Deň smrti

Autor je spisovateľ, novinár, scenárista, rozhlasový moderátor a zahraničný agent,
ruské orgány ho zaradili na zoznam hľadaných osôb

Deň víťazstva je rovnako posvätný ako samotné víťazstvo. V čase, keď sa každá smrť na fronte objavuje online, keď má svoju stránku na sociálnych sieťach a keď vám príde ako upozornenie priamo do mobilu, sa aj sto mŕtvych vo vojne zdá ako katastrofa.

Dvadsaťsedem miliónov! Ako si to vôbec dokážete predstaviť? Je to v každej rodine. Dedovia a pradedovia zabití na frontoch, ženy a deti zabité bombardovaním a hladom. Veľká vlastenecká vojna si vyžadovala, aby jej každá rodina dala niekoho za obeť. Ľudia sa chopili zbraní, aby bránili svoje domovy. Svoj domov, svoju rodinu: milovanú ženu, svoje deti. Nebolo na výber. Nepriateľ zaútočil zradným spôsobom, bez vyhlásenia vojny, počnúc nočným bombardovaním pokojného Kyjiva. Treba vziať do rúk zbrane a ísť do vojny. A ak musíte zomrieť – tak musíte zomrieť, aby sa vaša žena a vaše deti mohli zachrániť a žiť ďalej.

A ľudia zomierali. Bola to skutočná obeť: neprežitý život sa od miliónov mužov, ktorí zarástli do zeme, preniesol na ich deti. V červenom kúte, na domácom oltári ostali len čiernobiele kartičky duchov predkov, ktorí obetovali všetku svoju silu, všetku svoju krv, všetok svoj čas na zemi.

Deň víťazstva bol dňom spomienky na predkov a dňom života. Áno, na Červenom námestí pochodovali bojovníci, ale títo bojovníci boli nástupcami obrancov. Tí, ktorí sa mohli narodiť vďaka obetiam svojich otcov a dedov. A práca, v ktorej pokračovali, bola vecou obrany svojej vlasti, svojich rodín.

Deň víťazstva je v podstate dňom predkov, starodávnym pohanským sviatkom, pri ktorom sa smútok za zosnulými mieša s radosťou, že my sami sme teraz nažive – vďaka nim. Tieto pocity a významy sú jasné a prístupné každému, sú také prapôvodné, také silné, že posvätnosť tohto sviatku pociťuje každý z nás – až nám naskakuje husia koža. Akoby prúd sily a horúcej krvi prichádzal z ďalekej minulosti a prúdi cez každého z nás. A všetko, čo tento prúd omýva, sa tiež stáva posvätným.

Miesta, kde bola preliata krv, sa menia na svätyne. Slová, ktoré hovoria o obetiach predkov, sú posvätené – a prázdne heslá sa stávajú účinnými zaklínadlami. Štátne, vojenské a kultúrne symboly, ktoré politici ponárajú do tohto prúdu, sú posvätené – a naše srdcia začnú biť rýchlejšie už pri pohľade na ne. A samotní politici sa tým, že s ním obcujú, stávajú akoby jeho kňazmi.

Preto každý, kto siahne na to, čo je pokropené svätou krvou, uráža pamiatku predkov. Veď všetko, čo je sväté, je bezhriešne. Nemožno o tom pochybovať. Veriaci sú pripravení roztrhať na kusy tých, ktorí zasahujú do ich posvätných vecí, taký úprimný je ich hnev.

Preto čím je politik hriešnejší a bezduchejší, tým sladšie sa špliecha v krvi našich predkov: tá ho totiž pokryje teflónovou kožou, lebo ňou bude môcť odraziť akúkoľvek kritiku.

Preto vláda dvíha padlých z masových hrobov a núti ich pochodovať po alejach ruských miest ruka v ruke so živými. Bezhlasnosť mŕtvych a poslušnosť živých, ktorí nasledujú tiene svojich predkov, pokúšajú prestrojených kňazov: naozaj je možné živých niekam nalákať, prinútiť ich k čomukoľvek? Mŕtvi sú bez hlasu, idú tam, kam ich volá rachot vojenských kapiel a prejavy z plastových obrazoviek.

Zdá sa, že môžu. A tak živých posielajú umierať na fronty bezdôvodnej, nespravodlivej a agresívnej vojny, presvedčených, že ich tam volajú ich dedovia.

Ale predkovia boli nabádaní, aby sa to neopakovalo, a keď sa falošní kňazi dožadujú opakovania, prevracia sa samotná podstata kultu víťazstva. Poslaním tých, čo padli na fronte, bolo nechať nás žiť, inak ich obeť nemá zmysel. A ak nás nechránia pred smrťou, ale snažia sa nás zatiahnuť do novej vojny, menia sa z našich ochrancov a patrónov na nepochovaných mŕtvych, ktorí prahnú po krvi živých a ktorí chcú zatiahnuť svoje deti na druhý svet.

Hlavná emócia, hlavný základný zmysel, ktorý napĺňal kult víťazstva mocou, je zničený. Oslava života, ktorú zatienila pocta zosnulým, sa stáva obradom obetovania, kŕmenia mŕtvych živými. A kňazi, ktorí hovorili v mene múdrych a vznešených predkov, začínajú chrliť zaklínadlá svojho skutočného boha – boha smrti. Slúžiť tomuto bohu má zmysel: podobne ako verejné popravy, aj obety hypnotizujú verejnosť a robia ju živočíšne poslušnou. Účinok známy všetkým kňazom a vládcom.

Z plastových tribún žiadajú smrť, vyzývajú, aby sa na celý svet zniesol atómový oheň, pretože podstata a zmysel tohto nového kultu spočíva v smrti, v obetovaní sa pre samotnú moc, a statočnosť – v samovražde spolu s celým svetom. Démoni, ktorí posadli našich vládcov, nemajú nič spoločné s tieňmi našich predkov. Tí, čo nám vládnu, a tí, čo vládnu im, nesmelo, ale čoraz odhodlanejšie tlačia ľudí do pecí mobilných krematórií. Deň víťazstva sa mení na deň smrti.

A naši predkovia si želali len to, aby sme žili. A nebrali životy iným.

Preklad: J. Vasin