Čo ste urobili Rusom, že vás zabíjajú? Dokument, ktorý je pre mňa až príliš skutočný

Keď pred pár dňami RTVS vysielala dokument Čo ste urobili Rusom?, po pár úvodných minútach som ho musela vypnúť.

Ľudia utekajúci pred bombardovaním, výbuchy natočené roztraseným mobilom, zábery na telá mŕtvych detí a do toho výkriky vo vašom rodnom jazyku. Pre mňa je to všetko až príliš blízke.

Po niekoľkých dňoch som sa k filmu predsa len vrátila a dopozerala ho. Celý čas som si pritom uvedomovala, že pre mnohých Ukrajincov a Ukrajinky môže byť podobne náročný ako pre mňa. Nedokážeme ho pozerať bez toho, aby nás znova rozbil na kusy.

Možno neskôr, keď sa vojna konečne skončí.

Myslím si, že v mnohých z nás môže oživovať aj traumy, ktoré zažili ešte naši starí rodičia a transgeneračne sa preniesli na nás. Niekedy aj bez toho, aby nám naši predkovia rozprávali o tom, čo sami prežili.

Mne napríklad robí veľký problém vyhodiť suchý krajec chleba, hoci mi moja babka nikdy neopisovala, že ako dieťa prežila hladomor na Ukrajine. Mám strach z uzavretých preplnených priestorov, aj keď o tom, že môjho dedka ako 16-ročného vyviezli dobytčákom do pracovného tábora v Nemecku, som sa dozvedela až po jeho smrti.

To, čo vidím v dokumente z vojnovej Ukrajiny, tak triafa tie najcitlivejšie miesta v mojom vnútri. Preplnené protibombové kryty, hladujúci ľudia, ktorí sú vďační za balíček múky a ryže. Alebo 84-ročná žena zo zbombardovaného paneláka na charkivskom sídlisku duchov, pre ktorú je to už jej druhá vojna. „Už som sa nažila dosť,“ vraví s plačom.

Už ju tu nič nedrží. Aké však musí byť bolestivé odchádzať, keď viete, že vaše deti a vnúčatá zostávajú žiť vo vojnovom svete. A koniec vojny je v nedohľadne.

Aj ľudia bez domova pomáhajú

Dokumentárny film Čo ste urobili Rusom? režisérskej dvojice Michala Fuliera a Jany Bučky Kovalčíkovej vznikol v koprodukcii s organizáciou Depaul Slovensko. Neziskovka, ktorá pomáha ľuďom bez domova, sa od začiatku vojny zamerala aj na pomoc ľuďom na Ukrajine zasiahnutým vojnou. Sústredili sa na tých najchudobnejších, ktorí zostávajú žiť pozdĺž frontovej línie.

V dokumente sledujeme, ako sa pomoc dostáva najskôr do humanitárneho centra na Zakarpatsku a z neho ďalej do okrajových častí krajiny pri bojových líniách.

Hlavným sprievodcom filmárov je páter Vitalij Novak, ktorý sa rovnako ako ja narodil na Zakarpatsku a potom študoval na Slovensku. Charizmatický chlapík, ktorý chodí v mikine a miluje motorky, dnes riadi organizáciu Depaul Ukrajina. Aj vďaka nemu dokument, ktorý je poskladaný z množstva silných príbehov, dobre drží pokope.

Všade, kde ľudia z Depaulu prídu, počujeme otázku: „Pomôžete nám?“

A pritom aj oni sami sú obeťami vojny. Dom riaditeľky Depaul Charkiv Anny Skoryk zbombardovali už na šiesty deň vojny. O svoj domov prišiel aj kamionista Saša, a tak sa spolu so svojou ženou rozhodol, že bude poskytovať svoj kamión pre humanitárnu pomoc. Auto sa tak stalo na dlhý čas ich prechodným domovom.

Do pomoci sa zapojili aj ľudia bez domova žijúci v Charkive, ktorí predtým sami potrebovali pomoc Depaulu. „Dnes pomáhajú iným. Roznášajú jedlo ľuďom v metre,“ hovorí v dokumente Anna Skoryk.

Rusi sa viac boja, než milujú

Režisér Michal Fulier kladie ľuďom zasiahnutým vojnou rovnakú otázku: „Čo ste spravili Rusom, že vám toto robia?“

Mnohí sú z nej zmätení, pripadá im absurdná. „Nie je to naša vina, nič sme neurobili,“ odpovedajú.

„Putin sa jednoducho rozhodol, že zničí Ukrajinu spolu s ľuďmi,“ vraví staručká žena z okolia Charkiva. Hovorí po rusky, lebo to je jej rodný jazyk.

Týmto jazykom však v dokumente hovorí väčšina ľudí, ktorým dobrovoľníci pomáhajú. Niektorí sú etnickí Rusi a napriek tomu sú obeťami putinovskej agresie.

Aj stará obyvateľka dediny oslobodenej spod okupácie bez okolkov hovorí, že je Ruska. No keď ruskí vojaci okupovali ich dedinu a videla, ako sa chichocú na nejakých videách v mobiloch, tak na nich skríkla „Sláva Ukrajine!“. Ona už nemá čo stratiť.

Podľa psychologičky, ktorá pomáha deťom v charkivskom metre, medzi Rusmi a Ukrajincami je jeden zásadný rozdiel. „Oni sa viac boja, než milujú. A my veľmi milujeme to, čo robíme, svoju krajinu, svojich priateľov. Preto mnohí dnes dávajú aj to posledné, aby sme zvíťazili, aby sme mohli žiť ako slobodná krajina.“

Nikto „nevystavuje na obdiv“ svoje slzy. Naopak, všetci sa snažia ukázať, ako to zvládajú a že život ide ďalej.

Napriek tomu vidíte, že deti, ktoré sa hrajú s nábojnicami, majú v tvárach vážny, takmer dospelý výraz. Aj svojim domácim miláčikom dávajú príznačné mená – Granát, Guľka. A matka batoľaťa opisuje, že prvé slovo, ktoré povedalo jej dieťa, nebolo „mama“, ale „buch“.

„Aká vojna na Ukrajine?“

Niektoré zábery natočili dobrovoľníci mobilmi na miestach, kam sa už nedostal televízny štáb. Keď kráčajú po ceste, ktorá môže byť zamínovaná, alebo rýchlo vykladajú pomoc v ostreľovanom Bachmute, tŕpnete spolu s nimi. A keď sa video náhle preruší, správne tušíte, že je za tým výbuch…

Niektorí ľudia, ktorým dobrovoľníci pomáhali, už nežijú. V dokumente vidíme zničené mestá, z ktorých už nezostalo takmer nič. Alebo dedinu pri frontovej línii, odkiaľ neodišlo len niekoľko seniorov a jedno malé dievčatko – Veronika. Jej babka opisuje, že práve ona vie podľa zvuku striel najlepšie určiť, či strieľajú Rusi alebo „naši“.

Režisér sa všetkých postupne pýta, čo by odkázali ľuďom na Slovensku, ktorí neveria, že na Ukrajine je vojna. Pýta sa to aj matky celej v čiernom, ktorá prišla o syna, keď spolu s ďalšími mladými mužmi bránil ich dedinu pred ruskými vojakmi.

Niekedy sa zdá, akoby tej otázke celkom nerozumeli. Ako sa dá pochybovať o tom, čo sa tu deje? Pozrite sa, my tu predsa trpíme.

Slovenský kňaz pôsobiaci v Charkive hovorí, že v tejto vojne je úplne jasné, kto je agresor a kto obeť. „Naozaj to treba niekomu vysvetľovať?“ pýta sa.

Veterinárka, ktorá od začiatku vojny zachraňuje nielen zvieratá, ale aj ľudí, opisuje desivé obrazy smrti – odtrhnuté končatiny, odtrhnuté hlavy… „Tých, čo neveria, pozývam k nám do Charkiva. Ukážem im, ako nás tu zabíjajú.“

Keď som dokument dopozerala, otvorila som si facebookovú diskusiu k Vývoju bojov, v ktorom kolega Roman Pataj opisuje, ako bol spolu s ďalšími kolegami odviezť sedem sanitiek na východ Ukrajiny.

„Aká vojna na Ukrajine? Ja poznám len vojnu v Afganistane, Sýrii, Iraku,“ znie jeden z komentárov v diskusii.

Rozmýšľam, čo by prinútilo tohto človeka uveriť, že na Ukrajine je naozaj vojna. Uveril by aspoň vtedy, keby mu na chvíľu dali do rúk nohu odtrhnutú ruskou bombou?

Niektorí z nás možno dokument Čo ste urobili Rusom? dopozerať nedokážu, lebo je pre nás až príliš bolestivý. A iní si ho pozrieť ani nechcú. Lebo utrpenie miliónov ľudí na Ukrajine považujú za čistý výmysel.

Tí ostatní ho môžu nájsť voľne dostupný v  online archíve RTVS alebo si pozrieť dlhšiu, 105-minútovú verziu, ktorá sa bude od 11. mája uvádzať vo vybraných kultúrnych centrách. Tvorcovia ešte zvažujú aj projekcie na školách.