Ruský spojenec pripravený zatknúť Putina. Prečo Južná Afrika vajatá medzi Kremľom a Západom

Keď bol tento rok v januári ruský minister zahraničných vecí Sergej Lavrov na pracovnej ceste v Juhoafrickej republike, jeho tamojšia kolegyňa Naledi Pandor mu zložila poklonu: „Som naozaj hrdá, že máme výborné diplomatické vzťahy s vašou krajinou, ktorú považujeme za váženého partnera.“

Hospodársky najvýkonnejšia africká krajina je ruskou oporou v tejto časti sveta. Pre Moskvu je dôležitá predovšetkým pri hlasovaniach v OSN o rezolúciách odsudzujúcich jej agresiu proti Ukrajine.

Pretória ich síce vyslovene nepodporuje, ale ani sa proti nim nevyjadruje a tak ako podstatná časť Afriky zachováva neutralitu.

Napríklad vlani v októbri, keď sa vo valnom zhromaždení hlasovalo o odmietnutí referenda na ukrajinských územiach násilne pričlenených k Rusku, ruky nezdvihlo dokopy 35 diplomatov zastupujúcich svoje krajiny – 19 ich bolo z Afriky vrátane JAR.

Pandor dokonca na tlačovej konferencii tvrdila, že pre západné zbrane na Ukrajine je v ohrození Rusko. Na druhej strane – väčšiu podporu Moskve nevyjadrila s tým, že jej krajina radšej bude naďalej pokračovať v tradícii neangažovania sa „v sporoch veľmocí“.

Morálny záväzok za podporu proti apartheidu?

Prečo sú v Pretórii k Putinovmu režimu napriek opätovnej invázii na Ukrajinu takí prívetiví? Jednou z odpovedí môže byť niečo, čo by sme mohli nazvať geopolitickou vďačnosťou.

Kým v Južnej Afrike fungoval apartheid, ktorý držal černošskú väčšinu krajiny v podriadenom postavení, Sovietsky zväz belošský režim kritizoval a na medzinárodnej scéne podporoval hnutie odporu vedené Africkým národným kongresom (ANC).

Lavrov ostatne pri svojich cestách do Afriky nezabúda Moskvu prezentovať ako spojenca kontinentu proti Západu, ktorý kritizuje za „jeho pokusy falšovať históriu, aby z pamäti boli vymazané hrozivé zločiny kolonizátorov vrátane genocídy“. Západ pritom svoju vinu za kolonizáciu priznáva, zatiaľ čo Rusko dejiny prekrúca, napríklad druhú svetovú vojnu.

Rolu hrajú aj osobné väzby. Bývalý prezident Jacob Zuma aj ďalší vysokopostavení členovia administratívy lietajú na lekárske prehliadky do Moskvy namiesto Londýna.

Mnoho predstaviteľov ANC študovalo na sovietskych univerzitách, vďaka čomu sa medzi vládnucou elitou prejavuje náklonnosť k Rusku. Tú kritizuje aj juhoafrická opozícia, ktorá družbu s Kremľom, naopak, nikdy neudržiavala.

Vo vzťahoch medzi štátmi však ešte väčšiu rolu než pochybné morálne záväzky z minulosti hrajú záujmy. A jeden z najväčších, ktorý Južná Afrika má, je vytvorenie multipolárneho sveta. Takého, ktorý by nahradil model, v ktorom má najsilnejšie slovo Západ alebo priamo Spojené štáty.

Rusko je v tejto snahe výrazným spojencom.

Samotná Južná Afrika by na tomto poli veľa urobiť nemohla – na to má primalú váhu. Ale zaštítila sa celým kontinentom, keď sa pripojila k omnoho početnejším a vplyvnejším krajinám rozvojového sveta, sústredeným v skupine BRICS (podľa iniciál Brazílie, Ruska, Indie, Číny a Južnej Afriky), ktorá samu seba vidí ako protiváhu k západnej G7 (USA, Kanada, Nemecko, Veľká Británia, Francúzsko, Taliansko a Japonsko).

Tú už ostatne – najmä vďaka Číne a Indii – nedávno predstihla v podiele na svetovom HDP podľa parity kúpnej sily (31,5 % pre BRICS oproti 30,7 % pre G7).

Práve pripravované augustové stretnutie BRICS v JAR mohlo byť pre Vladimira Putina miestom, kde sa ukáže, že vládca z Kremľa nie je globálny vyvrheľ, ale medzinárodne rešpektovaný štátnik. Od začiatku minuloročného plošného útoku na Ukrajinu prezident svoju vlasť opúšťa len pri návštevách spriateleného postsovietskeho susedstva.

Okrem toho bol vlani v júni už len na dôležitej jednodňovej návšteve Iránu a v pláne je zatiaľ jeho cesta do Číny.

Zatykač z Haagu platí aj v Južnej Afrike

Kremeľský plán oprášiť Putinovu štátnickú reputáciu však v marci skomplikoval zatykač Medzinárodného trestného súdu (ICC) v Haagu, podľa ktorého je podozrivý z toho, že zo svojej najvyššej pozície je spoluzodpovedný za únosy ukrajinských detí.

Rusko síce dohodu o zriadení súdu (podobne ako USA) nepodpísalo, takže sa jeho nariadeniami nemusí riadiť, Južná Afrika však medzi signatárov patrí. Jej vlastné zákony teda nútia tamojšie úrady konať, ak by sa Putin podľa plánov objavil na stretnutí BRICS.

Juhoafričania okolo zatykača zopár týždňov nerozhodne prešľapovali, kým dali koncom apríla únikom do tlače vedieť, že by Haagu vyhoveli a že pred tým varujú svojich ruských partnerov.

Pritom ešte vo februári, presne na výročie ruskej invázie, usporiadala Južná Afrika spoločné námorné cvičenie s ruským a čínskym vojnovým námorníctvom v juhoafrických vodách, čo západné krajiny kritizovali.

Zatiaľ čo vojnové lode s útočným Z si politici v Pretórii vyhodnotili ako znesiteľnú provokáciu, pohostenie Putina im už pripadalo za čiarou.

Vláda na základe posudku špeciálne zriadenej komisie dospela k záveru, že ignorovanie medzinárodného zatykača ICC by vyvolalo ešte väčší odpor a že im to za poškodenie vzťahov s partnermi v Severnej Amerike a Európe nestojí.

Zatiaľ čo s Ruskom je juhoafrická obchodná výmena tovaru zanedbateľná, so západnými krajinami (a tiež s Čínou a Indiou) Južná Afrika intenzívne obchoduje, čo by diplomatický prešľap mohol narušiť. Nehovoriac o možnosti obmedzenia rozvojovej pomoci.

Na rozdiel od studenej vojny nie je ruský model vlády v súčasnosti pre Južnú Afriku nijako príťažlivý. Napriek všetkým problémom je JAR stabilnou demokraciou.

Napríklad dokázala odstaviť od moci prezidenta Jacoba Zumu, ktorý svojimi autoritárskymi sklonmi a nekontrolovanou korupciou príliš prekračoval pravidlá, a nahradiť ho rešpektovanejším Cyrilom Ramaphosom.

Vľúdnu politiku Južnej Afriky voči Putinovi odsudzuje opozícia, ale nesúhlasia s ňou ani voliči ANC. Podľa novembrového prieskumu spoločnosti Brenthurst považujú tri štvrtiny podporovateľov ANC ruskú „špeciálnu vojenskú operáciu“ na Ukrajine za akt agresie.

Takže sa zdá, že okrem najvyšších politických špičiek nebude neprítomnosť ruského diktátora na stretnutí BRICS v Južnej Afrike ľutovať zrejme nikto.