Genitálie nemajú jeden dokonalý tvar a tínedžeri by to mali vedieť, hovorí spoluautorka učebnice sexuálnej výchovy

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy a v rozhovore vysvetľuje, aký veľký záujem majú školy o worskhopy k tejto téme. V združení inTYMYta prichádzajú do škôl s rôznymi témami, ako sú vzťahy, sexuálne a reprodukčné zdravie alebo porno. Učitelia a rodičia oceňujú, že sa s deťmi konečne niekto rozpráva o týchto témach.

Tínedžeri pochybujú o svojom tele, internet a porno ich zaplavuje falošnými predstavami o výzore, vzťahoch a sexe. Podľa Mikšík práve vzťahová a sexuálna výchova dokáže u detí vybudovať schopnosť odolávať rovesníckemu nátlaku. Vysvetľuje aj to, prečo je v ich učebnici sexuálnej výchovy kresba rôznych typov genitálií.

„To je učebnica od desiatich rokov, keď deti prichádzajú do obdobia puberty, porovnávajú sa, často aj s pornom, pochybujú, či a čo je na ich telách ‚normálne‘. Rozmanitosť je normálna,“ vysvetľuje.

Radka Mikšík spolupracovala aj na tvorbe nových učebných osnov, ktoré by mali zaviesť vzťahovú a sexuálnu výchovu do škôl. Nebude vo forme samostatného predmetu, ale tieto témy sa môžu objaviť na rôznych hodinách.

Časopis Forbes ju tento rok vybral do rebríčka 30 pod 30, v ktorom oceňuje úspešných ľudí mladších ako 30 rokov.

V rozhovore sa dočítate:

• ako dosiahla, aby sa dievčatá na telocviku navzájom nevysmievali;
• ako odpovedá na výhrady rodičov, ktorí sú proti sexuálnej výchove;
• prečo do učebnice dali detaily o masturbácii.

Mali ste na základnej škole sexuálnu výchovu? 

Na škole som nemala žiadnu systematickú vzťahovú a sexuálnu výchovu. Pamätám si, že sme mali prednášku o vložkách, čo má však ďaleko od nejakého systematického vzdelávania.

A čo stredná škola?  

Na gympli si pamätám na jednu prednášku s miestnym gynekológom, ktorý nám ukazoval obrázky pohlavne prenosných infekcií v najpokročilejšom štádiu s cieľom vzbudiť strach. Ešte si spomínam, že na náboženstve sme sa veľa rozprávali o prirodzených spôsoboch antikoncepcie, do veľkej miery išlo o zdieľanie osobných skúseností vyučujúcej.

Odkiaľ ste sa dozvedeli prvýkrát, že existuje penis alebo vagína? 

U nás doma sa o týchto témach otvorene rozprávalo. Mnohokrát stereotypne, čo je pochopiteľné, ani moji rodičia nemali vzťahovú a sexuálnu výchovu. Ja som z generácie, ktorá sa okolo trinástich rokov dostala k internetu, kde som našla všelijaké informácie. A, samozrejme, úlohu hralo aj zdieľanie skúseností s kamarátkami a tínedžerské časopisy. Ale nič z toho nie je kvalitná školská vzťahová a sexuálna výchova. Tá naozaj potrebuje byť systematická, priebežná a nesmie byť o zdieľaní skúseností pedagóga ani o strašení, zákazoch či kázaní jedinej správnej cesty.

Kritici by mohli povedať, že ste dopadli celkom dobre. Ako by ste teraz s odstupom zhodnotili, čo bolo zlé na tom, ako ste sa dostali k informáciám o sexe?

Nemám veľmi rada takéto hodnotenia kritikov, ktorí o mne nič nevedia. Keby som mala vzťahovú a sexuálnu výchovu ako systematické vzdelávanie, mnoho vecí by som zrejme v živote riešila inak – bezpečnejšie, zodpovednejšie. Vedela by som napríklad včas o súhlase. Ako mnoho iných ľudí aj ja som si zažila násilie a obťažovanie a dlho som to nedokázala pomenovať. Keby som mala včas informácie o rovesníckom nátlaku, inak by som sa rozhodovala. Možno zodpovednejšie, s rešpektom k sebe a k druhým. Možno by som sa rešpektujúcejšie správala pri rozchodoch a v kamarátstvach. Nie je to iba o romantických vzťahoch, ale aj o tých kamarátskych alebo o vzťahu k sebe samej. V tomto všetkom a v ďalších témach by mi vzťahová a sexuálna výchova pomohla.

Hovoríte, že sexuálna výchova je o skúmaní vzťahu k sebe samému. Čo to znamená? Má sexuálna výchova v sebe aj tento psychologický prvok? 

Je to veľká súčasť vzťahovej a sexuálnej výchovy, spoznávanie vzťahu nielen k telu, ale aj k svojim emóciám. Ako sa v ktorej situácii cítime, z čoho to vychádza a čo s tým vieme urobiť, ako to ďalej komunikovať, ako to vplýva na naše vzťahy.

Ak sa bavíme o vzťahu k sebe a svojmu telu – to je práve to, čo vnímame už od malička. Ako sa pozeráme na svoje telo a vieme, kde čo máme. Naberáme zručnosti – vieme, ako sa o telo starať. Vieme, ako vyzerá zdravý stav tela, a vieme aj spoznať, keď sa cítime choro.

Zdravý vzťah k sebe spočíva aj v tom, že vieme reflektovať vzory z médií a zo sociálnych sietí, štandardy krásy, ktoré sa presadzujú. Vnímame výnimočnosť a rozmanitosť tiel, aj toho svojho. Potom keď prichádzame do puberty, telo každého človeka sa mení úplne iným spôsobom, ale prichádzajú očakávania okolia a spoločnosti. Práve tam sa často začína diskriminácia či šikana. Keď poznáme svoje telo a pocity, máme príležitosť na zdravšie sebavedomie. Vieme ľahšie odolávať rovesníckemu nátlaku.

Prečítajte si

Ako s deťmi hovoriť o sexe? A ako im vysvetliť porno? Radia odborníčky na vzťahovú a sexuálnu výchovu

Dva roky ste učili v rámci Teach for Slovakia, potom ste išli do Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Kde presne ste zistili, že sa chcete venovať sexuálnej a vzťahovej výchove? 

Už predtým som sa venovala témam rodovej rovnosti a rozmanitosti a dorábala som si ďalšie vzdelávanie vo vyučovaní vzťahovej a sexuálnej výchovy. Keď som prišla do školy, denne som zažívala situácie, ktoré mali spoločného menovateľa, a to chýbajúcu vzťahovú a sexuálnu výchovu. Na dennej báze sme riešili vzťahy – kamarátske, triedne, romantické, často rodinné. Potrebovali sme sa učiť aktívne počúvať, nesúhlasiť s rešpektom, rešpektovať rozmanité telá aj hodnoty, ako riešiť konflikty a mnoho ďalších. Mala som  sprostredkovanú skúsenosť aj z iných škôl a ďalej som sa problematike venovala štúdiom, a tak som vnímala aj obrovský problém chýbajúceho vzdelávania o súhlase a prevencii tínedžerských tehotenstiev.

Ako napríklad? 

Učila som 5 predmetov vrátane telesnej výchovy. Tam sa tiež ukazuje, ako sa na seba deti pozerajú, aké od seba majú očakávania, aké očakávania má od ich tiel a športových výkonov spoločnosť.

Telocvikárka z bratislavského gymnázia nám nedávno v rozhovore opisovala, ako dievčatá nechcú cvičiť. Videli ste to tiež?

Mrzí ma, keď sa vina zvaľuje na deti, lebo to nie je ich chyba. Nemôžeme od nich čakať pozitívny vzťah k telesnej, ak sú roky v systéme, ktorý im na to nevytvára príležitosť. Negatívna motivácia sa vytvára veľmi jednoducho – strašením a trestami. Ale pozitívna motivácia je o systematickom a dlhodobom budovaní vzťahu. Ak ja v 9. ročníku očakávam od dievčat ktovieaké výkony na telesnej, keď im predtým niekto roky hovoril, že nič nedokážu, alebo na nich niekto len kričal, tak nič nedosiahnem.

Ako ste učili telesnú výchovu? 

Veľa som konzultovala s kolegyňami, aj s profesionálnou trénerkou detí, určite som však aj ja zažívala frustráciu a robila chyby. Pamätám si na jednu hodinu, keď sme skákali do výšky. Bola som dieťa s nadváhou, takže som takéto cviky nenávidela. V živote som nikam nevyskočila, telocvikárka po mne kričala, že s tým