Denník N

Čo vychová Fico z vašich detí?

Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič
Ilustračné foto N – Tomáš Benedikovič

Zostáva nám len dúfať, že keď politici na bilbordoch donekonečna riešia bezpečnosť, myslia tú intelektuálnu.

Na úvod krátky kvíz. Uveďte zdroj tohto výroku: „Zvýšená pozornosť bude venovaná popri sektoroch tradičnej bezpečnosti štátu aj tzv. intelektuálnej bezpečnosti štátu.“ A) Správa o činnosti SIS za minulý rok. B) Manifest vesmírnych ľudí. C) Programové vyhlásenie vlády, časť Znalostná spoločnosť, vzdelávanie a kultúra. Áno, C) je správne.

Okrem toho sa v dokumente píše napríklad aj to, že „bude podporované vlastenectvo modernými formami a metódami vzdelávania, prehĺbi sa výučba o holokauste, rasovom a etnickom násilí”. Úloha splnená, modernejšiu, hlbšiu a aktuálnejšiu formu vzdelávania o etnickom porozumení, ako vláda predvádza pri debate o utečencoch, si ťažko predstaviť.

Oba príklady ukazujú, že politické deklarácie v oblasti školstva netreba brať príliš vážne. Blížia sa však voľby a nič iné nám neostáva, navyše učitelia a aktivisti varujú, že téma je teraz extra vážna. Pozrime sa teda, aké štyri otázky sú kľúčové pri hľadaní politických riešení pre školstvo a ako na ne odpovedali novodobé vlády:

1. K čomu majú byť deti vychovávané?

Druhá Dzurindova vláda chcela “vychovávať deti k samostatnosti, zodpovednosti a tvorivosti rešpektujúc národné a občianske hodnoty”.

Prvý Ficov kabinet zas túžil vytvoriť „podmienky na skvalitnenie výchovy k národným, historickým a kultúrnym hodnotám a vlastenectvu“.

Radičová plánovala podporovať výchovu “k sebestačnosti, zodpovednosti za vlastné konanie, šetrnosti a ohľaduplnosti, kritickému mysleniu a mysleniu v súvislostiach, k občianskemu aktivizmu, obhajobe vlastného názoru a rešpektu k názorom druhých ľudí”.

Fico II okrem mixu národovectva a humanizmu pridal aj potrebu „odovzdávania spoločných kultúrnych a demokratických hodnôt v medzigeneračnom procese”. Celá táto otázka môže pôsobiť ako okrajová, ale nie je. Debaty o utečencoch či o budúcnosti Európy sú formované najmä tým, kto čo počul doma a v škole o národe, vlasti, cudzích kultúrach či rešpekte k iným. A od výsledku takýchto diskusií závisí naša budúcnosť.

2. Aké zručnosti majú deti získať?

Na niektorých témach existovala zhoda naprieč vládami – práca s počítačmi, uplatnenie v praxi a podobne. Lenže sú tu aj rozdiely. Radičová chcela podporiť „posun od memorovania k tvorbe spôsobilosti a ku schopnosti informácie získať, využívať, ale aj kriticky hodnotiť”, zaviesť angličtinu ako povinný cudzí jazyk, aby “každý absolvent strednej školy vedel plynule rozprávať po anglicky” a klásť väčší dôraz na komunikáciu (podobne ako Dzurinda).

Súčasná vláda si zas dala záväzok, že “v záujme zvýšenia záujmu žiakov o technické študijné odbory zvýši dôraz na vyučovanie matematiky a prírodovedných predmetov”. Rozdiel pekne ilustruje odlišnosť pragmaticky a technokraticky založeného Fica a humanitne ladenej Radičovej. No nejde len o symboliku – aj toto rozhodnutie predurčuje spôsob myslenia, s akým ľudia zo škôl vyjdú a možnosti ich ďalšieho uplatnenia.

3. Kto má mať výchovu a vzdelávanie na starosti?

Fico I jasne pomenoval, že „dominantnú úlohu pri vzdelávaní zohráva štát“. Dzurinda, za ktorého vlád sa nanovo definovali vzťahy štátu a samospráv, zas chcel školu posunúť „smerom k verejnoprávnej a samosprávnej inštitúcii, čím sa posilní jej autonómne postavenie” a plánoval rozšíriť priestor na diferenciáciu škôl. Podporovať chcel rovnosť všetkých zriaďovateľov – štátnych, samosprávnych, cirkevných i súkromných.

Kiska vo svojom novoročnom prejave hovoril, že “rodičia dnes nemajú toľko času ako v minulosti a koľko by chceli – majú totiž oveľa viac povinností, starostí, ako uživiť rodinu”. Napriek tomu je však legitímna otázka, či nemajú práve rodičia niesť hlavnú zodpovednosť za výchovu svojich detí, lebo na čom inom by im už malo záležať. Potom by mal vzniknúť aj väčší priestor na samovzdelávanie, alternatívne školy či širšiu ponuku prístupov na všetkých stupňoch.

4. Koľko peňazí na to chceme dať a kde sa majú zobrať?

Sľuby o dostatočnom financovaní školstva sú odveké. Druhá Dzurindova vláda sľubovala, že „vláda bude zvyšovať prostriedky na vzdelávanie, aby sa postupne priblížili priemernej hodnote podielu z HDP v krajinách EÚ“. Prvý Fico zas vravel, že „vláda uplatní v školstve viaczdrojové financovanie s cieľom postupného dosiahnutia úrovne 5 % HDP”.

Prvý záväzok padol pred 14 rokmi, druhý pred desiatimi. Splnené nie sú dodnes. Zároveň sa však akoby vytratila odvaha uvažovať o väčšej účasti samotných rodičov či študentov. Dzurinda sa v roku 2002 nebál dať do manifestu, že zavedie príspevky študentov na náklady spojené so štúdiom v jeho dennej aj externej forme. Kto by sa dnes k spoplatneniu vysokej školy vracal?

Strán máme našťastie dosť, aby ponúkli všetky možné kombinácie riešení. Už len dúfať, že keď na tých bilbordoch donekonečna riešia bezpečnosť, myslia tú intelektuálnu. Lebo kým na utečencov si o dvadsať rokov zrejme nikto nespomenie, deti, čo teraz chodia do škôl, budú rozhodovať o našich životoch.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie