Ak nám traumu spôsobí blízky človek, môžeme stratiť dôveru vo svet, hovorí terapeutka
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
„Vyliečiť alebo vyriešiť sa psychická trauma nedá, dá sa však dobre a úspešne liečiť. Predovšetkým ide o to, aby sme mohli aj so svojou traumatickou skúsenosťou žiť spokojný plnohodnotný život,“ hovorí psychologička a psychoterapeutka Gabriela Dymešová, s ktorou v rozhovore „prechádzame“ traumou a jej liečbou.
V rozhovore sa okrem iného pýtame:
- ako veľmi môže byť zranený svedok „cudzej“ traumy;
- akú rolu v liečbe hrá pravda;
- čím sa dá pred traumou chrániť;
- ako sa trauma prenáša na ďalšie generácie;
- čí nám hrozí kolektívna trauma z vojny na Ukrajine;
- prečo sa trauma nedá vyliečiť.
Ako definujete traumu?
Trauma vzniká ako reakcia na nejakú náročnú životnú situáciu, ktorá presahuje naše bežné spôsoby zvládania stresu. Zaplaví človeka tak, že stráca kontakt so sebou samým, a môže zanechať v duši rôzne hlboké stopy.
Traumatická reakcia však nemusí vznikať len priamym prežívaním situácie či priamou účasťou v nej, ale aj tým, že človek sa situácii prizerá alebo je mu sprostredkovaná, dokonca aj keď si ju „len“ predstavuje.
Práve tie predstavy traumatickej situácie už súvisia s transgeneračným prenosom traumy, ku ktorému sa zrejme dostaneme neskôr.
Transgeneračný prenos označuje prenos traumy na človeka, ktorý traumatizujúcu udalosť sám nezažil, medzi generáciami jednej rodiny.
Jednoducho povedané, trauma nie je samotná udalosť, ale…
Ale to, čo v človeku zanechá. Samotné dôsledky traumy sú však veľmi komplexné a nie je ľahké ich jednoducho opísať. Môžu mať výrazný negatívny až fatálny vplyv na psychiku človeka, sťažujú alebo znemožňujú bežné fungovanie, na ktoré bol dovtedy zvyknutý. Môže dôjsť až k akejsi reštrukturalizácii osobnosti, človek sa cíti zmätený, stratený alebo odpojený.
No nie každý človek nutne musí byť traumatizovaný. Samotná hĺbka traumatickej reakcie závisí od mnohých faktorov, nielen teda od sily samotnej traumatickej udalosti, ale aj od miery odolnosti konkrétneho človeka, ktorá je opäť ovplyvnená mnohým, napríklad akú mieru odolnosti sa naučil počas života, v akej životnej situácii sa práve nachádza, a od toho, akú má genetickú predispozíciu na vyrovnávanie sa so stresom.
Rovnaká udalosť, dvaja ľudia. Jeden bude traumatizovaný, druhý nie?
Je to tak. Na rovnakú situáciu môžu ľudia reagovať rôznymi spôsobmi. Pre niekoho bude mať fatálne dôsledky, iný ňou môže prejsť s iba krátkodobou stresovou reakciou a trauma sa u neho nerozvinie.
Na jednej strane je skvelé, že sa o traume viac hovorí, že sa ľudia menej hanbia traumy riešiť s odborníkmi, ale na druhej strane je to akoby v móde a slovo trauma je možno trochu nadužívané…
Možno áno, ale
