Koho český prezident sklamal, koho nadchol a koho rozplakal. Ukrajinská misia sa skončila, už môžeme prezradiť všetko

Stála na kraji cesty v daždi a v zime, ktorá 29. apríla udrela na východe Ukrajiny nečakane po teplých, prívetivých dňoch. V ruke mala plagátik s fotkou.

Vedľa nej prešľapoval muž. Keď kolóna áut so zatemnenými sklami prechádzala okolo nich, postrčil ju tak, že takmer vkročila do vozovky. Zdvihla svoje posolstvo nad hlavu a zavolala: „Tu!“

V aute sedel český prezident Petr Pavel a ženu si najskôr nevšimol. Chcela mu porozprávať svoj príbeh.

Jej syn Eldar vlani 12. apríla padol do zajatia. Patril medzi ukrajinských obrancov Mariupola, dnes okupovaného mesta na juhovýchode krajiny.

„Už je tam rok,“ zdôrazňuje manžel a prestane ženu postrkovať. „Mňa nefoťte, nie som na to oblečený.“

Žena prestane sledovať rýchlo sa vzďaľujúcu kolónu, a keď nie je k dispozícii prezident, uspokojí sa aj s novinárkou.

„Už toľkých vymenili za Rusov. A toho nášho stále nie! Sme zúfalí!“ hovorí Eldarova mama Anžela.

Svojho syna nevidela, ale ani o ňom nepočula rok a sedemnásť dní.

„Ešte mám jedného chlapca… Bojuje. Toho ešte nezajali. Ešte mi žije. Ale oboch mi vzala vojna,“ hovorí mama.

A otec ďakuje za to, že sme im venovali pár minút pozornosti. „Azda si nás prezident všimol,“ povie.

„On však pre vás aj tak asi nemôže veľa urobiť,“ rozptýlim ich nádeje. „Bol tu skôr kvôli spolupráci a tak.“

„To nebol Zelenskyj?“ Anžela skriví ústa a rozplače sa nad márnosťou svojho úsilia.

Stala sa tak jediným svedkom prezidentskej cesty, o ktorom vieme, že ho naozaj sklamala.

Čaputová do Černihivu, Pavel do Dnipra

V ten istý deň vyvolal Petr Pavel len kúsok od miesta, kde prešiel okolo Anžely, úprimné nadšenie. Aj sem sa pozrel ako prvý západný líder.

Tých prvenstiev pritom mala cesta Petra Pavla a slovenskej prezidentky Zuzany Čaputovej na Ukrajine hneď niekoľko.

Od začiatku vojny to bola prvá spoločná cesta dvoch prezidentov.

Bola aj najdlhšia – Pavel spal, keď teda spal, vo vojnou zmietanej krajine tri noci. Unikátne je aj to, že všetky noci strávil vo vlaku. Prvú cestou do Kyjiva nočným vlakom, druhú cestou do Dnipra a tretiu cestou domov. Boli to špeciálne vlaky, ale od Orient Expressov mali ďaleko.

Cesty Pavla a Čaputovej sa rozdelili v Kyjive. Nie navždy, pretože na oboch bolo počas celej návštevy vidno porozumenie a prirodzená ľudská priazeň. No smerom k vojnovému frontu generál predsa len cestoval radšej sám.

A tak sa Petr Pavel stal aj prvým prezidentom cudzieho štátu, ktorý sa od 25. februára 2022 odvážil ísť tak ďaleko na východ. Dnipro síce nie je frontová línia, ale patrí k tým veľkým mestám, ktoré sú k nej takmer najbližšie.

Tomu zodpovedali aj bezpečnostné opatrenia.

To najdôležitejšie pre novinárov znelo: nič online. O väčšine schôdzok a návštev sa muselo informovať s odstupom aspoň 30 minút od chvíle, keď Pavel dané miesto opustil.

Pri ceste do Dnipra sa všetci, ktorí ho sprevádzali, museli vzdať svojich českých SIM kariet a vymeniť ich za ukrajinské. Tie české mali niekde nechať, vyhodiť alebo uzavrieť do bezpečných schránok.

Nikomu nehovoriť, kam ideme, kde budeme, kedy sa vrátime a kadiaľ. Nesmelo sa zverejňovať, kde prezident nocuje ani kedy Ukrajinu opustí.

Keď nakoniec v noci na nedeľu pricestoval do Poľska, najmä tímu českej ambasády na čele s veľvyslancom Radkom Matulom viditeľne odľahlo. Nič náročnejšie tu asi nezažili a dlho nezažijú.

Tá úľava je oprávnená: mať zásluhu na tom, že sa všetky stretnutia úspešne uskutočnili, fungovala logistika, program nerozbil ani pobyt v protileteckom kryte vynútený poplachom a že hlava štátu vojnovú expedíciu prežila, sa počíta.

„Nie, názor som nezmenil. Skôr som sa v tom, čo som vedel, utvrdil,“ reagoval Pavel, keď som sa ho spýtala, či pred cestou na východnú časť Ukrajiny niečo nevedel a teraz to už vie.

„Utvrdil som sa v tom, že Ukrajinci sú národ, ktorý má veľa problémov ako ktorýkoľvek iný národ. Ale sú v mnohých ohľadoch obdivuhodní v tom, ako si idú za svojím. Ako sa neboja obetovať to najdrahšie, čo majú, pre svoju slobodu. Pre niečo, čo pre nás má trochu abstraktný význam, ale pre nich nie – pre nich to je veľmi konkrétne,“ povedal prezident vo chvíli, keď bol ešte na východe Ukrajiny.

Držali sme vám palce, vypočul si Pavel

Pre vedenie Dnipropetrovskej oblasti nebola Pavlova návšteva práve logistickou lahôdkou. Na prezidentské návštevy tu už istý čas nie sú zariadení. Od začiatku vojny sem zavítal jediný odvážlivec z kategórie vrchných veliteľov, a to ukrajinský prezident Volodymyr Zelenskyj.

S ním sa Pavel stretol v Kyjive, na východ však odišiel sám. Bol tak prvý zahraničný líder, ktorého tu privítali.

A Pavel bol prvým aj v menšej nemocnici v meste Novomoskovsk, ktoré leží necelú hodinu cesty na severovýchod od Dnipra. „Ešte nikdy tu žiadny prezident nebol,“ povedal hlavný lekár Vadym Michaľuta.

Nie je to žiadna výstavná klinika, ale obyčajný, trochu zanedbaný okresný špitál. No od začiatku vojny tu má viac ťažkých zranení spôsobených výbuchmi, črepinami a strelnými zbraňami než akákoľvek veľká európska nemocnica. Liečia sa tu hlavne vojaci, ktorí bojujú na východnom fronte.

„Pán prezident,“ povie tesne pred rozlúčením doktor Michaľuta. „Viete, my sme sledovali, čo sa u vás deje. Sledovali sme aj vašu predvolebnú kampaň. Držali sme vám palce. Teraz ste tu. Neuveriteľné,“ prihovorí sa vedúci lekár celej nemocnice. Vidno na ňom takú dávku pozitívneho vzrušenia, že sú dojaté aj okolostojace sestry a lekári.

Pacienti aj lekári ocenili aj to, že sem pred prezidentom Pavlom dopravili aj deväť funkčných zdravotných lôžok, ktoré darovala česká firma Linet.

Zdravotníctvo menoval prezident Pavel ako jednu z piatich oblastí, ktorým sa Česko plánuje pri povojnovej obnove Ukrajiny venovať. A Česi si vzali na starosť práve Dnipropetrovskú oblasť, druhú najpostihnutejšiu vojnou v celej krajine.

Len vnútorných vysídlených osôb tu je takmer 200-tisíc. Česi by im mohli pomôcť s bývaním, pretože napríklad ľudia zo zdevastovaného Bachmutu sa nemajú kam vrátiť ani v prípade, že by sa boje skončili.

Pavel sa stretol s vnútornými presídlencami v ubytovni v Dnipre a lepšie tak videl, čo štát poskytuje utečencom. Väčšina ľudí z obcí pri fronte žije v totálnom provizóriu.

Okrem bývania a zdravotníctva Čechov zaujíma aj oblasť dopravy, energetiky a vodohospodárstva.

Šikovní podnikatelia už – bez ohľadu na vysoké riziko – cestujú aj východ a juh Ukrajiny vrátane ostreľovaných území.

Napríklad zástupcovia firmy Dekonta, ktorá sa zaoberá čistením kontaminovaných vôd a pôdy, čo je na Ukrajine veľký problém. Keď spadne bomba alebo raketa napríklad do zásobníkov s ropou, znečistí nielen zem, ale aj podzemné vody.

Zástupcov českej firmy sme stretli pred domom v Dnipre, v ktorom už nikto nebýva. Po dopade ruskej rakety z neho ostali len ruiny.

Z priestoru pred troskami, kam mieril prezident Pavel, predstaviteľa Dekonty síce vyhnala nekompromisná ochranka, takže si s ním vytúžené selfie neurobili, ale svoje výsostné podnikateľské územie si už firma na východe Ukrajiny vytvára. Prezident im svojou návštevou urobil cestu napriek tomu, že ich k nemu jeho bodygardi nepustili.

Podobne ako Linet aj Dekonta zatiaľ prichádza skôr s darmi. Mierový rekonštrukčný boom však už veľmi dobre cíti a chce pri ňom získať tie najlepšie štartové pozície. Kto neriskuje, nebude mať v povojnovom súperení o kontrakty šancu na najzaujímavejšie zákazky.

Teraz však podnikatelia, ktorí mieria na východ, ešte musia rátať s tým, že ich partneri investujú skôr do munície a diel. A potrebujú hlavne pomôcť, cítiť podporu a ľudské sympatie. Tie sa online odovzdávať nedajú.

Až potom sa podľa starých dobrých východných tradícií otvoria brány čisto podnikateľským aktivitám.

Krajina je zatiaľ plná bolesti a na tvrdé lakte nenastal ten správny čas. Predskokanmi sú dary, prezidentské angažovanie sa aj prvé výpravy odvážnych podnikateľov do vojnových oblastí.

Zachránilo ho, že spal vo vedľajšej miestnosti

Plány na obnovu a rekonštrukciu Ukrajiny zatiaľ maria pokračujúce ruské, predovšetkým raketové útoky.

Ako ten, ktorý otriasol Dniprom 14. januára. V dome, pred ktorého zvyškami stojí česká delegácia, zabila ruská raketa, ktorá možno minula vysnívaný cieľ – obrovskú tepláreň –, 46 ľudí vrátane detí.

Nebola to prvá ruina, ktorú na Ukrajine Pavel osobne preskúmal. Pýtal sa na ľudské osudy aj na typ rakety, na rozsah škôd, možnosť ďalších dodávok zbraní aj presun ich výroby na ukrajinské územie.

Práve Dnipro je priemyselným centrom s veľkou tradíciou v zbrojárstve aj v kozmickom vývoji. Závod Južmaš je pojmom nielen v bývalom sovietskom priestore.

So starostom mesta Borysom Filatovom sa však prezident Pavel nestretol na cvičisku ani v zbrojovke, ale v múzeu. Filatov je historik, ale viac ako dejinami sa teraz musí zaoberať tým, ako ochrániť obyvateľov mesta pred útokmi zo vzduchu. Pár hodín pred Pavlovým príchodom jeden taký musel riešiť a nerobil to vôbec rád.

Rusi najskôr – ako už niekoľkokrát – márne cielili na veľkú tepláreň na kraji mesta, do ktorej je umenie sa netrafiť. Vedľa nej je osada pripomínajúca české záhradkárke kolónie. V nej ľudia naďalej bývajú a zlepšujú si staré domčeky. V záhradkách už bolo vidno prvé jarné prejavy ukrajinskej náklonnosti k vlastnej zelenine a ovociu aj k farebným kvetom.

Už v januári ruskí zameriavači prestrelili objekt teplárne a zasiahli prvý činžiak za riekou. Na tomto mieste ku kope plyšiakov od ľudí vyjadrujúcich smútok a súcit s obeťami položil kyticu aj český prezident.

Ani teraz na toto miesto Rusi nedostrelili. O pol piatej ráno raketa preletela strechou vilky a zapichla sa do steny domčeka na susednej ulici. Priamo do spálne, kde spala matka s trojročnou dcérkou Veronikou. Keďže manžel chrápe, spal vo vedľajšej miestnosti a zachránilo ho to pred smrťou. Jeho žena a dieťa sú mŕtve.

55-ročná učiteľka miestnej školy s o rok starším manželom majú popáleniny na štyridsiatich percentách tela. Žiaľom sú zlomení tak, že lekári považujú zmiernenie krutých stavov ich duše za väčší problém ako tíšenie fyzickej bolesti.

„Hádam sa ani neprebudili a umreli bez bolesti,“ povedala nám mladá žena, príbuzná obetí, ktorá s manželom prišla zabezpečiť dom, odpratať trosky a dať odtiahnuť poškodené auto niekam, kde ho prebudia k životu. A nakŕmiť mačku a psa, ktorý už druhý deň vyje.

Keď sa pýtame na otca, ktorý prežil, žena si povzdychne: „Odišiel do márnice. Na identifikáciu. Formality sa musia dodržať… Možno mierili na tepláreň, možno na vojakov, tu neďaleko za nami je základňa. Čert aby ich všetkých vzal,“ zakľaje.

Oveľa drsnejšie a emotívnejšie slová použije po poslednom útoku na mesto jeho starosta Filatov. „Ani dobytok, ale hmyz. Bioorganizmy, ktoré nemajú právo existovať,“ napíše o Rusoch na sociálne siete.

Vo chvíli, keď počúvam nárek ženy, ktorá práve prišla o časť svojej rodiny, je český prezident neďaleko odtiaľto na vojenskom cvičisku. Tam sa ukrajinskí vojaci učia zaobchádzať aj s českými zbraňami, ako je napríklad húfnica Dana alebo raketomet Přemysl, aby odradili ruských agresorov od podobných akcií, ako bola táto v Dnipre.

Táto časť Pavlovej návštevy je prísne neverejná. Sám potom prezradí, že na jednu z českých zbraní napísal Rusom odkaz: „Go home, Russians. Until it’s too late.“ (Choďte domov, Rusi, skôr, než bude neskoro).

Pre trojročnú Veroniku už neskoro je. My ostatní ešte máme šancu.