hovoriť, ale teraz som mazák ja. Bolo to ako v živote. Keď som pri moci, tak už môžem.“

Našli uňho knihu budúceho pápeža

O tom, že mu kontrarozviedka pravidelne prehľadávala veci, čítala poštu a od ostatných vojakov vyzvedala, čo robí, doposiaľ nemal ani tušenia. Mená vojakov zo spisu mu už po rokoch nič nehovoria. S nikým sa tam bližšie nespriatelil.

Podľa spisu bolo v jeho okolí viac vojakov, ktorí boli dôverníkmi kontrarozviedky a donášali naňho. Nič prevratné však nezistili. Všetci sa zhodovali, že ak s ním chceli hovoriť o náboženských otázkach a vyzvedať, tému zvrtol a rozprával o pracovných povinnostiach.

„Je pracovitý, v sklade sa snaží čo najskôr všetko zvládnuť,“ citujú v spise vojaka Borského s tým, že sa Bezák s nikým bližšie nestýka.

„Bezák je medzi vojakmi veľmi obľúbený, chodí pravidelne cvičiť do telocvične, je vyrovnanej, pokojnej povahy, každému pomôže, poradí, vzorne si plní svoje povinnosti,“ hlásil tajný spolupracovník, agent „Pinďa“.

V čase vojenčiny vedel iba o kontrolách skriniek, ktoré sa však diali verejne pred očami všetkých. Vyhlásili poplach, došiel kontrolór a zo skrinky vyhádzal všetko, aby zistil, či tam nemajú niečo zakázané.

Ak mal niečo, čo mu mohlo uškodiť, schovával si to v sklade v hŕbe náhradných pneumatík pre nákladné vozidlá. „Pamätám si, ako mi kontráš hovorieval: ‚Však Bezák my vieme, čo tu robíš, my to zistíme.‘ Ja som mu na to vravel: ‚Keď zistíte, tak zistíte. Pokiaľ nezistíte, tak môžem.‘“

Keď raz v lete 1986 dostal opušťák, podľa spisu mu tajne prehrabali všetky veci, našli pohľadnicu a dve nemecké knihy, jedna z nich Glaube und Zukunft (Viera a budúcnosť) bola od Josepha Ratzingera. Neskoršieho pápeža Benedikta XVI., ktorý ho v júli 2012 – po troch rokoch pôsobenia – odvolal z pozície trnavského arcibiskupa.

Kontrarozviedka knihy poslala na preverenie, či nejde o závadovú literatúru. O pár týždňov prišla odpoveď, že ich mohol mať pri sebe.

„Keď knižky našli, možno sa aj niečomu priučili,“ komentuje po rokoch Bezák. V pamäti mu utkvelo, ako veliteľom na vojenčine v čase volieb záležalo, aby všetci napochodovali do volebnej miestnosti a odovzdali hlas komunistickej strane. „Nebol som taký, že by som nahováral ostatných, nepôjdeme voliť jednotnú kandidátku. Nevidel som v tom zmysel.“

Ani vojnu nebral tak, že bude ako misionár presviedčať vojakov, aby verili v Boha. „Keď mi na konci chlapci povedali, že byť kňazom znamená byť aj slušným človekom, to mi stačilo.“

Hoci sa cítil akoby vo virtuálnom väzení, predsa len „dobre obišiel“, lebo po ňom šli v období perestrojky. „Atmosféra už nebola taká krutá ako v 50. rokoch.“

Keď končil vojenčinu, do spisu v decembri 1987 zapísali, že ho ešte na vysokej škole verbovali za spolupracovníka ŠtB. „Na túto spoluprácu nepristúpil a ani pristúpiť nehodlá. K socialistickému zriadeniu má záporný vzťah, pretože, ako uvádza, potláča cirkev,“ zaznačil major Karel Cihelník z vojenskej kontrarozviedky a spis posunul na ŠtB do Banskej Bystrice, lebo Bezák išiel pôsobiť ako kňaz na stredné Slovensko.

Najprv bol kaplánom v Detve. Z tohto obdobia sa zachovala písomnosť, podľa ktorej Bezákov známy v roku 1988 informoval eštebákov, že sa v Detve pokúša zohnať veriacu mládež do spevokolu. Jeho aktivity monitorovali a od kamaráta chceli, aby ďalej donášal.

Potom robil Bezák kaplána v Žiari nad Hronom. Prevrat v roku 1989 ho zastihol na farnosti v obci Tužina v prievidzskom okrese. Nežnú revolúciu prijal s nadšením.

Očistou neprešla ani cirkev

Za chybu považuje, že nik nepykal za zločiny komunizmu, že sa skoro vôbec nehovorí o historických dokumentoch a o tom, kto všetko za bývalého režimu pracoval pre Štátnu bezpečnosť a vojenskú kontrarozviedku.

Ústavu pamäti národa sa až v marci tohto roka podarilo zverejniť 371 príslušníkov vojenskej kontrarozviedky na Slovensku, ktorí boli v jej službách v rokoch 1968 až 1989. Rekonštrukcia útvarov vojenskej kontrarozviedky doplnila zverejnené útvary ŠtB, ktoré ústav sprístupňuje od roku 2007. Mnohé spisy boli vo veľkom skartované v roku 1989 a ďalšie zmizli začiatkom 90. rokov, keď vládol Vladimír Mečiar.

„Ľudia, ktorí špicľovali, prehľadávali vaše osobné veci, zasahovali vám do intímneho súkromia v mene režimu, možno majú dobré výsluhové dôchodky a tvária sa, akoby sa nič nestalo. Niekedy sa pýtam, či tí, čo urobili hrubú čiaru za minulosťou, to nespravili schválne,” zamýšľa sa Bezák.

Aj cirkev podľa neho dodnes ťaží z toho, že neprešla očistou. Upozorňuje, že kto sa upísal režimu a donášal, toho držali v šachu vtedy a môžu aj dnes. „Aj preto sme sa príliš neposunuli dopredu, lebo sa nepovedala pravda. Vydierať sa dá dodnes, však kto chce o sebe počuť, čo robil, ako spolupracoval, kde čo na koho povedal.“

Roky po Nežnej revolúcii zasiahol Bezákovi do života Ján Sokol, ktorý tiež figuruje vo zväzkoch ŠtB ako spolupracovník pod krycími menami Spirituál a Svätopluk. Podľa dokumentov mal Sokol podpísať spoluprácu s komunistickou tajnou službou v roku 1989. Ešte v júli 1989 bol vymenovaný a vysvätený za arcibiskupa Trnavskej diecézy. O dvadsať rokov neskôr sa stolice vzdal a v roku 2009 ho vystriedal práve 49-ročný Bezák, ktorý sa stal najmladším arcibiskupom Slovenska.

Sokol popieral svoju spoluprácu s ŠtB, neskôr tvrdil, že sa stretával s jej agentmi, ale nič dôležité im vraj nehovoril. Sokol mal zhovievavý postoj k slovenskému vojnovému štátu, v minulosti pobúril časť verejnosti slovami, že počas druhej svetovej za Tisa bolo na Slovensku dobre a bol tu blahobyt.

Ukryté na 50 rokov

Bezák nechal ako arcibiskup vypracovať finančný audit v Trnavskej arcidiecéze, pretože jeho predchodca Sokol okrem iného čelil kritike aj pre prevod cirkevných pozemkov za štyri milióny eur.

Odrazu v lete 2012 prišla šokujúca správa, pápež Benedikt XVI. bez vysvetlenia odvolal Bezáka, čo časť verejnosti prijala s nevôľou a na protest sa zhromažďovali v Trnave a v tichosti sa modlili. K upokojeniu neprispelo, keď vyšlo najavo, že Vatikánu musel Bezák ešte pred odvolaním vysvetľovať, či slovenských biskupov označuje za „starých a spiatočníckych“, či bežne chodí v rifliach a košeli, alebo či chodí na kúpaliská a verejné sprchy s osobami s pochybnou povesťou.

Odvolanie Bezáka dodnes nie je hodnoverne vysvetlené, Vatikán jeho prípad ukryl pod pečať na 50 rokov. „Ako 103-ročný sa mám dozvedieť pravdu.“

Štokholmský syndróm Slovákov

Okrem tejto nespravodlivosti ho trápi, kam sa spoločnosť uberá a ako narastá agresivita. Obáva sa výsledku septembrových volieb a návratu neslobody.

„Akoby sme sa nevedeli poučiť, akoby nám tá sloboda nechutila. Neviem, či je v nás taký štokholmský syndróm, že nám je dobre, keď nás niekto kontroluje. Či nám to chýba… Neviem. Či to naozaj niekto potrebuje, aby zase prišiel nejaký pán ako v Rusku, že má všetko v rukách a povie, čo kto bude robiť a koho sledovať. Je to hrozivé pre mňa. Naozaj.“

Kamarátom na Morave už povedal, nech mu prichystajú miesto, ak sa to 30. septembra na Slovensku skončí katastrofou. „Obávam sa, že keď sa to vráti, tak sa to vráti dvojnásobne viac, lebo tí, ktorí teraz zažili, že nie sú takí nepotrestateľní, budú robiť všetko preto, aby už naozaj nemohli byť.“

„Dopredu je tu hrozba pre tých, ktorí sa snažili o nejakú spravodlivosť, že prídu o dôchodky, o zamestnanie. To je nebezpečné takto hovoriť. Ešte nemám moc v rukách, ale už ohlasujem, čo budem robiť. Keď ju budem mať, tak to, samozrejme, môžeme násobiť, keď už teraz môžeme povedať, čo spravím.“

Čo je v tejto situácii riešením? „Aby sme si uvedomili, že sme dostali dar. Sloboda je dar.“