Potupný pád Eduarda Hegera a budúcnosť slovenskej demokracie

„Človek, ktorý chce byť za každých okolností dobrý, celkom iste prehrá medzi ostatnými, ktorí dobrí nie sú.“ To je citát Niccolu Machiavelliho, ktorý rozumel politike a ľudskej duši ako málokto.

Eduard Heger, ktorý oznámil koniec svojej vlády, asi Machiavelliho nečítal, ale aj keby tak urobil, asi by sa z neho nepoučil. Ako totiž Machiavelli píše: „Je nemožné presvedčiť človeka, ktorý má pri svojom správaní šťastie, že by urobil lepšie, keby ho zmenil.“

Heger chcel byť dobrý za každých okolností a veril vo svoje šťastie. Len vďaka nemu sa totiž stal premiérom. Teraz ho opustilo. Nie je dôvod ľutovať ho, lebo svojím správaním, ktoré odmietal zmeniť, prispel k chaosu a k nedôvere ľudí voči demokracii.

Nemal byť napríklad dobrý k Igorovi Matovičovi, ale k demokracii, preto sa ho mal už dávno zbaviť.

Táto vláda vznikla pred troma rokmi vďaka ľudovej vzbure proti korupcii počas éry Roberta Fica. Teraz končí po korupčnom škandále, keď si jeden minister vypýtal od iného ministra dotáciu pre svoju firmu a ten mu ju priklepol.

Ťažko si predstaviť potupnejší pád. Hegerova potupa má však podstatne väčšie rozmery než biedu jedného ľudského osudu.

Jeho strana Demokrati mala prispieť k šanci, že v septembrových voľbách nebude demokracia na hlavu porazená Ficom a fašistami.

Heger teraz naopak prispel k tomu, že táto šanca je opäť o niečo menšia.

Bez možnosti výberu

Je, samozrejme, ešte stále možné, že Slovensko bude mať – na rozdiel od Hegera – šťastie a politické strany hlásiace sa k demokracii získajú vo voľbách väčšinu. To však znamená, že budú musieť vytvoriť vládu zo všetkých tých, ktoré sa dostali do parlamentu. Bude ich totiž aj v tom najlepšom prípade tak málo, že nebudú mať na výber.

Nie je to len problém Slovenska. Podobná situácia bola v Česku po voľbách v roku 2021 a podobná je aj v Poľsku, kde budú mať parlamentné voľby v októbri tohto roku. Poľské opozičné strany majú šancu poraziť súčasnú autokratickú vládu, majú však široké ideologické rozpätie.

Pred týždňom sa dokázali do predvolebnej koalície spojiť aspoň dve podobné stredové strany (PSL a Poľsko 2050), čím zvýšili šance na víťazstvo demokratických síl (toľko odkaz pre slovenských demokratov).

Politika v strednej Európe dospela do stavu, že na udržanie demokracie musia prípadnú vládnu väčšinu tvoriť programovo a ideologicky úplne odlišné strany.

V Maďarsku už o takú možnosť prišli a 13 rokov tam vládne autokrat Viktor Orbán.

Odklad ideológií

Na západ od nás ešte stále viac-menej funguje klasický súboj ideí, keď sa pri moci striedajú strany s odlišným názorom na riešenie spoločenských výziev či výšku daní, ale zhodujú sa v tom, že niektoré hodnoty, ako napríklad nezávislosť justície či médií a slobodné voľby sú nemenné.

Lenže v strednej Európe už je takýto súboj ideí nemožný. Na nemenných hodnotách demokracie, ktoré taký súboj umožňujú, sa zhodne už tak málo strán, že ak ich majú brániť, musia sa spojiť a názorové spory odložiť.

Na Slovensku sme takú situáciu zažili v 90. rokoch, keď sa na porážku Vladimíra Mečiara museli spojiť ľavicové aj pravicové strany. Potom sa politický život vyvíjal zdanlivo normálne, lebo dokonca ani neskoršia vláda Smeru nebola priamym ohrozením demokracie.

Táto éra sa skončila premenou Smeru na autoritársku stranu, ktorá chce s fašistami zvrhnúť demokratický systém. Zabrániť tomu môže len veľká koalícia demokratických strán – ak budú mať na ňu dosť poslancov.

Čo z toho vyplýva? Predovšetkým to, že aj v tom najlepšom prípade sa v mene ochrany demokracie zastaví spoločenský vývoj. Žiaden názorový prúd – ľavicový, pravicový, liberálny či konzervatívny – nebude dosť silný na to, aby sa presadil.

Demokratickí politici sa napriek tomu tvária, že politický život pôjde ďalej ako obvykle a trvajú na svojej agende – napríklad liberáli na právach LGBTI+ ľudí, konzervatívci na ich popieraní. Je to pochopiteľné, pretože nemôžu svojim voličom povedať, že ich sľuby sú plané, lebo v mene záchrany demokracie ich budú musieť oželieť.

Čas pre technokratov

Nedostatok demokratických strán vytvára nový systém dvoch táborov, ktorých politická identita je odvodená od ich vzťahu k demokracii: jeden ju chráni, druhý ju chce zničiť. Táto identita má prednosť pred všetkými ostatnými politickými postojmi. Je to neprirodzený stav.

To, samozrejme, neznamená, že demokratická koalícia sa napriek vnútorným rozdielom nie je schopná zhodnúť na neideologických riešeniach napríklad v zdravotníctve (menej už v školstve), mohla by pokračovať v pláne obnovy, ktorý financuje Európska únia.

Ale všade tam, kde sa objaví spor o kultúrne témy, od identity až po interrupcie, ostane zaseknutá pri súčasnom stave, lebo obrana demokracie má prednosť. Mala by to byť v najlepšom prípade technokratická vláda, charakterom podobná tej úradníckej, ktorú vymenuje prezidentka Zuzana Čaputová.

Aj preto je dobré, že budeme mať s takou úradníckou vládou prvú skúsenosť v moderných dejinách Slovenska. Možno zistíme, že rozumne vládnuť sa dá nejaký čas aj bez ideológie. Nie je jasné, ako dlho by takáto nepolitická údržba demokracie mohla fungovať.

Príklad z Česka ukazuje, že tamojšia demokratická vláda stráca dych, lebo ju brzdia priveľké ideologické rozdiely a voliči jej začínajú vyčítať neschopnosť.

Celá antisystémová opozícia preto silnie. Pri pohľade na Poľsko je zrejmé, že ak aj so šťastím vznikne po voľbách demokratická vláda, bude už vopred oslabená vinou širokého ideologického rozpätia.

To je však cena za úsilie udržať demokraciu. Je vysoká, ale stále má zmysel ju platiť a nevzdávať sa barbarom pred bránami. Stále je tu nádej, že autoritárske strany stratia dych, lebo voliči odhalia ich slabosť.

Podmienkou však je, že demokrati ukážu vnútornú silu a odhodlanie dohodnúť sa na udržaní demokracie aj napriek názorovým rozdielom.