Denník N

Nevinných posielal za mreže, dodnes robí pre šéfku Najvyššieho súdu

Ilustračné foto N – Vladimír Šnídl
Ilustračné foto N – Vladimír Šnídl

Sudca Štefan Minárik za socializmu posielal ľudí do väzenia vo vykonštruovaných procesoch. Stále pracuje na Najvyššom súde. Po Harabinovi robí pre Švecovú.

„Bez jediného mihnutia oka by ma odsúdil hoci aj na smrť, keby mu to malo pomôcť v kariére.“ Takto opísal politický väzeň Vojtech Ottmar v knižke Podvratník, ktorá vyšla ešte v 90. rokoch, sudcu socialistického Najvyššieho súdu Štefana Minárika.

Ottmar za bývalého režimu dostal dva roky natvrdo vo vykonštruovanom procese, prišili mu nedovolené ozbrojovanie a podvracanie republiky. O treste v roku 1985 rozhodol Minárikov senát.

„Už nikdy nebudem veriť, že človeka, ktorý sa ničím neprevinil, nemôžu len tak zatvoriť. Strach z väzenia vo mne pretrvá zrejme celý život,“ vyznal sa Ottmar, čo pociťoval po vynesení rozsudku.

Po Nežnej revolúcii úrady uznali, že Ottmar s kamarátmi nič trestné neurobili, a rehabilitovali ich. No desivé zážitky z väzenia, bolesť z odlúčenia od rodiny či trpké skúsenosti, keď po prepustení nemohol nájsť prácu, sa vygumovať nedajú.

Ottmar dúfal, že sa dožije aspoň toho, že Minárik na Najvyššom súde skončí.

Nedočkal sa. V lete zomrel.

Štefan Minárik. foto - TASR
Štefan Minárik. Foto – TASR

Stále pracuje

Kariéra Minárika (74) pokračuje aj 26 rokov po Nežnej revolúcii. Kedysi pravá ruka Štefana Harabina, ktorého zastupoval aj v disciplinárnych konaniach proti nepohodlným sudcom. Ako generálny štátny radca dodnes pracuje pre šéfku Najvyššieho súdu Danielu Švecovú.

„Plnil si a plní všetky povinnosti a úlohy, ktorými ho poverujem, preto zatiaľ nie je dôvod na ukončenie pracovného vzťahu,“ reagovala Švecová cez hovorcu.

„O jeho rozhodovacej činnosti počas bývalého režimu som s ním nehovorila,“ podotkla s tým, že ani nepozná obsah Minárikových rozhodnutí v politických procesoch.

„Je to svinstvo a výsmech politickým väzňom, že Minárik ešte robí na súde,“ vraví Ottmarov najlepší priateľ Tibor Novotný, ktorý s ním sedel v ilavskej väznici.

Správy pre štvavé stanice

Ottmara s Novotným a ešte jedným kamarátom, Severínom Cvečkom, v 80. rokoch súdili ako „protištátnu skupinu“, ktorá chcela narušiť socialistické zriadenie. Štátna bezpečnosť najprv išla po Novotnom, ktorý pomáhal Hlasu Ameriky a Slobodnej Európe.

Angažovať sa začal, keď Ústredný výbor Komunistickej strany nereagoval na jeho otvorený list, v ktorom pranieroval, že človek môže zarobiť iba vtedy, ak bude kradnúť alebo brať úplatky, pretože robotník dostáva za poctivú prácu iba toľko, aby vyžil.

Keď potom Novotný navštívil americkú, britskú a západonemeckú ambasádu v Prahe, Štátna bezpečnosť (ŠtB) usúdila, že pracuje pre západnú rozviedku. V septembri 1983 ho zatkli.

„Do cely predbežného zadržania ma vzali priamo z práce v železničiarskej uniforme. Na druhý deň prišiel za mnou kapitán Vetrík zo Štátnej bezpečnosti, ktorý sa ma spýtal, čo sa to so mnou stalo. Nechápal som, až kým ma nevzal pred zrkadlo. Všetky vlasy som mal biele, za noc som ošedivel, čo som rozmýšľal, čo na mňa majú,“ spomína dnes Novotný.

Nasledovala domová prehliadka u Ottmara. Vyšetrovatelia prehrabali všetky listy, ktoré si s Novotným vymenil. V jednom z nich Novotnému písal, ako z atómovej elektrárne Jaslovské Bohunice, kde robil majstra hygienickej služby, uniklo do podzemných vôd niekoľko stoviek litrov rádioaktívnej látky. „ŠtB list vyhodnotila ako odovzdávanie správ pre štvavé imperialistické stanice,“ hovorí Novotný.

 Bývalý politický väzeň Tibor Novotný. foto N - Tomáš Benedikovič
Bývalý politický väzeň Tibor Novotný. Foto N – Tomáš Benedikovič

Vysielačka z haraburdy?

Eštebáci v byte u Ottmara objavili aj zbrane. Neriešili, či sa z nich dá vôbec strieľať a že je iba nadšeným zberateľom a nie nebezpečným kriminálnikom. Zadokumentovali aj drevenú pištoľku na poplašné náboje, ktorú vyrobil ako štrnásťročný chlapec. Štósy odbornej literatúry o zbraniach vyšetrovateľa nezaujímali. Zbrane padli ŠtB vhod, postačovali na to, aby z Ottmara spravila protištátny živel.

Na posudok, podľa ktorého väčšina zbraní bola nefunkčná, sa na súde neprihliadalo.

Nezavážil ani iný odborný posudok, že zo starej meteorologickej sondy, ktorú Ottmar daroval Novotnému, nebolo technicky možné vyrobiť vysielačku. Prokurátor napriek tomu na súdnom pojednávaní vravel, ako si z nej chcel Novotný spraviť vysielačku s protištátnym zameraním.

Ottmar to už nevydržal a prihovoril sa súdnej porote. „Pri počúvaní obžaloby pána prokurátora som si spomenul na päťdesiate roky. Vtedy si niektorí ľudia predstavovali triedneho nepriateľa s vyhrnutým golierom kabáta, s klobúkom stiahnutým na oči a s vysielačkou vo veľkom kufri. Píše sa rok 1985 a ja vidím, že u pána prokurátora táto predstava stále pretrváva. Každý objektívny človek musí uznať, že keby skutočne mal môj priateľ Tibor Novotný spojenie s cudzou mocou, vybavili by ho malou, modernou vysielačkou a nebol by odkázaný na zostrojenie nejakého amatérskeho monštra. Keby sa mu tú vysielačku aj podarilo zostrojiť, komu, čo a na akej frekvencii by vysielal? Veď to nemá logiku. Komu poslúži, ak nás odsúdite do väzenia, aj keď sme nevinní a máme malé deti, ktoré nás potrebujú? Po svojich skúsenostiach sa už nespolieham na spravodlivosť, ale verím,“ žiadal Ottmar.

„Mlčte už,“ reagoval podľa Ottmarovej knihy predseda senátu Minárik a vzápätí buchol do stola.

„Aj sprostý vrah má právo na obhajobu a ja nemám?“ ozval sa Ottmar.

„Mlčte už, lebo vás dám vyviesť zo súdnej siene a zatvoriť,“ mal vykríknuť sudca Minárik a opäť buchnúť.

Do tejto chvíle Ottmara s Cvečkom súdili trikrát. Zakaždým ich Krajský súd v Bratislave prepustil. Teraz, na štvrtý pokus, ich však senát Štefana Minárika na Najvyššom súde odsúdil – Cvečka na rok, Ottmara na dva roky nepodmienečne.

Z rozsudku bol Ottmar zdrvený, bál sa toho, čo mal pred sebou. Vo vyšetrovačke už pobudol vyše osem mesiacov. Zvyšok trestu si mal odsedieť v ilavskej väznici, kde stretol Novotného, ktorý si tam odpykával svoj päťročný trest.

Ponuka ŠtB

Práve v tomto období sa ŠtB pokúsila Ottmara zlomiť na spoluprácu. Chcela, aby v cele vyzvedal od spoluväzňov, čo plánujú po prepustení podniknúť proti štátu. Za odmenu mu sľubovali, že sa po jeho oslobodení pozrú, čo sa dá robiť s jeho prepustením z práce. Ottmar ponuku ŠtB odmietol, nechcel sa stať „odporným udavačom“.

S kamarátom Novotným v ilavskej väznici dreli pre oravskú Teslu, v pivničnej miestnosti robili s roztaveným cínom. „Ovzdušie tu bolo presiaknuté dymom, cínovými a trichlórovými výparmi a smradom z akéhosi lepidla tak dokonale, že často sa nedalo dovidieť ani na opačnú stenu. Keby v takýchto podmienkach mali pracovať civilní robotníci, z bezpečnostných dôvodov by na ústach museli nosiť respirátory. Pre väzňov však taký luxus neexistoval a každý, kto tu pracoval viac ako štyri roky, mal zaručené, že dostane tuberkulózu,“ poznamenal Ottmar.

Novotnému sa v dielni rapídne zhoršil zrak a vypadali mu zuby. Väzenie im neničilo iba zdravie, ale aj rodiny. Ottmar mal doma ženu, tri deti a chorú matku.

„Moja žena zas bola učiteľka, mala vychovávať novú socialistickú mládež a ja podrývač republiky… Bolo to ťažké, mali sme štyri deti. ŠtB mi rozviedla manželstvo,“ vraví Novotný.

Trpká sloboda

Ottmar si odsedel celý trest dva roky. Novotnému po amnestii Gustáva Husáka pre prvotrestancov odpustili 12 mesiacov, za mrežami tak pobudol štyri roky. „Hneď ako som vyšiel, pri trafike som stretol takého dobrého bachára, ktorý mi vraví – bežte na stanicu a choďte prvým vlakom na akúkoľvek stranu, oni totiž spravili chybu, amnestia sa nevzťahuje na trestné činy proti republike. Zmiznite, dajú vám pokoj, ale ak vás chytia v okruhu väznice, naspäť vás zavrú. A tak som rýchlo zmizol,“ spomína dnes s úsmevom Novotný.

Na slobode galeje pokračovali. Veľmi ťažko zháňali prácu, nik si nechcel narobiť problémy s „rozvracačmi štátu“. Ottmar to najprv skúšal v bitúnku. Čakala ho ťažká drina, do mraziarenskej dodávky nakladali aj stokilové kusy hovädziny. Potom šiel za ošetrovateľa na chirurgiu. Keď si už myslel, že má pokoj, prišiel naňho anonym, že vraj „hippisákov“ zásobuje narkotikami. Cítil sa bezmocne, pretože narkotiká skladovali v zamknutých skriniach, od ktorých kľúče nemal. Ale kto mu uverí, že nič nespravil?

Keď mu vyšetrovateľ hrozil, že ho môže nechať zavrieť do cely predbežného zadržania, iba si povzdychol: „Som bývalý politický väzeň a po predošlých skúsenostiach viem, že keby ste ma obvinili z toho, že som znásilnil Alžbetu Bátoričku a Ficko mi pri tom pomáhal, iba veľmi ťažko by som vám podľa vašich zákonov mohol dokázať, že som nevinný.“

Vyšetrovateľ napokon prípad odložil. No z chirurgie ho preložili na dopravné oddelenie.

Rodina prežívala ťažké obdobie, zarábal príliš málo a vyhliadky neboli lichotivé.

V novembri 1989 mu pomohol kamarát, dal mu prácu na železnici. Aj tu mu však naznačili, že pre jeho kádrový posudok môže o miesto prísť. O pár dní vyšli ľudia do ulíc. Aj Ottmar zašiel medzi demonštrantov, ktorí kričali protikomunistické heslá a štrngali kľúčmi. „Iba ja som stál ticho a bez jediného výkriku,“ ukončil svoju knihu Podvratník.

„Keď prišla takzvaná sametová, mysleli sme, že sa justícia očistí, ale zdá sa, že je na tom ešte horšie,“ hodnotí Novotný. Dôkazom je podľa neho aj zotrvanie Minárika na Najvyššom súde.

Štefan Harabin. foto - TASR
Štefan Harabin. Foto – TASR

Chcel lukratívnu funkciu

Od pádu bývalého režimu politickí väzni už viackrát vyzývali, aby Minárika prepustili zo služieb štátu. Zväz protikomunistického odboja upozorňoval, že sa podieľal na podstatnom zvyšovaní trestov vo vykonštruovaných procesoch a porušoval práva obvinených. V roku 2000 zväz žiadal o pomoc ministra spravodlivosti Jána Čarnogurského. „Žiadame vás v mene desiatok, možno stovák politických väzňov, ktorých Štefan Minárik pokoroval pod ľudskú dôstojnosť, aby ste vykonali opatrenia na jeho odvolanie, a tak vrátili dôveru v súdnu moc na Slovensku,“ prosil v liste predseda Zväzu protikomunistického odboja Július Porubský.

Čarnogurský sa obrátil na šéfa Najvyššieho súdu Štefana Harabina, aby zvážil, či po takejto závažnej kritike nechá Minárika vo funkcii predsedu trestného senátu. Ponechal.

V roku 2003 mal Minárik ambíciu stať sa predsedom Najvyššieho súdu, politickí väzni označili jeho kandidatúru za bezočivosť.

O minulosti odmietol na osobnom stretnutí hovoriť. Neodpovedal ani na mailom zaslané otázky, ktoré sa týkali prípadu Novotného a Ottmara.

V roku 2002 pre denník Nový deň krátko spomenul, že Ottmar bol odsúdený za nedovolené ozbrojovanie. „Aj teraz by mohol za takéto porušenie zákona dostať až 5-ročný trest,“ vyhlásil Minárik.

Či ľutuje nejaký rozsudok, nevedno. Na otázku tiež nereagoval.

Ottmar sa pokúšal Minárika navštíviť na Najvyššom súde, ale stretnúť ho sa mu nepodarilo. Teraz je za ním odhodlaný ísť Ottmarov priateľ Novotný. „Chcel by som ho vidieť. Nie že by som mu dal pár faciek. To by bolo pod moju úroveň. Ale opýtať sa ho: Ako sa vám darí? Penziu ešte nemáte? Len sa mu pozrieť do očí. To mi postačí. Nás nezničil. Neohli sme chrbát, to je podstatné.“

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Slovensko

Teraz najčítanejšie