Denník N

Učiteľka Smreková: Deti si už vedia uznať chybu, kto sa ich bojí, málo dokáže

Mária Smreková pri vyznamenaní prezidentom. Foto N - Tomáš Benedikovič
Mária Smreková pri vyznamenaní prezidentom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Deti si dnes vedia uznať chybu a vedia so zlyhaním pracovať. V minulosti to tak podľa učiteľky, ktorá učí 45 rokov, nebolo.

Mária Smreková učí od roku 1971. Učí tak so sedemročnou prestávkou, keď bola na materskej, 45 rokov. Má tri deti. V roku 1991 bola jednou zo zakladateľov 1. súkromného gymnázia v Bratislave, kde je dnes riaditeľkou. Pochádza z Bratislavy a má šiestich súrodencov.

Vedeli ste, prečo dostávate štátne vyznamenanie?

Nevedela. Keď som sa to dozvedela, neverila som tomu. Myslela som si, že si moji bratia zo mňa robia žarty, lebo si niekedy v rodine takéto vtipy robíme. (smiech) Ale teda asi si nerobili. Nie som si istá, či ho mám dostať práve ja. Ale ak to mám dostať, tak vďaka mojim kolegom, rodine a priateľom.

Prečo ste chceli ísť učiť?

Je to zaujímavý príbeh. Pôvodne som bola prijatá na odbor chémia a v rámci toho sú prvé tri ročníky kombinácia fyziky a chémie. Myslela som si, že budem robiť len v laboratóriu. A to nie je ako práca s ľuďmi, ktorá je pre mňa dôležitá. Preto som sa rozhodla, že budem učiteľka, čo bol veľmi netradičný prestup z odboru na učiteľskú aprobáciu. Ale som šťastná, že som to urobila, lebo toto je pre mňa to pravé.

Čo vám učenie dáva?

Pre mňa je najdôležitejšie, že poznávam mladých ľudí, ktorí majú životný elán a sú schopní tým elánom naladiť aj nás ostatných. Perspektíva všetkých nás je v tom, akí budú mladí ľudia, a na tom mi záleží. Nemyslím si, že som nejaký génius, ktorý vie, čo im má dať, ale snažím sa ich počúvať.

Ešte vás učenie baví?

Veľmi. Každá trieda je iná. Nielen v iných rokoch, ale počas jedného roka máte rôzne triedy. Je to to najzábavnejšie, čo môže byť – robiť to tak, aby pre práve túto skupinu to bolo dôležité.

Prečo ste založili 1. súkromné gymnázium?

Počas revolúcie som pracovala na gymnáziu Ladislava Sáru. Bývalý riaditeľ nás zavrel do zborovne a deti do telocvične, lebo sme sa s nimi chceli rozprávať. Potom, keď nás prišli informovať študenti z VŠMU o tom, čo sa deje, riaditeľ vypol rozhlas. A takéto praktiky som zažívala od začiatku svojho učenia. Naštvalo ma to a povedala som si, že niečo musím zmeniť. My sme si gymnázium nazývali nezávislé, lebo pre nás pojem súkromné nevystihoval obsah, ktorý sme chceli. K vzniku prispel Jano Budaj, boli sme kamaráti. Hovorila som mu, že je fajn, že môžeme cestovať a všetko sa vyvíja dobre, ale v školstve sa nič neudialo. A povedal mi, prečo nič nerobíme. A to bol taký impulz, že sme sa s mojimi kolegami Ferom Tóthom, Danou Jančinovou a Ankou Cifrovou rozhodli, že niečo musíme urobiť. A spravili sme to prakticky za tri mesiace. Bolo veľkým šťastím, že ministrom bol vtedy Ján Pišút, ktorý ma učil na vysokej škole, robila som uňho skúšky. A bolo príjemné, že sme sa školsky poznali.

Mária Smreková pri vyznamenávaní prezidentom. Foto N - Tomáš Benedikovič
Mária Smreková pri vyznamenávaní prezidentom. Foto N – Tomáš Benedikovič

Verili ste, že škola prežije 25 rokov?

Nad tým sme nerozmýšľali. Išli sme do toho s presvedčením, že to má zmysel. A stále som o tom presvedčená.

Vyučujete inak ako bežné školy, máte projektové a zážitkové vyučovanie. Prečo je to dôležité?

Toto sú len metódy, princíp je však inde. Princíp je, že učiteľ už nie je jediným zdrojom informácií, informácie sa dajú všade získať, ale porozumieť súvislostiam a porozumieť životným hodnotám, to môže dať len učiteľ. Učíme tak preto, lebo sme si povedali, že sme škola vzťahov. Ak má vyrásť hodnotný človek, musí poznať dobré vzťahy. Musí porozumieť tomu, že len ústretovosť má zmysel, ak chcem ísť ďalej. O to sa snažíme. Tvrdo sa snažíme, aby sme boli školou vzťahov – vzťahov medzi učiteľmi, medzi učiteľmi a žiakmi, medzi rodičmi a žiakmi, na tom nám veľmi záleží.

Čo to znamená?

Na obsahu výučby sa dajú trénovať kľúčové kompetencie, ako tomu hovoria v Európe. To, aby som vedela porozumieť vzťahu k sebe aj iným, aby žiaci porozumeli, čo sú logické operácie, a vedeli ich využiť pri myslení, a veľmi dôležitá vec je komunikácia – vedieť komunikovať s inými a v rôznych úrovniach.

Zmenili sa deti, odkedy učíte?

Ani keď som začínala učiť, neboli v princípe iné. Líšia sa v niektorých veciach – napríklad teraz pre ne už nie je taký problém uznať si chybu, ako to bolo v minulosti. To je povzbudzujúce. Kedysi chyba znamenala päťku a koniec. Teraz sa na vlastné chyby pozerajú tak, že „urobil som toto zle a idem ďalej“, aspoň moja skúsenosť je taká. Keď sa človek bojí, málo dokáže.

S čím v práci najviac bojujete, čo je najťažšie?

Sama so sebou, to je asi najťažšie. Človek vždy potrebuje vnímať spätnú väzbu, ktorá nie je vždy príjemná. A prežiť a prekonať to je podľa mňa veľmi ťažké. Musíte ustáť názor iných, svoj názor, prispôsobiť sa človeku a nájsť spoločnú reč.

Kto vás najviac kritizuje?

Najčastejšie manžel. Čo je veľmi dobré. A potom najbližší kolegovia, s ktorými sme zakladali gymnázium. Temer všetci na gymnáziu sú ľudia, ktorí majú záujem o robotu, deti a seba. Nie sú nešťastní či ublížení, a to je dôležité. Vidia perspektívu a deti nám ju dávajú.

Manžel je tiež učiteľ?

Áno, učí na vysokej škole.

Čo je najväčšia motivácia?

Jednoznačne deti a ich perspektíva. Vidím ich rast. Prídu k nám ako 6-ročné deti a odchádzajú, keď majú 18. Je to úžasné. Väčšina z nich odchádza ako osobnosti, ktoré si vážia seba a azda viac ako kedysi vnímajú aj ostatných.

Ste súkromná škola a platí sa u vás školné. Je dosť rodičov ochotných platiť za školu?

Je to 150 eur mesačne. V Bratislave je ich dosť. A deti máme najmä z Bratislavy a z Bratislavského kraja. Societa rodičov je taká, že to nie je pre nich problém. Sú však aj deti, ktoré si samy privyrábajú na školné. Nejde len o deti vo finančnej núdzi, ale odporúčame to aj iným. Napríklad pracujú cez prázdniny.

V čom sa najviac zmenila vaša práca?

Vždy hľadáme to, čo je pre danú generáciu dôležité, v čom ich treba usmerniť a čo im treba dať. Generácie sa podľa nášho pozorovania menia každých päť rokov. Nastavenie školy je len v hlavnej filozofii, že sme škola vzťahov a človek musí pracovať na nich aj na sebe.

A čo potrebujú dnes deti oproti tým pred desiatimi rokmi?

Je dôležité im dať dôveru, že môžu a že musia.

Najmä bratislavskí učitelia protestujú a chcú, aby v školstve bolo viac peňazí a aby mali vyššie platy. Ako to vnímate?

Školstvo je poddimenzované a treba tam dať viac peňazí, o tom nie je diskusia. Trápi ma však, že je to len politická záležitosť, lebo školstvo sa len politikou nezmení. Zmení sa vtedy, ak sa zmeníme my učitelia v prístupe k novosti detí. Ak budeme obchádzať kľúčové kompetencie, lebo nevieme, čo máme učiť, keď nemáme dosť tém, to je pomýlené. O tom treba rozprávať – čo máme učiť deti, čo budú potrebovať o desať až 15 rokov. To je podstatné.

Učitelia sa o to nezaujímajú?

To by som nepovedala. Skôr ide o to, že otázka by nemala byť spolitizovaná. Hlavná otázka je, ako zmeniť školstvo, ale to sa nezmení len tým, že sa dajú peniaze. Ešte nik nebol dobrý učiteľ preto, že má viac peňazí, takú mám skúsenosť.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Prezidentské vyznamenania

Slovensko

Teraz najčítanejšie