Komentátori Denníka N: Nebojme sa úradníckej vlády, bojme sa parlamentu

Prezidentka vymení vládu a v tejto situácii by aj pre politickú kultúru bolo dobré, keby urobila výrazné gesto, hovorí zástupca šéfredaktora Denníka N Marek Chorvatovič a editor a komentátor Denníka E Oliver Brunovský.

Ešte začiatkom týždňa sme netušili, že dočasne poverená vláda Eduarda Hegera bude mať o jedného ministra menej. Vo štvrtok to po afére s dotáciami pre rodinnú firmu zabalil minister pôdohospodárstva Samuel Vlčan. To je však len prvý problém tejto vlády. Hoci to prezidentka ešte nepovedala, je dosť možné, že pre Vlčanovu kauzu skončí celá Hegerova vláda. Mal minister odstúpiť? Bola jeho dotačná kauza taká vážna, že bola na uterák?

Marek Chorvatovič: Bola. Pretože ak ideš do verejného života, do politiky, si ministrom, musíš sa rozhodnúť, či si ministrom.

Oliver Brunovský: Alebo ryžuješ.

Chorvatovič: A navyše sa ukazuje, že firma, v ktorej je polovičným vlastníkom, bola na svoje pomery veľmi úspešná v eurofondovej súťaži. Zaujímavé je aj to, čo si všimlo KDH – ako Vlčan išiel vo februári ako minister tejto vlády na zasadnutie parlamentného výboru pre pôdohospodárstvo obhajovať svoju firmu. Nie ako minister, on si tam vlastne odskočil z práce na bokovku.

A potom sa tváril, že s tou firmou nič nemá a že o tom nevedel.

Chorvatovič: Zároveň nám to ukazuje, že nesedí jeho argumentácia v tom, že sa o tú firmu nezaujímal, aby nebol v konflikte záujmov – čo bolo jeho vyhlásenie zo štvrtka. Už len táto epizóda z parlamentného výboru ukazuje, že sa o ňu zaujímal veľmi aktívne. Takže je to určite na odstúpenie.

Mal by mať pre túto kauzu problémy aj minister životného prostredia Budaj? Jeho rezort pridelil Vlčanovej firme peniaze. Malo si ministerstvo životného prostredia preskúmať, kto je za ňou?

Brunovský: Jednoznačne. Je to absolútne rovnako veľká zodpovednosť, akú má Vlčan. Minister jednoducho nesie zodpovednosť za to, čo sa v jeho rezorte deje. A toto je nechutnosť, ktorá sa nemôže prepiecť.

Nemohli by sa po tejto kauze zmeniť zákony, aby museli štátne orgány, ktoré skúmajú, kto dostane dotáciu, preverovať aj pozadie firiem, či nejde o konflikt záujmov? Lebo oni si to často vysvetľujú tak, že vyplnením patričných riadkov vzniká nárok na dotáciu. A prepojenia firiem na štátnych funkcionárov sa neskúmajú.

Brunovský: My však o tom máme informácie, existuje register partnerov verejného sektora, do ktorého sa stačí pozrieť a vidíte, komu tie peniaze idú. Problém nie je ani tak v tom, že by sme na Slovensku nevedeli, že toto je bokovka. Problém je v tom, že tu absolútne absentuje etika, že títo ľudia nevnímajú rozdiel. A tí, čo idú do verejnej služby, by v nej mali byť na to, aby vedeli, že ich občania zvolili na spravovanie svojich peňazí. A toto je ešte o stupienok vyššie, lebo tu ide o európske peniaze a peniaze európskych daňových poplatníkov.

Pokiaľ tu máme tento register, prečo tu nemáme systém, ktorý by ministerstvá rozdávajúce dotácie upozornil, že dávajú dotáciu verejnému funkcionárovi alebo jeho blízkym?

Brunovský: Nie som si úplne istý, či taká procedúra neexistuje. Viem však, že to nie je vec, o ktorej by Slovensko nemohlo vedieť. Tá informácia tu jednoducho bola a nemalo sa to stať.

V januári minulého roka sme zverejnili text o jednej z nahrávok z poľovníckej chaty. Prečítam z neho krátky úryvok. „A ty toho Vlčana poznáš osobne?“ pýta sa Fico. „No, ja poznám osobne. Ale akože, čisto obchodník,“ odpovedá Bödör. Aký bol Samuel Vlčan minister – čisto obchodník alebo mal len obchodnícky záver politickej kariéry?

Brunovský: Vlčan nie je nepopísaný list a celý tento problém je dôkazom absolútnej nepripravenosti tých, ktorí sa dostali k moci, pretože nemali ľudí pripravených prevziať exekutívu. A teraz sa vrátim k tomu nepopísanému listu. Vlčan pred rokom 1989 išiel študovať na moskovskú školu MGIMO, čo bola prípravka pre všelijaké, ale najmä mimoriadne ambiciózne kádre, a potom z toho rýchlo vycúval a skončil právo.

Vzápätí sa mu však podarilo naštartovať úžasnú kariéru v bankovníctve ako právnikovi. Možno už ako 35-ročný bol v predstavenstve Slovenskej sporiteľne, čo je najväčšia slovenská banka. A keďže bol najvyššie postaveným právnikom tejto spoločnosti, tak ju zastupoval v ďalších dcérskych spoločnostiach. Bola to jednoducho úžasná a dobre platená banková kariéra. A potom odrazu z týchto funkcií záhadne zmizol, stratil sa. Banka nechcela povedať prečo, ale je to určitý signál, že sa tam udialo niečo, o čom tá banka nechce hovoriť.

Vlčan sa potom odobral do zahraničia, bol tuším v Bosne a Hercegovine. A opäť len na krátke obdobie. A znova sa tam zhodou okolností objavilo nejaké policajné vyšetrovanie a znova tam boli nejaké problémy. A potom sa ešte raz objavil v istej banke, ale už to nebola top liga. Tým chcem povedať, že keby OĽaNO bolo pripravené na vládnutie, musí vedieť, že toto je zvláštny človek.

A teraz sa môžeme vrátiť k tomu slovu obchodník, ktoré si použil. Keby sme ho chceli ohodnotiť podľa toho, ako sa ako minister staral o svoj rezort – no, staral sa. Bol na strane poľnohospodárov, bojoval za farmárov, snažil sa, aby dostávali svoje peniaze, ale to slovo obchodník neneguje.

Chorvatovič: Napadá mi k tomu aj bodka, ktorou to zarámcoval. Povedal, že končí, ale necháva si peniaze pre svoju firmu.

Čistý obchodník.

Chorvatovič: On nad tým rozmýšľal naozaj obchodnícky, nie politicky.

Brunovský: Poviem ešte niečo k tomu jeho kšeftíku. Vlčan sa po svojej bankovej kariére dostal do odpadového biznisu a mal v ňom nevýznamnú poradenskú firmičku. A býva to tak, že sa hľadá príležitosť. A tá prišla, lebo sa našiel istý človek, ktorý prišiel s nápadom v oblasti recyklácie a spracovania odpadu, ale vraj nemá peniaze. Tak sa dali dokopy tak, že Vlčan mal vo firme majoritu, a teraz vieme, aké peniaze tam vlastne prišli.

Mňa na tom celom pobavila reakcia Igora Matoviča, keď tá kauza vypukla. Povedal, že Vlčan bol nominantom Eduarda Hegera. Čím nominantom bol Samuel Vlčan a ako je to s Matovičom a jeho priznaním sa k vláde – je už Matovič opozičný politik?

Chorvatovič: Áno, zjavne je. Je to typická ekvilibristika Igora Matoviča. Pamätáme si, keď sa dostal do sporov s Richardom Sulíkom, ako často kričal, že iba Sulík povalil Radičovej vládu, ako keby Matovič nebol súčasťou toho hlasovania. A toto je podobný typ argumentácie. Vlčan je nominantom hnutia OĽaNO, ktorého predsedom je Igor Matovič. Ten síce už vo chvíli, keď Vlčan nastupoval do vlády, nebol premiérom a bol len ministrom financií, ale bol predsedom strany, ktorá ho nominovala.

Keď sme písali o Vlčanovi a chate, snažil som sa dopátrať, kde sa vzal. Tvrdili mi, že ho nominoval Ľubomír Ščasný – Matovičov poradca, ktorý bol neskôr poradcom Hegera. Vlčan teda prišiel naozaj od Matoviča a od jemu blízkeho človeka. Takže je naozaj smiešne, že sa vyhovára na Hegera.

Chorvatovič: Igor Matovič je až po uši vo volebnej kampani, preto prišiel s týmto.

Brunovský: Ale nezabudnime na to, že Vlčan nespadol z neba. On bol najprv štátnym tajomníkom vo vláde Igora Matoviča. Bol tam pár týždňov a potom z toho vycúval. Matovič si ho zobral k sebe za poradcu, čo už bolo tichým konfliktom medzi ministerstvom a medzi druhou zložkou moci, ktorá sa formovala u Matoviča. A až keď Mičovský odišiel, ministrom sa stal Vlčan.

Včera sa stala ešte jedna dôležitá vec. Eduard Heger si vyžiadal možnosť mimoriadne vystúpiť vo vysielaní RTVS. Ospravedlnil sa za chaos a povedal, že nikam neodchádza a že úradnícka vláda by bola pohromou. Ako by sme mali premiérov prejav dešifrovať? O čo tu ide, prečo vystúpil a čo bolo v pozadí?

Chorvatovič: Zjavne sa obáva toho, že prezidentka zoberie vláde poverenie. A tak sa rozhodol, že si nasype popol na hlavu. Je v slovenských pomeroch naozaj ojedinelou záležitosťou, že by niekto celkom konkrétne hovoril o tom, v čom zlyhal.

On už si sypal na hlavu popol – napríklad za to, že prvýkrát nešiel na Ukrajinu.

Chorvatovič: Ale toto bolo monumentálne sypanie si popola na hlavu a s viacerými špecifikáciami: že nevedel vstúpiť do sporu Sulík – Matovič, a čo je veľmi silné, že vláda nedokázala manažovať covidovú krízu. To je mimoriadne silné a aj citlivé priznanie. Urobil krok, ktorý mnohí skôr budú vnímať ako prejav slabosti, zároveň si však týmto posypaním si hlavy chcel vytvoriť istý typ tlaku na prezidentku. Pretože hovorí, že je stále pripravený byť premiérom, a má pochybnosť o tom, či by úradnícka vláda vedela zabezpečiť základné fungovanie. Snažil sa nejakým spôsobom dať prezidentke najavo, nech ho nechá dovládnuť aj v tejto mimoriadne nepriaznivej situácii, a že to zvládne. Nemyslím si, že by ani takýto veľmi netradičný krok mala brať prezidentka do úvahy ako vážne gesto.

Takže je úplne zjavné, že prezidentka chce Eduarda Hegera odvolať.

Chorvatovič: Všetko tomu nasvedčuje.

Mala by prezidentka odvolať vládu a vymenovať úradnícku v tejto situácii?

Brunovský: To je ťažké povedať. Nie všetko, čo urobila Hegerova vláda, je zlé. Ak má však prezidentka pripravené aspoň také dobré riešenie, tak nech to urobí. Hegerovci majú dnes v predvolebnej súťaži neférovú výhodu oproti všetkým ostatným. Nehovorím, že sa to obracia v ich prospech, lebo napríklad Matovič na svojich mítingoch oveľa viac boduje a získava si priazeň, lebo má čas. Hegerovci musia vládnuť, ale, bohužiaľ, ak robia chyby, majú ísť preč. Ak dokáže prezidentka zostaviť slušnú vládu, tak nech vládne. Lebo do volieb je ešte stále päť mesiacov.  Tá vláda však bude mať mimoriadne ťažkú pozíciu, lebo v podstate žiadne zákony nedokáže presadiť.

Máme sa báť úradníckej vlády? Vieme už, že v parlamente nepresadí vôbec nič.

Brunovský: Vlády sa nemáme báť, máme sa báť parlamentu. To hlavné, čo sa dnes deje a za čo je dnes zodpovedná táto vládna koalícia, sa deje v parlamente.

Chorvatovič: Prezidentka mesiac po vyslovení nedôvery tejto vláde povedala, že je v prípade jej zásadných zlyhaní pripravená kedykoľvek jej odňať poverenie a na zostávajúci čas do volieb je pripravená vymenovať úradnícku vládu. V tejto situácii by aj pre politickú kultúru bolo dobré, keby prezidentka naozaj urobila výrazné gesto. Lebo už je ťažké zatvárať si pred tým oči. A musíme si povedať, že je tu ešte Budaj, lebo tá kauza naozaj nie je len o Vlčanovi. Ak teda odišiel Vlčan, prečo by nemal odísť aj Budaj? Pre Hegera to znamená už úplne neriešiteľný problém.

Brunovský: Ale ľahko by organizovali zasadania vlády, lebo o chvíľu by tam bol sám.

A to pritom nie sú ich jediné prešľapy. Nemali by sme zabúdať na plán obnovy. Už to je otázne, či by prezidentka nemala odvolať vládu len pre plán obnovy.

Chorvatovič: Tento podcast nahrávame v piatok, teda v deň, keď prezidentka musí odletieť do Londýna. Zajtra sa zúčastňuje korunovácie. Máme tu navyše predlžený víkend, takže predpokladám, že sa v utorok dozvieme, čo bude ďalej.

Áno, v utorok začnú rokovania. Nemala prezidentka odvolať vládu, už keď OĽaNO odmietalo termín predčasných volieb v júni? Mala tlačiť na júnový termín?

Chorvatovič: Táto úvaha bola legitímna už januári, keď prezidentka mala asi najlepšiu pozíciu a keď mohla použiť troška ostrejšie lakte a ísť do toho. S každým pribúdajúcim týždňom po januári a po ďalších kauzách, ktoré prišli, bolo očividné, že to riešenie by bolo úplne legitímne urobiť už v januári. Teraz sa robí ťažšie. No tých päť mesiacov do volieb plus ešte čas, za ktorý vznikne nová vláda, nie je málo.

Pokiaľ prezidentka odvolá vládu, spôsobí to veľký problém Eduardovi Hegerovi, ktorý zakladá stranu Demokrati. Ohrozilo by vymenovanie úradníckej vlády stranu Demokrati? Nebolo by definitívnou ranou pre túto trojpercentnú stranu, keď sa Eduard Heger stratí a nebude robiť kampaň z pozície premiéra a nebudú sa mu mať prečo venovať médiá?

Chorvatovič: Teraz si položil takú navádzaciu otázku, že môžem iba súhlasiť s tým, čo si povedal. Ak Heger a ľudia ako Jaro Naď či Rastislav Káčer, ktorí sú v tejto chvíli v projekte spolu s ním, mohli o niečo opierať svoju legitimitu, tak to bolo fungovanie vlády. Oveľa ťažšie sa im bude presadzovať bez účasti vo vláde.

Čo by si robil v situácii Eduarda Hegera? Odvolaný premiér, trojpercentná strana, to je zlý začiatok. Definitívne by si sa na to vykašľal alebo by si skúsil, že si za KDH?

Brunovský: Som veľmi rád, že nie som v pozícii žiadneho politika. Ak sa však tvárili, že prebiehajú nejaké rokovania a že sa niečo integruje, už fakt nemajú veľa času.

Teraz hlavne stratili hodnotu. Keby sa dohodli možno pred tromi týždňami alebo pred mesiacom, tak by to bolo niečo iné.

Chorvatovič: Súhlasím.

Igor Matovič sa tento týždeň dostal do potýčky s aktivistami za práva LGBTI+ ľudí. Počas jeho rozhovoru s novinárkou z Refresheru na neho začali vulgárne pokrikovať, a keď si ich začal natáčať, jeden z nich sa mu pokúsil zobrať mobil. Ako na teba táto situácia zapôsobila a kto za to mohol?

Brunovský: Najprv som videl zábery, ktoré si natočil priamo Matovič, a zdalo sa mi, že sa mu mihol na tvári aj úsmev a že sa celkom tešil, lebo toto je jeho agenda. A tie nadávky som počul už skôr z úst Matoviča, keď označoval ľudí z tejto komunity za chorých a podobne. To zďaleka nie je tak, ako sa to snaží interpretovať on, že nejakí dezoláti na neho, na chudáčika, zaútočili. On to vedel.

Celú jeseň zosmiešňoval transľudí.

Brunovský: Potom som si pozrel dlhšie zábery, na ktoré sa odvolával. On to vedel a dokonca na tých záberoch avizuje, že už o chvíľu tu bude hlučno. Čiže vedel, že sa k nemu blížia, napriek tomu tam bol, napriek tomu tam robil rozhovor na túto tému. Ak hovoríme o tom, kto provokoval, tak určite provokoval aj on. Ale ani z druhej strany to zhromaždenie nebolo šťastné.  Chcem však povedať, že tí ľudia, ktorí tam protestovali, sa len domáhali svojich práv, aby mohli žiť normálne. Nikomu inému tie práva neupierajú. Naopak, to, čo sa deje v parlamente, že sa snaží upierať práva niekomu inému, to nie je v poriadku.

Chorvatovič: Je veľká škoda, že si ľudia, ktorí tam prišli úplne legitímne – a rozumiem tomu, prečo tam prišli –, neudržali nervy na uzde. Pre Igora Matoviča je to možno chvíľa taká, ako keď mu vyšlo video v Cannes. Netvrdím, že za to príde aj taký politický úspech, ale to je pre neho úžasná nahrávka a on s ňou bude politicky pracovať. Pri boji za akékoľvek práva je vždy lepšie, keď sa vedie umiernene a slušne, lebo druhá strana to zneužije.

Denník N získal celý rozsudok berlínskeho súdu, ktorý sa týka únosu vietnamského podnikateľa vietnamskou tajnou službou, ktorý sa uskutočnil aj slovenským vládnym špeciálom za Ficovej vlády. Rozsudok tento skutok podrobne opisuje a tí, ktorí náš text čítali, by podľa mňa už nemali mať žiadne pochybnosti, či a ako sa to stalo. Čo z tohto rozsudku vyplýva pre Roberta Kaliňáka a pre Maroša Žilinku, teda pre ľudí, ktorí tvrdia, že skutok sa nestal alebo že o ňom Slovensko nevedelo a nevedelo mu zabrániť?

Chorvatovič: Čo sa týka Roberta Kaliňáka, tak z rozhodnutia berlínskeho súdu vyplývajú len dve možnosti – buď bol naozaj veľmi naivný a naletel ústretovo dobrej vôli vietnamskej delegácie, ktorá sa náhle objavila v Bratislave a domáhala sa toho 45-minútového stretnutia, z ktorého vieme, že nie je žiaden relevantný výsledok.

On pôsobí naozaj ako typický naivný človek.

Chorvatovič: Toto je jedna interpretácia a my nevieme rukolapne dokázať Kaliňákovi, že to bolo inak, než že bol naivný. Druhou interpretáciou je, že musel vedieť alebo aspoň tušiť, že za takýchto okolností nemôže prebehnúť stretnutie na Bôriku s vietnamskou stranou, pokiaľ by sa chcela oficiálne stretávať so slovenskou vládou.

Robert Kaliňák je veľmi skúsený politik a vie, ako sa organizujú takéto stretnutia. Samozrejme, na Slovensku nebol dôvod dôkladne a dobre vyšetriť a zverejniť, ako zvláštne prebiehala kontrola na letisku.

Áno, ten vietnamský podnikateľ bol zjavne dobitý, policajti identifikovali, že mal rany na tvári, a nič sa s tým nedialo.

Chorvatovič: Je tam toľko vecí, čo neboli v poriadku, ktoré by si pozorné oko skúseného ministra vnútra malo všimnúť.

Brunovský: Dodal by som, že nielen skúsené oko ministra vnútra, ale aj skúseného prokurátora. Lebo to, čo nebolo vyšetrené a zdokumentované na Slovensku, je v tomto rozsudku napísané. Sú tam svedectvá a z nich vyplýva, že oni toho uneseného občana preložili do slovenského policajného auta a potom do slovenského vládneho špeciálu. Je tam teda jasne zdokumentovaná účasť slovenských štátnych orgánov na únose. A ak sa Žilinka doteraz tvári, že sa ešte vedie nejaké vyšetrovanie, tak tu má dostatok argumentov, aby v ňom pokračoval.

Parlament rokuje na svojej májovej schôdzi. Čaká nás návrh Hlasu na pomerne divokú valorizáciu dôchodkov a poslanci riešia stavebné zákony z dielne vicepremiéra Holého zo Sme rodina. Kolegyňa Soňa Mäkká na túto tému urobila zaujímavý rozhovor s názvom „U Štefana Holého píšu paškvily, nastane zmätok, hovorí Via Iuris o novej stavebnej legislatíve“. Čo sa snaží Štefan Holý zmeniť, ako sa to snaží zmeniť a prečo sú to paškvily?

Brunovský: Pokojne môžeme zostať pri tom, čo hovoria odborníčky na tvorbu legislatívy z Via Iuris. Oni hovoria o tom, že toto je snaha o zásadnú reformu stavebného práva, ktoré treba zreformovať, pretože u nás trvá povoľovanie stavieb nekonečne dlho a sú pri ňom vážne problémy. Malo tu dôjsť k zásadnej reforme a oni hovoria, že sa rieši právne veľmi nečistou a nesprávnou cestou. A že pri takýchto zásadných veciach by na začiatku mala vláda prerokovať legislatívny zámer a mali by sa do toho zapojiť všetky legislatívne tímy zo všetkých zapojených ministerstiev. Lebo to nie je vec jedného ministerstva, ale celospoločenská vec. A malo by sa to riešiť niekoľko rokov a poriadne.

Stal sa presný opak a ja by som to nevzťahoval len na Holého. Tie dámy hovoria, že Holý je zároveň predsedom legislatívnej rady, čo je katastrofa, že sa takýmto spôsobom šéf tvorby legislatívy do toho zapojil. Ale nie je to iba jeho chyba, o tom rozhodovala vláda. Najprv vláda Igora Matoviča a potom sa to prenieslo na Hegerovú vládu. Dnes dochádza k tomu, že ten proces je totálne nezvládnutý. Oni hovoria o paškvile preto, že sú tam veci, ktoré si navzájom odporujú.

Ešte aj gramatické chyby sú tam.

Brunovský: Gramatické chyby sú smiešna vec v porovnaní s tým, že úradníci nebudú vedieť, čo majú robiť. Výklady na základe takto schválenej legislatívy sú úplne nejasné. A na základe tohto sa už na budúci rok má totálne zmeniť proces povoľovania stavieb. A to je zlé.

Zároveň ide o to, že sa takto minimalizuje vplyv verejnosti na posudzovanie stavieb a stále sa zmenšuje vplyv orgánov životného prostredia na stavby. Vyzerá to, ako keby to písali nejakí developeri.

Chorvatovič: Tam sa ešte aj skrátili lehoty na rozhodnutia úradov. To znamená, že ak úrad nerozhodne, tak je to považované za schválené, čo vytvára úžasný priestor na korupciu.

Brunovský: A nielenže je celá tá stavebná legislatíva pripravená zle, navyše do nej ešte v tomto finále vstupujú poslanecké návrhy, ktoré dokážu niektoré ustanovenia totálne otočiť na hlavu. A nebola na tom celospoločenská zhoda, Holý začal vlastne úplne od začiatku a pritom už roky sa pripravovala reforma stavebného práva a ešte za predchádzajúceho ministra dopravy bola do značnej miery pripravená. Oni to hodili celé do koša a takto to zmrvili.

V parlamente je aj návrh poslanca Tarabu, ktorý by zmenil paragraf 363 Trestného poriadku tak, že by zakázal prokurátorom podávať obžalobu na súd, kým by u generálneho prokurátora Žilinku nerozhodli o podaní podľa 363. Novela môže zasiahnuť aj do kauzy Očistec, v ktorej ide o podozrenia zo zneužívania polície na politické ciele za éry Smeru. Novelu chce podporiť aj Sme rodina, takže nie je vylúčené, že prejde. Čo by schválenie takejto novely znamenalo? Stal by sa po nej Maroš Žilinka vlastne pánom všetkých vyšetrovaní?

Chorvatovič: Špeciálna prokuratúra povedala, že je to, ako keby to písali obhajcovia aktérov, ktorí sú v tejto chvíli obvinení v tých najvážnejších kauzách, ako je Súmrak. Čiže to k zadávateľovi a k tomu, kto mohol mať záujem takto postaviť zákon. A znamenalo by to, že kým by sa na generálnej prokuratúre nerozhodli, či paragraf 363 použiť alebo nie, tak by boli do tej chvíle absolútnymi pánmi.

A mohli by to aj naťahovať.

Chorvatovič: Čiže by to znamenalo úžasné postavenie pre generálneho prokurátora Maroša Žilinku, ktorý, keď sa uchádzal o túto funkciu, hovoril, že paragraf 363 vlastne vôbec nie je dobrý.

Brunovský: A pritom toto postavenie je už dnes mimoriadne silné a zároveň sú v parlamente medzi množstvom návrhov aj také, ktoré sa snažia dať paragrafu 363 nejaké hranice. Žilinka si však už dnes vlastne môže robiť, čo chce.

Čo to bude vypovedať o Sme rodina, pokiaľ tento návrh podporí?

Chorvatovič: Vieme o probléme ich nominanta pána Pčolinského.

Ale to sú už veci, ktoré ďaleko presahujú Pčolinského. To by bol absolútny zásah do trestných konaní na Slovensku.

Chorvatovič: Je zaujímavé ako tento parlament, aj keď sme hovorili o stavebnej legislatíve, pripravuje do budúcnosti akési predpolie pre šedú zónu rozhodovaní.

Brunovský: Nie je to len problém Sme rodina. Tá sa aspoň jasne vyhraňuje, a nehovorím, že to je dobré, aby tá 363 fungovala ďalej a podľa možností ešte silnejšie, ale nič s tým neurobilo OĽaNO. Matovič s tým nič neurobil a tu bola v parlamente vôľa, aby sa s 363 urobil poriadok.

Ale Sme rodina to vždy blokovala. 

Brunovský: Matovič však mal páky na to, aby mohol tlačiť na Kolára

Mohol povedať aj to, že odíde z vlády pre paragraf 363.

Brunovský: Áno, keďže koalícia od začiatku tvrdila, že toto je nesystémový krok, ale oni to neurobili. Čiže to je ich maslo.

Chorvatovič: Igor Matovič už dnes nie je tým politikom, ktorý by vo svojej agende staval úplne najvyššie protikorupčné témy. Vidíme, že krajšie je postaviť sa pod schody Národnej rady a ísť do konfliktu s aktivistami, a dlhodobo to tak je.

Brunovský: Pre politikov je veľmi dobré, že tu existuje poistka, že oni môžu stáť v prípade potreby mimo zákon.

Skúsme mať optimistický aspoň záver. Máme aj nejaké dobré správy na tento týždeň?

Brunovský: Mne sa páči, že sa v Bratislave začalo čiastočne kúriť odpadom a že sa teplo zo spaľovne začalo používať na vykurovanie mesta. To je podľa mňa super vec. A ešte sa mi napríklad páči, ako v posledných rokoch funguje Európska komisia. Usiluje sa aj napríklad v kauze obilia, aj v kauze nedostatku munície pre Ukrajinu zasiahnuť a skoordinovať jednotlivé štáty. Zdá sa mi, že je našou nádejou, že aspoň európske štruktúry celkom dobre fungujú.

Chorvatovič: Mňa potešilo, že sú z Donbasu bezpečne späť všetci naši kolegovia, ktorým sa tam podarilo doviezť sedem sanitiek a dve terénne vozidlá. Celé to vymyslel a zorganizoval Vlado Šimíček a je úžasné, že sa to podarilo. A výhľadovo si hovorím, že je dobré, že na budúci týždeň začnú majstrovstvá sveta v hokeji a že sa ľudia presmerujú na niečo iné. Pokiaľ by si chceli ľudia spraviť dobrú náladu, doprial by som im to.