Denník N

Riaditeľka cirkevného gymnázia: Upierajú nám slobodu

Riaditeľka Evanjelického gymnázia v Tisovci Helena Pašiaková so svojimi žiakmi. Foto - archív H. P.
Riaditeľka Evanjelického gymnázia v Tisovci Helena Pašiaková so svojimi žiakmi. Foto – archív H. P.

Doterajšie protesty nezabrali, na túto spoločnosť boli príliš milé a inteligentné, tvrdí Helena Pašiaková.

HELENA PAŠIAKOVÁ sa narodila v roku 1951, vyštudovala dejepis a latinčinu na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského. Od roku 1992 je riaditeľkou bilingválneho Evanjelického gymnázia v Tisovci (okres Rimavská Sobota). Medzi jej hobby patrí zjazdové lyžovanie, bicyklovanie, tenis a spoločenské tance. Za jej pôsobenie v školstve ju aktuálne medailou ocenil prezident SR Andrej Kiska.

Pred pár rokmi ste od ministra školstva Jurzycu dostali medailu za dlhoročné kvalitné a odborné riadenie školy. Teraz vás ocenil prezident Kiska. Ako vnímate ceny od predstaviteľov štátu v kontexte marazmu, do ktorého školstvo priviedol práve štát?

Ako subjektívne učiteľské ocenenie. Medaila svätého Gorazda od ministra školstva prišla na návrh nášho zriaďovateľa, teda evanjelickej cirkvi, ktorá videla, čo dobré sa deje v našej cirkevnej škole, a zrejme to dokázala porovnať s celkovou situáciou nielen v cirkevnom, ale aj vo verejnom školstve.

Aktuálne ocenenie od prezidenta je pre mňa zase veľkým prekvapením. Zaskočilo ma. Beriem to však tak, že aj v tomto marazme sú asi potrebné pozitívne ostrovy nádeje. Naša škola snáď za roky svojho pôsobenia ukázala, že takým ostrovom je a že sa trochu líši od iných škôl.

Čo vás najviac frustruje na dnešnom školstve?

Že sa nám v ňom upiera sloboda, hoci po nej tak veľmi túžime. Keď sme v roku 1992 vznikli, stali sme sa naraz cirkevným aj bilingválnym gymnáziom. Keďže sme nepoznali žiadne vzorce ani návody, všetko sme sa museli učiť sami, čo nám dalo obrovskú silu.

Aby sa nám to však podarilo, potrebovali sme aj veľkú slobodu. Bilingválnosť školy nám ju ešte donedávna poskytovala, lebo sa vnímala ako experiment. Vďaka tomu sme mali voľné ruky.

Mnoho verejných škôl pritom žiada skôr opak – podrobné predpisy, normy a návody na každučkú činnosť. My tak postupovať nechceme. Razíme inú teóriu – dajte nám slobodu a my podľa nášho najlepšieho svedomia urobíme maximum, aby bola naša škola kvalitná.

Vravíte, že donedávna ste slobodu mali. Prišli ste o ňu?

V poslednom období sa mi zdá, že sa presadzuje tendencia návratu k jednotným školám. Napriek tomu sa snažíme udržať si svoje mantinely. Na slobodu sme už totiž naučení. Je to ako s drogou – ak raz máte slobodu, ťažko sa vraciate k štátnemu dirigizmu.

Ďalšie zdroje frustrácie?

Deti nefungujú vo vákuu, ony aj školstvo sú vždy produktom istej spoločnosti a doby. Ako cirkevná škola to zrejme vnímame intenzívnejšie, ale myslíme si, že mravné hodnoty sa dnes vytrácajú.

Čo si budeme hovoriť, všetci tu predsa vieme o korupcii či klientelizme. Za šikovných sa tu považujú najmä tí, čo majú ostré lakte a známosti. Je to deprimujúce, lebo sa to už prejavuje na rodičoch aj deťoch. Postupne sa vytráca vedomie, že existujú aj iné hodnoty ako peniaze.

Nie je to len spomienkový optimizmus? Máme prirodzenú tendenciu chváliť, čo bolo, a kritizovať, čo práve je.

Áno, je to možné. Aspoň ja však posledné roky vnímam vytrácanie hodnôt ako isté memento. Naozaj sa dnes vzhliada k iným hodnotám ako k materiálnym?

V konečnom dôsledku by to však znamenalo kritiku rodín a škôl, keďže práve tie formujú hodnoty detí najviac.

Nepochybne, veď rodičia sú tiež len odrazom našej doby. Nezabudnime však aj na jeden nový fenomén, ktorý sa týka práve okresov s vysokou nezamestnanosťou ako Rimavská Sobota.

Máme tu veľa žiakov, ktorých rodičia, najmä matky, odchádzajú pracovať do zahraničia. Deti sú tak v mimoriadne citlivom období zverené buď príbuzným, alebo starým rodičom, ktorí však už na ne objektívne nestačia. To tu predtým nebolo a my to musíme riešiť ako fakt.

Potvrdzujete to, čo mi z chudobných regiónov hovoria starostovia aj kňazi – najdeštrukčnejší vplyv na rodiny a ich hodnoty majú zlé životné podmienky.

Samozrejme. Ťažko potom budete tínedžerov presviedčať, aby pozitívne vnímali trebárs Rómov, keď pochádzajú z dedín, kde je rómsky problém vypuklý a sťažnosti na nich počúvajú od všetkých okolo. Práve preto ma mrzí ten odklon od skutočných hodnôt.

Aby som sa však vrátila späť k negatívam nášho školstva. Výrazne ma frustruje aj pokles našej populácie ako takej.

Dôvod?

Súvisí s ním nevyriešené financovanie školstva a fakt, že trebárs na gymnáziá sa dostávajú aj trojkári či štvorkári. Každá škola totiž chápe, že so žiakom vždy prichádzajú aj peniaze.

Dôsledkom je však znižovanie latky náročnosti. Celé je to demotivujúce, lebo žiaci dnes dobre vedia, že sa nemusia až tak snažiť. Sú si istí, že napriek všetkému zmaturujú a dostanú sa na nimi zvolenú vysokú školu.

Jednotkár v Banskej Bystrici nemusí mať rovnaké vedomosti ako jednotkár v Čiernej nad Tisou.

Pozor – netvrdím, že známky sú fetišom. Koniec koncov, neraz sa stalo, že keď od nás niekto prestúpil na inú školu s trojkami, zrazu tam bol jednotkárom, doslova exceloval.

Faktom však je, že celkový trend negatívne postihuje aj nás, čo sa snažíme latku náročnosti zachovať. Nie je predsa dobré, ak žiak vopred počíta s tým, že štúdium zvládne aj pri menšej snahe.

Ako máte nastavené mechanizmy, ktoré garantujú, že sa k vám dostane iba špička?

Najjednoduchším mechanizmom sú stále prijímacie pohovory. Aj keď sa od nich inde upúšťalo a brali tam všetkých, my sme na nich trvali. Nerobíme ich však s dôrazom na memorovanie, ale na čitateľskú gramotnosť a logické operácie, navyše súčasťou sú aj psychologické testy, či vôbec dieťa je schopné bilingválne štúdium zvládnuť.

Pokojne sa teda môže stať, že u nás uspeje aj niekto, kto mal na základnej škole trojky, lebo tam boli vyššie požiadavky na kvalitu, prípadne že v istom veku nebol dostatočne motivovaný. Psychotest nám tie predpoklady solídne ukáže.

Stáva sa bežne, že niekto so zlými známkami na základnej škole u vás hviezdi?

Áno, dokonca sa stávalo aj to, že jednotkári zo základnej školy vybuchli. Celkom správne za nami potom chodili rodičia a legitímne sa pýtali, ako je možné, že ich dieťa s dovtedy výborným hodnotením má u nás problémy. Je to dané tým, čo sme už hovorili – nie všade znamenajú jednotky to isté.

Riaditeľka evanjelického gymnázia v Tisovci Helena Pašiaková. Foto - archív H. P.
Riaditeľka Evanjelického gymnázia v Tisovci Helena Pašiaková. Foto – archív H. P.

Platí, že za degradujúce postavenie učiteľov v spoločnosti si môžu aj oni sami? Neprispela k tomu ich pasivita a neochota držať spolu?

Nezamýšľala som sa nad tým do hĺbky, lepšie by vám zrejme odpovedali učitelia zo štátnych škôl. Ako problém však vnímam, že za učiteľov už dávno nejdú tí najšikovnejší.

Je to klasická trhová záležitosť – málokto si dobrovoľne zvolí povolanie s nástupným platom 600 eur, kde po tridsiatich rokoch praxe dostane 800 eur.

Iba najšikovnejší pritom z deciek dokážu vydolovať to najlepšie, nájsť medzi nimi poklady a pracovať s nimi. Okrem toho, mnohí učitelia už rezignovali. Ak naše školstvo zatiaľ totálne neskolabovalo, je to len vďaka obetavým učiteľkám, ktoré sa ešte nezlomili.

Máte ako riaditeľka dostatočné páky na motivovanie lepších učiteľov, alebo zarábajú porovnateľne s horšími?

Teraz je to komplikovanejšie. Pred pár rokmi sme však ako neštátna škola nemuseli postupovať podľa tabuliek, a tak som si mohla vytvoriť vlastné kritériá na hodnotenie a motiváciu kolegov. Cítila som sa slobodnejšia.

Stále sa však snažím, aby bilingválne vyučujúci kolegovia boli hodnotení lepšie, využívam na to fixné príplatky k základu. Fixné príplatky učitelia dostávajú aj za ďalšie aktivity.

Som proti trinástym a štrnástym platom, lebo tí, čo pracujú viac a lepšie, by mali mať adekvátnu mzdu každý mesiac. Aj preto sú odmeny v našej škole diferencované.

Narýchlo som spočítal, koľko máte v zbore mužov a žien. Pomer je 7 k 20, a aj to počet mužov zachraňujú zahraniční lektori. Je to dané tým, že muži takto nedokážu uživiť rodiny?

Presne tak. Z učiteľského platu rodinu neuživia a u nás sa tradične vníma, že živiteľmi majú byť práve muži. Mali sme výborného učiteľa, nášho bývalého žiaka, po čase však povedal, že si to nemôže dovoliť, a šiel radšej podnikať.

Ak teda každá vláda hovorí, že vzdelanie je pre ňu priorita, nie je to pravda. Ohodnotenie učiteľov je smutným odrazom.

Napadá vám za 23 rokov vášho vedenia školy jediný minister školstva, ktorý vedel, čo robí?

Pri tých asi sedemnástich, ktorí sa za ten čas vystriedali, vlastne ani žiadny nemal šancu niečo urobiť. Dobre to tu síce naštartoval Janko Pišút a neskôr cirkevnému bilingválnemu školstvu trochu pomohol Milan Ftáčnik, inak mi však nik nenapadá.

Učitelia sa po nie príliš výrazných jesenných akciách chystajú štrajkovať, keďže vládu zjavne nepresvedčili o oprávnenosti svojich požiadaviek. Zapojí sa aj váš zbor?

Neviem, uvidíme, keď spolu budeme hovoriť po prázdninách. Keď bol ostrý štrajk pred pár rokmi, zapojili sme sa. Problém je, že doterajšie protestné akcie učiteľov boli na túto spoločnosť príliš milé a inteligentné, preto nijako nezabrali. Na postavenie učiteľov treba upozorniť výrazne.

Iná vec je, že najskôr musíme na svoju stranu získať rodičov. Mnohí sa totiž pýtajú, čo tí učitelia vlastne chcú, veď končia o jednej poobede a ešte aj majú dva mesiace prázdnin. Bez toho, aby sa urobila široká kampaň medzi rodičmi, preto nie je na zmenu šanca.

Dá sa to však? Pochopia to aj rodičia v chudobných regiónoch? Množstvo ľudí na Slovensku zarába príliš málo na to, aby akceptovali, že učiteľ si zaslúži viac. Ak má niekto 500 eur v hrubom, ťažko ho presvedčiť, že 800 eur pre pedagóga je výsmech. Hoci je.

Vidíte, takto som sa na to nikdy nepozerala, asi žijem v nejakej bubline. Rodičom, ktorí dávajú deti do našej školy, však zjavne záleží na tom, aby dostali dobré vzdelanie. Odmietam, aby sme boli len úschovňou detí v čase, keď sú rodičia v práci.

To, čo hovoríte, je však výzva. Kto, ak nie učitelia, má rodičov presvedčiť, že ich požiadavky sú opodstatnené? Že ak chcú dobré vzdelanie pre svojich potomkov, musia sa vytvoriť úplne iné podmienky v školstve? Nádej preto vkladám najmä do mladej vzdelanej rodičovskej generácie, ktorá už zmysel vzdelania pochopila.

Školy dnes rôznymi formami bežne sponzorujú aj rodičia. Nežiadajú za to úľavy pre svoje deti? Dokážete spravodlivo trvať na zlej známke či prepadnutí lenivého potomka štedrého podnikateľa?

Učitelia našej školy túto dilemu vôbec nemajú, lebo každý žiak striktne dostane iba takú známku, akú si zaslúži. Ak aj boli pokusy podnikateľov o nejaké ovplyvňovanie, odrazila som ich už ja.

Jeden rodič sa dokonca sťažoval u zriaďovateľa, teda na biskupskom úrade, aj ten sa však zachoval rozumne. Každý rodič navyše už pri nástupe dieťaťa k nám dostane informáciu, že podobným tlakom nepodliehame a že jedinou cestou je poctivé štúdium.

Na youtube.com sú videá, na ktorých žiaci vyslovene provokujú učiteľov, až kým im neprasknú nervy a žiakovi nevynadajú, prípadne mu nevylepia facku. Stal sa aj prípad, keď pedagóg po zverejnení takého videa spáchal samovraždu. Dokážete ľudsky pochopiť učiteľa, ktorému zlyhajú nervy, alebo je jeho chybou, ak provokatéra nezvládol?

Podobný problém sme neriešili už dávno, za posledné roky si na nič nespomínam. Asi by som však bola tolerantná k pedagógovi, ktorému prvýkrát zlyhali nervy. Ak však majú učitelia takéto problémy, riešime to v kolektíve vždy spoločne.

Faktom je, že žiaci veľa vycítia, preto je dôležité, aby bol učiteľ silnou osobnosťou, a aby si ho deti vážili nielen pre jeho pozíciu. Žiaci občas skúšajú najmä na našich amerických lektoroch, čo si ešte môžu dovoliť, pracujeme však na tom, aby aj oni poznali hranice, za ktoré ich už nesmú pustiť.

Na webe školy uvádzate pre žiakov pomerne prísne pravidlá obliekania, takzvaný dress code. Búria sa proti nemu?

Jasné, že sa búria. Naším cieľom pôvodne bolo zaviesť uniformy. Časť rodičov to brala pozitívne, ostatní negatívne, existovali dve radikálne krídla. Postupne sme v spolupráci s rodičmi a žiakmi našli kompromis, ktorý by mohol vyhovovať všetkým. V každom prípade je táto téma v našej škole večne živá.

Kým ja som konzervatívnejšia, musím akceptovať aj názory kolegov. Faktom však je, že škola je istým spoločenstvom, kde sa musia rešpektovať isté pravidlá a kde aj žiaci musia chápať, že nemôžu chodiť oblečení ako na pláž.

Riaditeľka evanjelického gymnázia v Tisovci Helena Pašiaková. Foto - archív H. P.
Riaditeľka Evanjelického gymnázia v Tisovci Helena Pašiaková. Foto – archív H. P.

V škole máte dodnes vystavenú okrem slovenskej aj americkú zástavu, čo súvisí s tým, že na rekonštrukciu vašej budovy v začiatkoch prispeli viacerí darcovia z Ameriky.

Ako riaditeľka cirkevnej školy by som povedala, že sme sa stali nástrojmi istého Božieho plánu. Jednou z našich prvých troch amerických učiteliek bola misionárka July Ballantine s úžasnou charizmou.

Keď videla budovu, v ktorej sme vtedy sídlili, už po troch dňoch v Tisovci začala písať listy kanadským a americkým cirkevným priateľom. Presviedčala ich, aby nám materiálne pomohli. O pol roka už prišla delegácia ľudí zo zahraničia, ktorí videli náš entuziazmus a oslovili svoje cirkevné organizácie.

Presvedčili ich, že náš projekt je dobrý, a tak sa zapojili. Bez ich pomoci by sme dnes vyzerali úplne inak. Ten projekt bol natoľko unikátny, že u nás zrejme dodnes nemá obdobu a aj samotnými darcami bol pred polrokom vyhodnotený ako jeden z najlepších, ktorý v Európe majú. Nebola to však len jednostranná pomoc.

V akom zmysle?

Aj my sme pomohli im. Mnohí kresťania z Ameriky nám neskôr povedali, že až u nás na Slovensku pochopili mnohé veci. Náš životný štýl ich zasiahol a rozšíril im obzory. Mnohí ľudia sa pod vplyvom pobytu u nás v Tisovci stali misionármi. Kresťanské spoločenstvo totiž dokáže byť silné.

Poviem jeden príklad – istý pán k nám najskôr prišiel iba na dva týždne, potom sa vrátil ako učiteľ, neskôr sa oženil s Američankou, vyštudoval za farára a dnes pôsobí ako misionár v Afrike. Som preto hrdá, že sme nielen prijímali, ale aj dávali, hoci sme si to možno ani neuvedomovali.

Ako dokážete amerického lektora motivovať, aby prišiel žiť a učiť do hladovej doliny na Slovensku?

Práveže nikoho motivovať nemusíme. Výhodou je, že naša evanjelická cirkev má zmluvu s dvomi americkými protestantskými cirkvami, a tie sa nám už o lektorov postarajú. My iba hradíme náklady spojené s ich pobytom.

Čo ich sem láka?

Atraktivita našej lokality. Keďže sú to kresťania, berú to ako svoju misiu. Vedia, že idú niekam, kde je nádherná príroda, kde absentujú obchodné reťazce a chýbajú niektoré vymoženosti civilizácie. Tí, čo nie sú vyslovene mestské typy, sa tu teda nájdu a rýchlo zapadnú do nášho spoločenstva. Rozhodne sa nestáva, že by zdupkali po dvoch týždňoch.

Vy sama učíte okrem dejepisu latinčinu, čo je jazyk, ktorý v budúcej profesii možno okrem lekárov či kňazov využije málokto. Je oň vôbec záujem?

Prechádzame rôznymi fázami, aktuálne majú záujem jedenásti. Nie je to totiž povinný predmet. Keďže sa však všetci žiaci učia aj anglicky či francúzsky, slovíčka pre nich nie sú žiadny problém, dokonca sú prekvapení, koľko tých latinských prešlo do iných jazykov.

Čo považujete za najväčšiu výzvu cirkevného školstva?

Aby sme vedeli reagovať na potreby doby, neboli skostnatení a dokázali vychovať dobrých a mravných ľudí. Myslím si, že sa nám to aj darí. Najväčšou medailou, ktorú akýkoľvek učiteľ môže dostať, je, keď prídu na stretnutie absolventi, roztrúsení po celom svete, a poďakujú, že sme to robili dobre.

Prezidentské vyznamenania

Rozhovory

Slovensko

Teraz najčítanejšie