Ad. župan Lunter: Útvar hodnoty za peniaze potrebuje aktualizovať zadanie 

Autor je bývalý riaditeľ Investičnej autority na Útvare hodnoty za peniaze, podieľal sa na príprave Plánu obnovy a odolnosti

Banskobystrický župan Ondrej Lunter vo svojom komentári otvára tézu, že Útvar hodnoty za peniaze (ÚHP) brzdí rozvoj regiónov. Župana Luntera si vážim za mnoho dobrého, čo spravil pre Banskobystrický samosprávny kraj a jeho obyvateľov, a diskusiu o zlepšovaní fungovania štátu považujem za nesmierne dôležitú. V tomto prípade však netriafa a chce riešenia od tých, ktorí ich nemôžu priniesť.

V prvom rade zadaním hodnoty za peniaze nie je slepo šetriť, ale dbať na čo najefektívnejšie dosiahnutie stanovených cieľov. Len tak môžeme dosiahnuť, aby sa z našich spoločných a obmedzených daní mohlo postaviť čo najviac ciest, železníc, nemocníc. Ak obyvatelia Banskobystrického kraja nevidia dostatočnú podporu svojho (a ďalších) regiónov, v prvom rade by sa mali pýtať zodpovedných ministerstiev (MIRRI, MD, MPRV, MH), ako regionálny rozvoj pretavili do svojich zákonov, stratégií a investičných projektov. Zároveň je ľahké nájsť prípady, keď analytici explicitne podporili projekty, ktorých zámerom bolo podporiť rozvoj regiónov.

Takýmto spôsobom odobril ÚHP výstavbu priemyselného parku vo Valalikoch aj v Rimavskej Sobote (hodnotenie nie je zverejnené, keďže investícia bola menšia ako 40 miliónov eur). V hodnotení dokonca konštatuje, že „vybudovanie dostatočne veľkého a pripraveného priemyselného parku je relevantným nástrojom na prilákanie strategického investora“. Rovnako tak, že „ak park priláka strategického investora, medzi nekvantifikované prínosy projektu patrí najmä zvýšenie zamestnanosti, oživenie podnikateľského prostredia, dodatočná produkcia, príjmy rozpočtu a zlepšenie ekonomickej situácie v regióne a vyrovnávanie regionálnych rozdielov“.

Vplyv na rozvoj regiónov bol aj jedným z kritérií, ktoré ÚHP zapracoval do výberu priorít rozvoja cestnej infraštruktúry. Tie pripravil spolu s MD SR. Kto si tento dokument otvorí, zistí, že žiadna „špirála rozkladu“, po ktorej zostane funkčný štát len na západnom Slovensku, sa nekoná. Na 11. mieste zo 100 úsekov je obrovský projekt 150 kilometrov dlhého severojužného diaľničného prepojenia, ktoré by malo spolu s R1 tvoriť kostru prepravy na strednom Slovensku. Pred týmto koridorom je v prioritách len 73 kilometrov úsekov, z toho na „západ“ len štyri kilometre obchvatu Levíc a rozšírenie D1 zo Senca do Trnavy, ktoré pretlačilo ministerstvo dopravy (po kompromise s ÚHP max na tri pruhy).

Pán župan má síce „mnoho príkladov“, ako ÚHP bráni rozvoju regiónov, ale vo svojom komentári pomenoval len jeden. Aby som nespadol do rovnakej pasce, pridávam teda ďalšie, moje, keď ÚHP podporil investície s dosahom na rozvoj regiónov: metodika hodnotenia investičnej pomoci, ktorá zvýhodňuje investície v menej rozvinutých regiónoch, elektrifikácia tratí na východnom Slovensku, rekonštrukcia a modernizácia nemocnice v Banskej Bystrici, výstavba novej nemocnice v Martine, výstavba väznice v Rimavskej Sobote, nákup nových elektrických vlakov pre východné Slovensko, opravy a modernizácie ciest I. triedy po celom Slovensku.

Napriek všetkému je však zrejmé, že župana Luntera najviac hnevá nový grafikon vlakovej dopravy. Je nepochybné, že verejná doprava je dôležitá pre život a rozvoj regiónov. Lenže rovnako je zrejmé, že v Banskobystrickom kraji, ktorý má zo všetkých vôbec najnižšiu hustotu obyvateľstva, je vysokokapacitná vlaková doprava efektívna len na niekoľkých málo tratiach. Jeden kilometer jazdy vlaku stojí sedem eur, zatiaľ čo v autobuse len necelé dve eurá.

Tu je však zároveň kameň úrazu, keďže SAD platí kraj, ktorý na tieto nové spoje nedostal žiadne peniaze navyše, nieto ešte nejakú kompenzáciu za náročnejšiu obsluhu riedko osídleného územia. V tomto je teda kritika reformy oprávnená. S čím nesúhlasím, je zhmotnenie viny na jeden analytický útvar. Pán Lunter zabúda, že za koordináciu politík verejnej dopravy je zodpovedné ministerstvo dopravy a že samosprávy neožobračili historickým znížením príjmov analytici, ale vládny parný valec.

Žiadna inštitúcia nie je nekritizovateľná a nesmie ňou byť ani hodnota za peniaze a ÚHP. Je zrejmé, že v prípade reforiem, akou je zmena grafikonu, musí dbať na širší dosah a jasne pomenovať, ak úspora na jednom mieste vytvorí náklad inde. Takisto je stále zrejmejšie, že povinné by malo byť zverejňovanie nielen investičných hodnotení, ale aj hodnotení významných reforiem, na ktorých sa ÚHP podieľa. Tak, aby sa politici nemohli prikryť len tými časťami analýz, ktoré sa im hodia, a neukázať riziká.

A nemal by to robiť iba ÚHP. Intenzívnejšie treba pracovať na budovaní kapacít na ministerstvách a ich usmerňovaní pri strategickom plánovaní, ako aj pri ekonomickom zdôvodňovaní investícií.

Aby sa už znova nestalo, že ministerstvo regionálneho rozvoja nepripraví žiadne investície na rozvoj regiónov. A čoraz viac sa zdá, že nevyhnutné je aj sledovať pokrok v napĺňaní investičných plánov a včas upozorňovať, ak zodpovedný rezort napreduje nedostatočne. V opačnom prípade hrozí, že ÚHP zostane fackovací panák za to, že sa ako jedna z mála inštitúcií verejne ozve, ak zbadá plytvanie spoločných zdrojov (česť NKÚ a RRZ).