Nedeľná nekázeň: Nočná zmena

Nočná zmena sa začína o desiatej.

Na brigáde v škole sme sa pred desiatou v zástupe cez širokú bránu sunuli do konzervární. V špinavých bielych zvnútra vlhkých gumákoch. Plášť, rukavice aj šatka na hlave mi voňali po paprike. Smiali sme sa a nadávali, ako sa nám nechce, a aj sa nám nechcelo, naplno som vtedy bola zajedno s rovesníčkami, no kútikom oka, duše, lemom svojho neviditeľného plášťa, som bola šťastná.

Je noc, biela sivie a černie, mesto zažína svetlá, ja idem do práce. A potom, stroje hučia, pohne sa pás, para, zaváracie poháre, ako sa trasú, spolužiačky ich plnia paprikou, stroj „viečkuje“, sterilizácia, a napokon som tu ja aj s kamarátkou, spievame Bobbyho Dylana, na každý jeden pohár čakáme, nazeráme do vlhkej horúcej čiernej syčiacej diery, spievame o vetre a čakáme, kým sa objaví mokrý a vlhký orosený pohár s paprikou, vyberáme ich a ukladáme na palety. Máme kovové chápadlá, aby nás poháre nepálili, pália nás iba oči a pokožka. Vonku je jeseň, chumáče akýchsi stromov potichu poletujú v povetrí. A doma si ľudia odostieľajú postele, líhajú si a spia, svetlá, ktoré postupne zažínali, zhasnú. Občas sa niekto niekde potáca po ulici a kričí alebo spieva o tom, ako veľmi je na svete a žije. Inde je láskanie, potom neha a napokon úľava či spánok, keď sme veľmi sami aj sami so sebou, s vesmírom, s Bohom… A naše denné trápenia či bolesti na noc opuchnú. Takmer sa nám nie a nie vojsť do izby.

Nie som si celkom istá, či by som vedela povedať noc, ktorá bola dôležitá, nie som si celkom istá, či by som vedela povedať noc, ktorá bola najdôležitejšia. Ale mám dojem, že potme používam celkom iný druh optiky, omnoho jemnejšej aj presnejšej ako vo dne, som presnejšia aj citlivejšia potme. Nie som si celkom istá, čo všetko sa dá z nocí vymenovať, na čo všetko sa dá nocí pýtať.

Noc je rovnako usilovná ako trebárs deň alebo ráno, veľakrát som sa s ňou zhovárala, strácam s ňou reč „dennodenne“ a nielen na päť minút… Z piatich je ďalších päť a potom ďalších, ale už je reč o inom, hoci sa od prvého otčenášu odvinula, zavše je z tých piatich a piatich a piatich minút otčenášov a zdravasov celá ruža.

Milovať noci podobne ako kvety. Milovať všetky noci viac ako dni. Napríklad večer umývať deti, poprikrývať ich perinami, poposúvať veci na kredenci aj na stole, nakŕmiť psíka, bosá vyjsť na priedomie a načúvať vtákom mechriacim sa v hniezdach, učučkaným v chvojkách pierok, načúvať drobným neznámym šuchotom v záhrade, postupne dohasína deň, všetky dnešné kroky už sú zrátané, kdesi niekto spieva a v Šenkviciach zatrúbil vlak, toto zostrovanie zvukov a vôní a opekňovanie pesničiek aj dňa, Boh otvorí nebeské okná, má inú prácu, no vie, vie o nás o všetkých, ako sa tu pechoríme, o mne aj o našej susede, o Štefanovi aj Angele, o smäde po živote tu, u nás v Modre, a strašnom hlade všade na svete, nielen o tom obyčajnom, o hlade po lepšom, krajšom, naozajstnejšom. Je večer, čas kvílenia a nariekania, deti to vedia najlepšie, len na to rokmi zabudnú, je večer, biela už zmizla, a moruše sú o takomto čase všetky čierne. Je čas mlčania, keď je smutným a opitým do spevu a deti kričia od hrôzy, že sme na svete. A mesiac, mesiac čo mesiac alebo deň čo deň vyleštený a krásny hore na nebi a večernica alebo zornička ako šošovička tiež… Mesiac má hocikedy modré žilky, vtáčence zaspali, a hoci vyzliekame očami oblohu, nebo je zdanlivo prázdne…

Býva to smutné, keď vyhasína deň. Tá jeho pýcha ranná, kohútie fanfáry a plány, pohyby, stále tie isté pohyby blížia sa k večeru a k noci, kde býva každý sám. Úbohý deň, vezme si vždy celého človeka a naloží mu viac, ako sa dá.

Toto bol deň ako máloktorý, vravíme a vrávorame od únavy, keď príde večer. Odrazu sú všetky naše kone vrané a noc je tichá, že počuť mačky, ako pradú, čierne sú ako duše, ktoré berie noc, čo nastáva „na nože“.

A ďalej. Chcela som povedať, že noc, a o tom, že večery niekde voňajú chlebom a inde nad lúkami, v lesoch a záhradách poletujú svätojánske mušky, a ešte inde poletujú žiarovky osvetľujúce obsluhu druhej cenovej skupiny, po riekach po prúde aj proti prúdu plávajú lode a svietia a pod nimi možno prepláva kapor alebo iná nemá ryba, a keby sa vedela čudovať, začuduje sa.

Keď fúka vietor, akoby sa pohli všetky stromy v lesoch aj na uliciach. Ťažko sa im ide, keď majú jednu nohu pricviknutú v zemi. Všetko sa chveje a hýbe, ale je noc. Každý je sám, deň si nás jedného po druhom pochytá, možno takto sa cíti ryba, ktorá sa trepe na udici. Je večer a tma sa tisne do ulíc a domy stíchnu, tma ako akási starosť padla na zeleň a kvetom akoby došiel dych.

Viem, temné zákutia v noci. Večer aj noc sa vie ako dieťa odkopať. Okná sú potme ako vytlčené zuby.

Je noc, strechy vyzerajú ako zopnuté dlane a v každom dome spia. A dýchajú. Dýchajú a dúchajú ako organ. Zbory dýchajúcich a pľúca, mechy, von a dnu… pri nohách stúlené mačky a po kútoch spiace pavúky. Ulicou beží zvieratko. Zakašle líška, ozve sa jazvec.

Láska nás v noci bolí ako jazva. Mesto spí, ľudia dýchajú, von a dnu, organ, obrovská pumpa, pumpuje.

Večer je najmúdrejší. A ráno tiež máva kopec rozumu. Píšucemu sa niekedy zdá, že text, podobne ako dom, má niekoľko poschodí, dovolí si otvoriť okná a podobnému, ako je on sám, trebárs zamávať. Pod rebrami tepelného zdroja zavše nahmatáva pulz. Nad ránom sa však zozimí, spadnutá perina zašuchoce, sen nás pomýli, a text, ktorí sme večer napísali, po rannom prečítaní potrebuje lešenie, podperu aj šalung, zavše kovovú koľajnicu aj roxory, z v noci hotového príbytku je stavenisko alebo zrúcanina. A inde vlak prichádza na druhé nástupište koľaj číslo štyri, počuť brzdy, a vagóny sa kĺžu, svetlá svietia, niet nad dobre osvetlenú stanicu.

Vraj ráno je múdrejšie než večer, no večer sa častejšie pýtam Boha:

Spíš?

Nespím, odpovie mi Boh, ľúbim ťa!

Cez deň je zavše rušno, že ani Boha nepočuť!