Jeho kolegovi zomrel brat a urobili o tom videohru

Depresia, tituly, čo pomôžu pri vzdelávaní, pri výcviku vojakov, lekárov či diplomatov. Seriózne hry, ktorých cieľom nie je len zábava, sú bleskovo rastúcim odvetvím herného priemyslu. Nie úplne obyčajnou hrou je aj In Betweeen s prestížnou dizajnérskou cenou Red Dot Award, o ktorej na akcii Bratislava Game Jam porozprával MATTHIAS GUNTRUM z nemeckého štúdia Gently Mad.

Ako vznikne nápad spraviť videohru o smrti?

Bola za tým jedna smutná skúsenosť. Kolegovi z nášho štúdia zomrel brat a on sa s tým potreboval vyrovnať. Dostal nápad na hru, ktorá hráčov nebude len zabávať, pôjde v nej o hlbší obsah a kultúrne hodnoty. Spoločne sme rozmýšľali, ako takú vážnu tému zobraziť bez morbídnosti, citlivo a zároveň tak, aby jej hranie hráčov bavilo a bola to pre nich výzva.

Bolo ťažké vyvážiť hru s vážnou témou, aby bola zábavná?

Ťažšie bolo nájsť kľúč k tomu, ako smrť na obrazovke zobraziť. Skúmali sme spôsoby, ako ju zobrazovala naša kultúra, to, čo všetko zažíva človek, ktorý je konfrontovaný s vlastným koncom, aké sú rôzne štádiá a postoje od popierania cez prijatie a zmierenie sa s osudom. Stáli sme pred otázkami, ako toto celé vyjadriť médiom počítačovej hry: aké scény nakresliť, aké vybrať momentky a spomienky postavy. Dať hre vážny obsah bolo ťažké, ale nás to bavilo.

Vaše hry sa dosť líšia od mainstreamu. Čo vás na tom priťahuje?

Že robíte veci inak, tvorivo a po novom. Nezávislé indie-hry sú trendom dneška. Môžeme ich prirovnávať k svetu filmov, kde tiež malé nezávislé spoločnosti robia skvelé kreatívne snímky. Ľudia sú dnes presýtení blockbustermi, v ktorých sa všetko opakuje, a to isté platí i vo svete hier. Väčšina opakuje, nanajvýš technicky vylepšuje tie isté vzorce. Dnes to dokonca ľudí z veľkých spoločností prestáva baviť, takže často odchádzajú, založia si malé štúdio, v ktorom si užívajú slobodu a luxus práce na hrách, ktoré budú od mainstreamu odlišné.

V čom?

V hernom systéme, príbehu, v grafike, ktorá môže byť abstraktná, surrealistická, nakreslená ručne. Jednoducho vo všetkom, čo si veľké spoločnosti nemôžu dovoliť v obave, že sa to nepredá. My na seba to riziko berieme a fanúšikov si hľadáme. A nie je ich málo.

Koľko priaznivcov majú v Nemecku neobvyklé hry?

Ťažko je to odhadovať, lebo všetko záleží na definícii mainstreamu. Zoberte si Minecraft. To je titul s dosť abstraktným herným svetom, kde staviate rôzne bloky na seba a môžete z nich skonštruovať čokoľvek. Do hry nechcelo ísť žiadne veľké štúdio – ale napokon sa produkt malého štúdia uchytil ako jeden z najúspešnejších počinov desaťročia, ktorý za dve miliardy dolárov odkúpil Microsoft. Spočiatku ho odmietali, teraz doň investujú peniaze.

Čiže nie je také jasné, kde sa začína stredný prúd a kde alternatíva?

Ešte pred piatimi rokmi to jasné bolo, teraz to už nie je. Je to spolu zmiešané.

Čo všetko sa ešte mení v dnešnom hernom priemysle?

Je taký cyklus, že sa nové trendy v hrách objavia každý tretí rok. Momentálne je to hard­vér na skúmanie virtuálnej reality, teda niečo, o čom predtým snívalo len sci-fi. Druhým trendom sú práve spomínané indie-hry. Výrobcom to prináša viac konkurencie, mnohé hry sú prepadáky, neuchytia sa.

Na druhej strane je to fajn pre používateľa, ktorý si môže vyberať, hier sú dnes milióny. Takisto sa zjednodušil náš prístup ku zákazníkom. Ešte pred piatimi rokmi bolo vašou jedinou možnosťou preniknúť na digitálne trhovisko, miesto, ktoré ktosi spravoval, a ak sa mu váš produkt nezdal dobrý, tak ho tam ani nemusel prijať.

Ktorá hra vás najviac baví?

Jedna z pre mňa najinšpiratívnejších hier sa volá Braide. Na obrázkoch to pôsobí ako najobyčajnejšia klasika so skákajúcou postavičkou, ale keď ju začnete hrať, cítite sa ako v inom svete, v ktorom treba úplne inak rozmýšľať. Jej súčasťou je napríklad  spätný posun času. Postava môže ísť nazad v čase a opravovať chyby, ktoré narobila – ak zomrela, nič sa nedeje, skúsi to znovu.

Je to veľmi jednoduchá, ale aj intenzívna a emotívna myšlienka, lebo ísť v čase naspäť je niečo, čo môžete zažiť iba v hre, nie v knihe ani vo filme. Naozaj interaktívna je iba hra, v ktorej hráč aktívne vykoná rozhodnutie a herný svet na to nejako reaguje.

Aká bola najčudnejšia hra, ktorú ste hrali?

Môj kamarát urobil hru menom Sometimes You Die (Občas sa stane, že zomrieš). Hráč ovláda čiernu krabicu, s ktorou skáče. Dostať sa na ďalší level znamená preskočiť stenu klincov, ktorá je však taká, že ju nepreskočíte. Skúšate to do nemoty ako hlupák. Zomriete jeden, potom druhýkrát a ten blok tam stále je.

Musíte veľakrát zdanlivo bezúčelne zomrieť, kým vás hra pustí k východu. Obracia to naruby celú myšlienku bežných hier, že hráč musí perfektne na milimeter presne skákať a vyhnúť sa prekážkam. Je to veľmi abstraktné a super cool.

Okolo nás práve prebieha akcia zvaná game jam, ktorá v niečom pripomína džemovanie hudobníkov. Rôzni ľudia – scenárista, dizajnér, programátor – spravia tím a majú dva dni na to, aby urobili hru, čo bude hrateľná. Čo vás na tom baví?

Najmä to, že opustíte zabehané koľajnice svojej bežnej práce. Tá väčšinou trvá roky od prvého nápadu, ktorý stále pilujete, po výsledok, ktorý sa vám pozdáva. Pri game jame sa musíte zmestiť do 72 hodín. Musíte si vopred ujasniť koncept a venovať sa tomu, čo je dôležité. Nemáte čas nič testovať.

Ako sa vám páči game jam v Bratislave?

Ten je jedným z najlepších, ktoré som zatiaľ videl. Inokedy sa okolo motá veľa sponzorov, zvuky do hier vyrába profesionálne štúdio a býva to konvenčné. U vás je to ten pravý punk.