Napriek masívnym represiám a zatýkaniam začali po zmanipulovaných voľbách Bielorusky a Bielorusi protestovať každú nedeľu proti režimu Alexandra Lukašenka. V ten istý deň nám píše svoj Bieloruský denník Maks z Minska. Vzhľadom na vyhrotenú situáciu, v ktorej sa ocitli miestni novinári, sme sa rozhodli, že nezverejníme jeho celé meno.

26. apríla 1986 došlo k havárii jadrovej elektrárne v Černobyli. Jadrová elektráreň sa nachádza na území Ukrajiny, ale priamo na hraniciach s Bieloruskom – a katastrofa zanechala obrovskú stopu v histórii krajiny. Dokonca aj desaťročia po nej je 13 % územia Bieloruska stále zamorených radiáciou.

Černobyľská havária sa votkala do bieloruského kultúrneho kódexu. Mnohých príbuzní alebo príbuzní priateľov boli likvidátormi nehody, presídlenci z kontaminovaných území sa pre niekoho stali novými susedmi, z kontaminovaných stavebných materiálov (áno, presne tak) sa v mnohých mestách Bieloruska stavali nové budovy.

Narodil som sa roky po katastrofe, na severe Bieloruska, v najväčšej možnej vzdialenosti od zamorených území, ale dokonca aj v mojom živote je veľa spojení s jadrovou elektrárňou v Černobyli: môj starý otec bol likvidátor, mama polovicu života pracovala v budove, ktorá bola postavená z černobyľských tehál, a na univerzite profesor celý môj ročník volal „deti Černobyľa“ – lebo sme sa narodili po havárii.

Černobyľská cesta

Prvá protestná akcia súvisiaca s haváriou v Černobyle sa konala v roku 1989 v Minsku (vtedy ešte v BSSR). Volala sa Černobyľská cesta a organizoval ju Bieloruský ľudový front. Na sprievode sa zúčastnilo 30-tisíc ľudí. Bolo zaujímavé, že sprievod sa konal v septembri a nie na výročie nešťastia.

Od roku 1996 Černobyľská cesta zmenila svoj dátum konania na 26. apríla – výročie černobyľskej tragédie. Vtedy sa uskutočnil prvý protijadrový protest za Lukašenkovho režimu, ale už vtedy ho rozohnala polícia. Na Černobyľskej ceste sa zúčastnilo 50-tisíc ľudí, akciu sprevádzali zrážky s bezpečnostnými zložkami, demonštranti dokonca prevracali policajné autá. Bezpečnostné zložky použili silu a zatkli viacerých aktivistov.

V dôsledku represií a posilňovania diktatúry Alexandra Lukašenka v priebehu rokov Černobyľská cesta strácala popularitu a zúčastňovali sa na nej už len stovky, niekedy tisíce ľudí. Lukašenkov režim sprievod oficiálne nepovoľoval, preto sa účasť spájala s rizikom zbitia alebo zadržania políciou.

Neveľký počet ľudí na mítingoch by však nemal nikoho pomýliť. V Bielorusku si tragédiu dobre pamätajú a v prístupe k jadrovej energii a jadrovým zbraniam sú maximálne opatrní. Potvrdením toho je príbeh o výstavbe vlastnej jadrovej elektrárne v Bielorusku.

Jadrová elektráreň v Bielorusku

O výstavbe jadrovej elektrárne sa uvažovalo už v 90. rokoch, ale vzhľadom na rozpad ZSSR sa od nej upustilo. K plánom sa vrátili v nezávislom Bielorusku, v roku 2006 navrhli viacero lokalít na výstavbu a v roku 2008 už padlo rozhodnutie.

V roku 2011 prišiel do Minska Vladimír Putin (vtedy v úlohe ruského premiéra), aby podpísal dohodu o spolupráci, výstavbe a úvere pre bieloruskú jadrovú elektráreň.

V roku 2013 Lukašenko podpísal dekrét, podľa ktorého generálny dodávateľ z Ruska mohol začať s výstavbou jadrovej elektrárne.

Všetky tieto udalosti – i následná výstavba, spustenie elektrárne a havárie – boli sprevádzané protestmi, petíciami, odvolaniami, odbornými posudkami a inými prípustnými prejavmi nesúhlasu zo strany občianskej spoločnosti. Jadrová elektráreň bola a je kritizovaná za vytváranie ďalšej závislosti od Ruska (pôžičky, palivo pre elektráreň), za ekonomickú nevhodnosť (susedské krajiny z EÚ rýchlo odmietli nakupovať energiu, potom aj Ukrajina), za environmentálne riziká, za chyby pri výstavbe a neustále prestávky v práci.

Diktátora to však netrápi – pre ľudí ako Lukašenko je dôležité spustiť Veľké Projekty, Ktoré Zostanú v Dejinách. Jadrová elektráreň je práve takým projektom bieloruského diktátora.

Rozmiestnenie jadrových zbraní

V určitom okamihu sme sa všetci ocitli v roku 2023 s vyhlásením Vladimíra Putina, že v Bielorusku budú rozmiestnené jadrové zbrane. A to napriek celému kultúrnemu kódexu, povedomiu o Černobyli a negatívnemu postoju spoločnosti dokonca aj k jadrovej energetike. Viac o rozmiestňovaní jadrových zbraní si môžete prečítať v jednom z predchádzajúcich denníkov, tentoraz sa pristavím pri jednom bode: ako sa o jadrových zbraniach v Bielorusku vyjadrujú Lukašenko a jeho propagandisti.

Jeden zo základných motívov znie, že jadrové zbrane v Bielorusku slúžia na ochranu pred nepriateľmi. Ale 0 (nula) slov počuť o nebezpečenstve pre samotné Bielorusko plynúce z rozmiestnenia takýchto zbraní.

Pri takýchto vysvetleniach Lukašenko ešte zabúda spomenúť, že v Bielorusku chce svoje jadrové zbrane rozmiestniť jediná krajina, ktorá predstavuje nebezpečenstvo pre región. A to nebezpečenstvo naozajstné, nie vymyslené.

Z ruštiny preložila Tamila Chui. Bieloruský denník vychádza s podporou SlovakAid.