Denník N

Genitálie nemajú jeden dokonalý tvar a tínedžeri by to mali vedieť, hovorí spoluautorka učebnice sexuálnej výchovy

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Radka Mikšík je lektorka vzťahovej a sexuálnej výchovy a v rozhovore vysvetľuje, aký veľký záujem majú školy o worskhopy k tejto téme. V združení inTYMYta prichádzajú do škôl s rôznymi témami, ako sú vzťahy, sexuálne a reprodukčné zdravie alebo porno. Učitelia a rodičia oceňujú, že sa s deťmi konečne niekto rozpráva o týchto témach.

Tínedžeri pochybujú o svojom tele, internet a porno ich zaplavuje falošnými predstavami o výzore, vzťahoch a sexe. Podľa Mikšík práve vzťahová a sexuálna výchova dokáže u detí vybudovať schopnosť odolávať rovesníckemu nátlaku. Vysvetľuje aj to, prečo je v ich učebnici sexuálnej výchovy kresba rôznych typov genitálií.

„To je učebnica od desiatich rokov, keď deti prichádzajú do obdobia puberty, porovnávajú sa, často aj s pornom, pochybujú, či a čo je na ich telách ‚normálne‘. Rozmanitosť je normálna,“ vysvetľuje.

Radka Mikšík spolupracovala aj na tvorbe nových učebných osnov, ktoré by mali zaviesť vzťahovú a sexuálnu výchovu do škôl. Nebude vo forme samostatného predmetu, ale tieto témy sa môžu objaviť na rôznych hodinách.

Časopis Forbes ju tento rok vybral do rebríčka 30 pod 30, v ktorom oceňuje úspešných ľudí mladších ako 30 rokov.

V rozhovore sa dočítate:

  • ako dosiahla, aby sa dievčatá na telocviku navzájom nevysmievali;
  • ako odpovedá na výhrady rodičov, ktorí sú proti sexuálnej výchove;
  • prečo do učebnice dali detaily o masturbácii.

Mali ste na základnej škole sexuálnu výchovu? 

Na škole som nemala žiadnu systematickú vzťahovú a sexuálnu výchovu. Pamätám si, že sme mali prednášku o vložkách, čo má však ďaleko od nejakého systematického vzdelávania.

A čo stredná škola?  

Na gympli si pamätám na jednu prednášku s miestnym gynekológom, ktorý nám ukazoval obrázky pohlavne prenosných infekcií v najpokročilejšom štádiu s cieľom vzbudiť strach. Ešte si spomínam, že na náboženstve sme sa veľa rozprávali o prirodzených spôsoboch antikoncepcie, do veľkej miery išlo o zdieľanie osobných skúseností vyučujúcej.

Odkiaľ ste sa dozvedeli prvýkrát, že existuje penis alebo vagína? 

U nás doma sa o týchto témach otvorene rozprávalo. Mnohokrát stereotypne, čo je pochopiteľné, ani moji rodičia nemali vzťahovú a sexuálnu výchovu. Ja som z generácie, ktorá sa okolo trinástich rokov dostala k internetu, kde som našla všelijaké informácie. A, samozrejme, úlohu hralo aj zdieľanie skúseností s kamarátkami a tínedžerské časopisy. Ale nič z toho nie je kvalitná školská vzťahová a sexuálna výchova. Tá naozaj potrebuje byť systematická, priebežná a nesmie byť o zdieľaní skúseností pedagóga ani o strašení, zákazoch či kázaní jedinej správnej cesty.

Kritici by mohli povedať, že ste dopadli celkom dobre. Ako by ste teraz s odstupom zhodnotili, čo bolo zlé na tom, ako ste sa dostali k informáciám o sexe?

Nemám veľmi rada takéto hodnotenia kritikov, ktorí o mne nič nevedia. Keby som mala vzťahovú a sexuálnu výchovu ako systematické vzdelávanie, mnoho vecí by som zrejme v živote riešila inak – bezpečnejšie, zodpovednejšie. Vedela by som napríklad včas o súhlase. Ako mnoho iných ľudí aj ja som si zažila násilie a obťažovanie a dlho som to nedokázala pomenovať. Keby som mala včas informácie o rovesníckom nátlaku, inak by som sa rozhodovala. Možno zodpovednejšie, s rešpektom k sebe a k druhým. Možno by som sa rešpektujúcejšie správala pri rozchodoch a v kamarátstvach. Nie je to iba o romantických vzťahoch, ale aj o tých kamarátskych alebo o vzťahu k sebe samej. V tomto všetkom a v ďalších témach by mi vzťahová a sexuálna výchova pomohla.

Hovoríte, že sexuálna výchova je o skúmaní vzťahu k sebe samému. Čo to znamená? Má sexuálna výchova v sebe aj tento psychologický prvok? 

Je to veľká súčasť vzťahovej a sexuálnej výchovy, spoznávanie vzťahu nielen k telu, ale aj k svojim emóciám. Ako sa v ktorej situácii cítime, z čoho to vychádza a čo s tým vieme urobiť, ako to ďalej komunikovať, ako to vplýva na naše vzťahy.

Ak sa bavíme o vzťahu k sebe a svojmu telu – to je práve to, čo vnímame už od malička. Ako sa pozeráme na svoje telo a vieme, kde čo máme. Naberáme zručnosti – vieme, ako sa o telo starať. Vieme, ako vyzerá zdravý stav tela, a vieme aj spoznať, keď sa cítime choro.

Zdravý vzťah k sebe spočíva aj v tom, že vieme reflektovať vzory z médií a zo sociálnych sietí, štandardy krásy, ktoré sa presadzujú. Vnímame výnimočnosť a rozmanitosť tiel, aj toho svojho. Potom keď prichádzame do puberty, telo každého človeka sa mení úplne iným spôsobom, ale prichádzajú očakávania okolia a spoločnosti. Práve tam sa často začína diskriminácia či šikana. Keď poznáme svoje telo a pocity, máme príležitosť na zdravšie sebavedomie. Vieme ľahšie odolávať rovesníckemu nátlaku.

Dva roky ste učili v rámci Teach for Slovakia, potom ste išli do Výskumného ústavu detskej psychológie a patopsychológie. Kde presne ste zistili, že sa chcete venovať sexuálnej a vzťahovej výchove? 

Už predtým som sa venovala témam rodovej rovnosti a rozmanitosti a dorábala som si ďalšie vzdelávanie vo vyučovaní vzťahovej a sexuálnej výchovy. Keď som prišla do školy, denne som zažívala situácie, ktoré mali spoločného menovateľa, a to chýbajúcu vzťahovú a sexuálnu výchovu. Na dennej báze sme riešili vzťahy – kamarátske, triedne, romantické, často rodinné. Potrebovali sme sa učiť aktívne počúvať, nesúhlasiť s rešpektom, rešpektovať rozmanité telá aj hodnoty, ako riešiť konflikty a mnoho ďalších. Mala som  sprostredkovanú skúsenosť aj z iných škôl a ďalej som sa problematike venovala štúdiom, a tak som vnímala aj obrovský problém chýbajúceho vzdelávania o súhlase a prevencii tínedžerských tehotenstiev.

Ako napríklad? 

Učila som 5 predmetov vrátane telesnej výchovy. Tam sa tiež ukazuje, ako sa na seba deti pozerajú, aké od seba majú očakávania, aké očakávania má od ich tiel a športových výkonov spoločnosť.

Telocvikárka z bratislavského gymnázia nám nedávno v rozhovore opisovala, ako dievčatá nechcú cvičiť. Videli ste to tiež?

Mrzí ma, keď sa vina zvaľuje na deti, lebo to nie je ich chyba. Nemôžeme od nich čakať pozitívny vzťah k telesnej, ak sú roky v systéme, ktorý im na to nevytvára príležitosť. Negatívna motivácia sa vytvára veľmi jednoducho – strašením a trestami. Ale pozitívna motivácia je o systematickom a dlhodobom budovaní vzťahu. Ak ja v 9. ročníku očakávam od dievčat ktovieaké výkony na telesnej, keď im predtým niekto roky hovoril, že nič nedokážu, alebo na nich niekto len kričal, tak nič nedosiahnem.

Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako ste učili telesnú výchovu? 

Veľa som konzultovala s kolegyňami, aj s profesionálnou trénerkou detí, určite som však aj ja zažívala frustráciu a robila chyby. Pamätám si na jednu hodinu, keď sme skákali do výšky. Bola som dieťa s nadváhou, takže som takéto cviky nenávidela. V živote som nikam nevyskočila, telocvikárka po mne kričala, že s tým

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Mladí

Rodičovstvo

Rozhovory

Školstvo

Slovensko

Teraz najčítanejšie