Erdogan rozpráva o kozmických lodiach, jeho vyzývateľ o cibuli. Spojenie tureckej opozície je historické, vraví expertka

Jednou z hlavných tém nedeľných tureckých volieb je ekonomická situácia v krajine. Práve na nej si robí kampaň aj opozícia na čele s Kemalom Kilicdarogluom.

„Zatiaľ čo prezident Erdogan hovorí o posielaní rakiet do vesmíru, líder opozície vraví o cibuli a o tom, koľko stojí,“ vysvetľuje rozdiel medzi kandidátmi turecká expertka Pelin Ayan Musil.

Hoci sa opozícia pred voľbami spojila, aby dosiahla spoločný cieľ, ktorým je ukončiť vládu súčasného prezidenta, vzájomné konflikty stále nevyriešila.

V rozhovore sa dočítate:

• prečo sa v súvislosti s tureckou politikou stále hovorí o Atatürkovi a čím sa mu súčasný prezident snaží vyrovnať,
• za čo opozičného kandidáta Kemala Kilicdarogla najčastejšie kritizujú,
• čo sa stane, keď väčšinu v parlamente získa opozícia a v prezidentskom paláci zostane Erdogan,
• ako môžu turecké voľby ovplyvniť vzťahy s EÚ.

Nedávno som čítala knihu Erdogan na vzostupe: Varovanie pre Európu, ktorú napísala novinárka a turecká korešpondentka Hannah Lucinda Smith. Spomína v nej, že hoci je otec zakladateľ Tureckej republiky Mustafa Kemal Atatürk viac ako 80 rokov po smrti, svojím spôsobom je najväčším súperom súčasného prezidenta Erdogana. Všímate si v dnešnom Turecku niečo podobné aj vy?

Myslím, že je to pravda. Silné vodcovstvo je dôležitým prvkom tureckej politickej kultúry. Na to, aby ste sa stali úspešným politikom, musíte vyzerať ako silný vodca. Aj z tohto dôvodu sa Erdogan považuje za politika, ktorý sa Atatürkovi vyrovná.

On aj jeho stúpenci a priaznivci si myslia, že urobil v Turecku revolúciu, rovnako ako ju urobil Atatürk. Pre nich bude preto rovnakým mýtom, akým je pre tureckú spoločnosť Atatürk.

Erdoganova hlavná kampaň sa zameriava na silné Turecko a silné vedenie, čo je v tohtoročných voľbách podstatné. Posledných päť rokov si vlastne budoval imidž silného prezidenta. Sľuboval, že krajinu pozdvihne. Tvrdil, že svet je väčší ako pätica veľmocí Bezpečnostnej rady OSN.

Erdogan sa chce svojím spôsobom Atatürkovmu odkazu vyrovnať, ale nejde priamo proti nemu. Je to preto, že vie, že by to pre veľa ľudí bolo politicky neprijateľné?

Urobil veľa vecí, ktoré sú v rozpore s Atatürkovou politikou, nikdy však Atatürka verejne nespochybňoval.

Najjasnejším príkladom je premena istanbulskej Hagie Sofie na mešitu. Kým ju osmanský sultán Mehmed II. (vládol v rokoch 1451–1481) po dobytí Istanbulu premenil na mešitu, bola symbolickou modlitebňou kresťanského sveta. Počas éry Atatürka sa stala múzeom – chcel tak poukázať na odkaz rôznych náboženstiev a civilizácií, ktoré Istanbul hostil.

Erdogan ju opäť premenil na mešitu. A keď sledujete rozhovory s jeho priaznivcami, vidíte, že ich znovuotvorenie Hagie Sofie ako mešity veľmi dojalo – akoby získali späť niečo, čo im v minulosti násilne odobrali.

Hoci súčasný prezident proti Atatürkovi verejne nevystupuje, robí veci, ktoré spätne menia Atatürkove kroky z republikánskej éry.

Ide aj o rozhodnutia, prostredníctvom ktorých sa s Atatürkovou úrovňou stotožňuje. To isté platí napríklad o postoji proti Západu. Atatürk bol skôr zástancom prozápadnej zahraničnej politiky. Robil ju tak, aby sa Turecko nepodriaďovalo západným mocnostiam a Západ ho rešpektoval.

Erdogan sa snaží získať rešpekt aktívnym používaním protizápadnej rétoriky. Ide síce o protichodné počínanie, sám seba však Erdogan vďaka tomu vidí podobne ako Atatürka.

Hovorili ste o potrebe silného vedenia. Opozičný prezidentský kandidát Kemal Kilicdaroglu, líder strany Republikánskej ľudovej strany (CHP), je často označovaný za opak. Kritizujú ho napríklad za to, že nepôsobí silne a nie je výrazný. Je to strategický ťah, postaviť proti Erdoganovi niekoho ako Kilicdarogla, decentného a pokojnejšieho?

Sám Kilicdaroglu trval na tom, že bude prezidentským kandidátom, a nakoniec sa mu podarilo o tom presvedčiť ostatné opozičné strany (šesť strán ide do volieb ako Národná aliancia, pozn. red.). A áno, nie je taký silný ako Erdogan, ale uvedomuje si to. Svoju kampaň stavia hlavne na skromnosti, aj preto napríklad prejavy prednáša z kuchyne svojho bytu.

Zatiaľ čo Erdogan hovorí o posielaní rakiet do vesmíru a o stavbe veľkých vojnových lodí, líder opozície hovorí o cibuli a o tom, koľko stojí. Vysvetľuje, že ekonomika je na tom tak zle, že si ľudia nemôžu dovoliť kúpiť cibuľu.

V podobných videách z kuchyne sľubuje, že keď sa on dostane k moci, bude to iné. Robí to zámerne. Nie je teda taký silný, ale podľa toho stavia svoju kampaň.

Soğan. pic.twitter.com/qzogy318D6

— Kemal Kılıçdaroğlu (@kilicdarogluk) April 9, 2023

Nedostatok sily a charizmy je stále jeho veľkým hendikepom, aj preto bola jeho kandidatúra pri rokovaniach opozičného bloku Národná aliancia dlho blokovaná. Až do začiatku marca sme nevedeli, kto je opozičným kandidátom.

Šéfka opozičnej nacionalistickej strany IYI Meral Aksener sa ostro postavila proti Kilicdarogluovej kandidatúre. Opakovane hovorila, že potrebujú kandidáta, ktorý môže vyhrať.

Naznačovala, že na výhru potrebujete silu a charizmu, tú podľa nej má starosta Ankary Mansur Yavas a najmä starosta Istanbulu Ekrem Imamoglu, ktorý v roku 2019 porazil vo voľbách Erdoganovho kandidáta, čo bol obrovský úspech. Sám Erdogan kedysi tvrdil, že keď vyhráte v Istanbule, môžete vyhrať v celom Turecku.

Aksener podporovala Imamoglua a kandidátom opozície sa aj mohol stať, líder CHP však neodstúpil. Ona nakoniec s podporou Kilicdarogluovej kandidatúry súhlasila pod podmienkou, že obaja starostovia budú jeho viceprezidentmi.

Povedala mu: „Dobre, buďte prezidentským kandidátom, ale títo starostovia by mali byť na jednej kandidátke s vami ako viceprezidenti.“ A aj nimi sú – jeho slabý imidž sa tak snažia kompenzovať dvojicou mužov, ktorí stoja za ním.

Jedným z hlavných sľubov Kemala Kilicdarogla a Národnej aliancie je návrat k parlamentnému systému. Chcú spolu zastaviť trend ustupujúcej demokracie, obnoviť právny štát a zlepšiť ľudské práva v Turecku. Aliancia sa však skladá zo šiestich strán, ktoré sú veľmi rôznorodé – od islamistickej a konzervatívnej strany až po bývalých členov AKP (Erdoganova Strana spravodlivosti a rozvoja). Sú tieto ciele dosť silným spojivom pre možnú vládnu koalíciu?

To, že sa toľko rôznych strán s veľmi odlišnými ideologickými postojmi spojilo proti Erdoganovi, je dôležitý historický moment. Vzájomné konflikty však nevyriešili, sú len skryté a obchádzajú sa.

Kilicdarogluova materská CHP je známa ako sekularistická strana, ktorá vždy zastávala turecké nacionalistické postoje, takže až tak neprekvapuje, že v aliancii je aj nacionalistická strana.

Prekvapuje prítomnosť troch menších strán: dvoch, ktoré sa odštiepili od AKP – DEVA a Gelecek – a ktorých lídri do roku 2015 spolupracovali s Erdoganom, a jednej islamistickej strany Saadet. Môžeme ich nazvať nábožensko-konzervatívnym blokom.

Vzhľadom na to, že islamsko-sekulárny rozkol je jedným z hlavných rozkolov v Turecku, chcel Kilicdaroglu týmto spojenectvom ukázať, že sa obe strany môžu zmieriť. Myslím, že to bol krok, ktorý mal ukázať, že CHP toto štiepenie prekonala.

Problém je v tom, že sa takéto rokovania viedli na úrovni elít. Všetko sú to strany dominantných vodcov; nie sú príliš integrované do spoločnosti. A pretože sa dohody uzatvárajú na elitnej úrovni, nevieme, či sú s nimi spokojné stranícke základne – nielen s islamizmom, ale napríklad aj s tým, že obaja lídri Gelecek a DEVA spolupracovali s Erdoganom a robili veci, ktoré sú pre priaznivcov CHP neprijateľné.

Takže keď som povedala, že konflikty sa obchádzajú, ale nie sú vyriešené, mala som na mysli toto. Ide o problém, ktorý vyvoláva obavy, ako efektívne budú po svojom zvolení vládnuť.

To, čo tieto strany dokázali na úrovni elít, možno považovať za pekné zmierenie. Nemyslím si, že by bolo zmierenie nastolené na spoločenskej úrovni.

Prejavuje sa to aj v týchto voľbách – mnohí priaznivci CHP vidia neradi na volebných lístkoch kandidátov nábožensko-konzervatívnych strán. Niekedy preto nevedia, či majú odovzdať svoj hlas CHP, alebo inej sekulárnej alternatíve.

Nedávno ste napísali článok o umiernenom islamizme a politických stranách v Turecku. Do akej miery ide v tohtoročných voľbách o otázku sekularizmu?

Kilicdaroglu sa v týchto voľbách skutočne pokúsil prelomiť sekulárno-náboženský rozkol tým, že uzavrel spojenectvo s vodcami nábožensko-konzervatívnych strán, ktoré sa od AKP oddelili. Môže to však dosiahnuť len v obmedzenej miere. AKP má silných stúpencov a nemyslím si, že ich možno získať späť.

Na druhej strane existujú nerozhodnutí náboženskí voliči, ktorých môže osloviť. No tí sa starajú hlavne o svoje každodenné problémy, nie až tak o náboženstvo.

Preto je pre CHP najdôležitejšie posunúť debatu k ekonomike či k jednoduchším každodenným záležitostiam. A Kilicdaroglu sa o to snaží. Pokúša sa rozbiť obraz sekularizmu tým, že kladie dôraz na ekonomiku a kúpnu silu ľudí. Myslím si, že urobil dosť aj pre upokojenie náboženskej spoločnosti.

Takže áno, nábožensko-sekulárny rozkol bol závažným rozkolom, ale podľa môjho názoru sa stal druhoradým. V týchto voľbách nie je prioritou. Erdogan síce hrá na notu islamu ďalej, ale opozícia na to nereaguje.

Kilicdaroglu sa nedávno priznal aj k tomu, že patrí k islamskej náboženskej menšine alevitov (vetva islamu, ktorej členovia nedodržiavajú viaceré tradičné pravidlá a obrady, pozn. red.), ktorú v krajine často diskriminujú. Ide o súčasť jeho snahy dať medzi všetkých obyvateľov Turecka znamienko rovnosti?

Opäť to podľa mňa bola dobrá stratégia – nacionalistické postoje sú v tureckej spoločnosti silné a turecko-islamská syntéza je dôležitou súčasťou politickej kultúry. Takže zatiaľ čo alevitská menšina sama očakávala, že od Kilicdarogla niečo podobné začuje, musel to urobiť tak, aby neurazil nacionalistov.

Všeobecne si nemyslím, že by Kilicdaroglu mal najlepší imidž zjednocujúceho aktéra, ale vo videu o svojej alevitskej identite tak skutočne vyzeral. A priznaním, že je alevita, vyzval voličov, aby sa povzniesli nad identitárnu politiku.

Pri iných príležitostiach, napríklad keď sa zúčastňuje na zhromaždení v provincii, kde prevláda nacionalizmus, dokáže urobiť gesto vlka – symbol tureckého nacionalizmu a nacionalistickej strany – aby nadviazal kontakt s publikom. To však nie je práve zjednocujúca stratégia, pretože tak strácate voličov, ktorí nie sú nacionalisti.

Hoci sa o identitách musí hovoriť, malo by sa to robiť opatrne a vyvážene. Video, v ktorom Kilicdaroglu hovorí, že je alevita, bolo toho dobrým príkladom, pretože sa snažilo ísť nad rámec politiky identít a zároveň ju priznávať.

Postoj proti autoritárskej, exkluzivistickej a nespravodlivej politike AKP je to, čo opozícii prinesie volebný úspech. Za týmto posolstvom sa tak musí zjednotiť, a to s menším a aj veľmi opatrným dôrazom na identity.

Keď sa vrátime k tomu, kto podporuje opozičnú Národnú alianciu a jej kandidáta; je tu ešte jedno, možno menej viditeľné gesto: tretia najsilnejšia strana parlamentu, prokurdská HDP, ktorú turecká vláda viní z väzieb na Stranu kurdských pracujúcich (PKK) a považuje ju za teroristickú skupinu, nepostavila do boja o prezidentský palác vlastného kandidáta. Čo to znamená?

Je to prejav podpory Kilicdarogluovi. Nepostavenie vlastného kandidáta znamená, že nie ste súčasťou formálnej koalície s Národnou alianciou, ale neformálne podporujete jej kandidáta. (Kandidáti HDP do parlamentu kandidujú pod hlavičkou Strany zelenej ľavice, a to zo strachu z rozpustenia ich vlastnej politickej strany a možných komplikácií s tým spojených, pozn. red.)

Pokiaľ ide o kandidatúru Kilicdarogla, neformálne existuje koalícia medzi Národnou alianciou a Alianciou slobody a práce, ktorej súčasťou sú HDP a ďalšie strany. To je unikátne.

Čo to hovorí o výnimočnosti týchto volieb? Často sa o nich hovorí ako o historickom súboji. Už keď sa pozerám na spojenie rôznorodých strán, vyzerá to na nevídanú politickú konšteláciu.

Súhlasím. Ide o najdôležitejšiu jednotu v rámci plurality. Prvýkrát v histórii vidíme, že nacionalistická strana – reprezentovaná Stranou dobra (IYI) – a prokurdská strana podporujú rovnakého kandidáta. Prvýkrát zastávajú rovnaký postoj. Je to historický úspech, bohužiaľ to však nestačí.

Nacionalistická strana IYI a HDP spolu nikdy nehovorili. Funguje to tak len preto, že CHP je uprostred, vedie dialóg s IYI a nemá problém hovoriť ani s prokurdskou stranou.

Turecká nacionalistická strana a prokurdská strana tak zastávajú rovnaký postoj bez toho, aby spolu komunikovali.

Takže CHP je niečo ako mediátor?

Hovorím tomu sprostredkovateľská strana. Mediátor je totiž niekto, koho cieľom by malo byť konflikty vyriešiť. CHP však konflikt medzi nimi vyriešiť nemôže. Pomáha im ho obísť, a to s cieľom poraziť Erdogana.

Ide teda o zjednotenie dvoch strán okolo spoločného cieľa bez toho, aby sa ukázal ich vzájomný konflikt.

Ako čítať prieskumy verejnej mienky? Niektoré z posledných dní tesne favorizujú opozičného kandidáta. Ako veľmi im môžeme dôverovať?

Názory na to sa pravdepodobne budú rôzniť. Nedávno som čítala analýzu magazínu Economist o tom, že Erdogan možno vyhrá prezidentské voľby, ale prehrá parlamentné voľby. V inom prieskume vidíte niečo iné. Tu neexistuje jediná pozícia a osobne to považujem za neradostnú a neistú situáciu.

Súboj je vyrovnaný. V súčasnej dobe Kilicdaroglu v prieskumoch možno o niečo vedie, ale závisí aj od toho, ktorý prieskum si všímate. Niektoré z nich ukazujú, že v druhom kole môže vyhrať.

Druhé kolo teraz nemôžeme predpovedať. Môžeme sa maximálne pokúsiť predpovedať prvé kolo, v ktorom je pravdepodobné, že žiadny kandidát nebude mať väčšinu.

Máme tu aj dvoch ďalších kandidátov, Muharrema Inceho a Sinana Ogana, ktorí sa pohybujú asi na piatich a dvoch percentách.

Türkiye, Piar poll:

Presidential election

Kılıçdaroğlu (CHP-S&D): 49% (-8)
Erdoğan (AKP~NI): 47% (+4)
Oğan (*): 2% (new)
İnce (MP-*): 1% (new)

+/- vs. March 2023

Fieldwork: 15-18 April 2023
Sample size: 5,400

➤ https://t.co/0NuW7xSOwL#anket pic.twitter.com/NAy29Q9o72

— Europe Elects (@EuropeElects) May 4, 2023

Výsledky parlamentných volieb budú mať podľa mňa psychologický vplyv na druhé kolo prezidentských volieb. Ich výsledok totiž spoznáme v rovnaký deň ako výsledok prvého kola prezidentských volieb.

Keď opozícia stratí parlamentnú väčšinu, psychologicky to zmení situáciu v prospech Erdogana. Preto som trochu skeptická k prieskumom, ktoré predpovedajú, že v druhom kole môže vyhrať Kilicdaroglu. Podľa mňa môže dôjsť k skutočne veľkému psychologickému posunu, a to podľa toho, kto získa väčšinu v parlamentných voľbách.

Keby sme sa na to pozreli opačne: čo by pre druhé kolo znamenalo, keby parlamentné voľby vyhrala Národná aliancia?

V podstate platí, že kto získa väčšinu v parlamente – nielen hlasov, ale aj kresiel –, bude mať v druhom kole prezidentských volieb psychologickú prevahu. Na víťazstvo v týchto voľbách potrebujete nádej, ktorá sa môže premeniť na mobilizáciu. Práve to pomôže opozícii zvíťaziť.

Získanie väčšiny kresiel v parlamente pred druhým kolom prezidentských volieb môže vyvolať nádej a mobilizovať voličov opozície. Tak vyhrala voľby v Istanbule v roku 2019 (v meste zvíťazil súčasný starosta Ekrem Imamoglu a porazil protikandidáta z Erdoganovej AKP, pozn. red.).

Ako by vyzerala situácia v prípade, že by Erdogan ostal prezidentom a parlament by mala opozícia? Dokázali by opozičné strany aj tak dosiahnuť niektoré z cieľov, ktoré si vytýčili?

Nie. Väčšina v parlamente by určite dala opozícii väčšie slovo, ale na to, aby sa v Turecku zmenil režim – a v týchto voľbách ide o zmenu režimu –, musí opozícia prevziať výkonnú moc v krajine, nie parlament.

Parlament sa zmenil na tieňovú inštitúciu. Stal sa miestom, kde opozícia hrá ako v divadle. Erdoganova AKP má väčšinu a môže prijímať akékoľvek zákony, ktoré si zaumieni. Keď väčšinu mať nebude, môže to robiť aj inými spôsobmi – napríklad prezidentskými dekrétmi. Systém to umožňuje.

Víťazstvo v prezidentských voľbách je preto dôležitejšie ako víťazstvo v parlamentných voľbách.

Parlamentné voľby sú však dôležité pre psychologický efekt, ktorý môžu vyvolať v druhom kole. Aspoň tak to vnímam ja.

A keď získa väčšinu v parlamente Ľudová aliancia, ktorú tvoria AKP, krajne pravicová nacionalistická MHP, islamistická YRP a ultranacionalistická BBP, a Kilicdaroglu sa stane prezidentom?

To môže pripraviť pôdu pre zmenu režimu v krajine. Keď Kilicdarogla zvolia za prezidenta, ale parlament opozícia prehrá, stále je možné zmeniť systém.

AKP nie je zvyknutá byť v opozícii, takže očakávam prechod od súčasného vládnuceho bloku ku Kilicdarogluovmu bloku. Samozrejme, že niekde v základoch je ideológia, ale keď hovoríte o poslancoch a elitných kruhoch okolo AKP, sú to pragmatickí ľudia, ktorým ide o moc.

Očakávam teda, že niektorí zmenia stranu. Aj parlamentná demokracia by pre nich bola v takom prípade dobrá, pretože prečo by chceli byť v opozícii v prezidentskom systéme, kde má všetku moc hlava štátu? Aj preto sú prezidentské voľby kľúčové.

Obávate sa toho, že by voľby mohli byť zmanipulované?

Turecko nie je demokratickou krajinou a voľby v krajine nie sú slobodné a spravodlivé. To hovoria medzinárodní pozorovatelia a vieme to aj my. OBSE, ktorá hodnotila priebeh posledných prezidentských volieb v roku 2018, oznámila, že slobodné ani spravodlivé neboli, pretože AKP malo výhodu.

Je to taký umelo vytvorený systém: v normálnom prezidentskom systéme by parlamentné a prezidentské voľby neboli súčasne. To je niečo, čo ide proti systému bŕzd a protiváh. Parlamentné voľby máte obvykle v inom termíne volebného obdobia, aby sa zabezpečili kontrola a rovnováha v deľbe moci. V Turecku sa však tieto voľby konajú v rovnakom čase. Kto v nich bude mať väčšiu podporu, môže mať prezidenta a zároveň parlament.

Erdoganova AKP zmenila volebný zákon a prijala aj zákon o dezinformáciách, ktorý jej poskytuje všetku volebnú výhodu oproti opozícii.

Opozícia však stále môže vyhrať. Turecko nie je plnohodnotné autoritárstvo. Ide o obmedzenú formu autoritárstva, v ktorej sa stále súťaží vo voľbách. Voľby sú najdôležitejšou zostávajúcou demokratickou inštitúciou Turecka. Napriek všetkým súčasným nedostatkom je to inštitúcia, ktorá má určité demokratické atribúty.

V takom kontexte musí opozícia mobilizovať voličov, aby zvíťazila. Pri ochrane volebných lístkov musí spolupracovať s radovými členmi a občanmi. Priaznivci opozície musia urobiť všetko pre to, aby ochránili svoje hlasy v okrskových volebných komisiách. S takou mobilizáciou sa dá zvíťaziť.

A práve preto potrebujete mimoriadnu mobilizáciu – na rozdiel od demokratických režimov, kde to nie je potrebné.

Jednou z tém volieb sú následky zemetrasenia, ktoré súvisia s celkovou ekonomickou situáciou v krajine. Erdogan sľubuje veľké investície do infraštruktúry, výstavbu obydlí v najpostihnutejších regiónoch, a to všetko do jedného roka. Potom sú tu populistické opatrenia, napríklad zvýšenie minimálnej mzdy, ktoré sa týka viac ako polovice tureckých obyvateľov, novela zákona o predčasnom odchode do dôchodku a nároky na daňové úľavy pre milióny ľudí. Ako si vysvetľujete, že mu takéto kroky nezabezpečili väčší náskok?

Ľudia očakávali, že hlavne po zemetrasení budú hlasy pre Erdogana klesať. Turecký stavebný biznis je Erdoganov biznis. Robiť cesty, stavať budovy, mosty – tým si získal popularitu počas prvých desiatich rokov svojho úradovania. Tomu hovorí „služba“ ľuďom. No potom vidíte, ako sa tisíce budov zrútili. Jeho povesť schopného vodcu vtedy utrpela.

Kilicdaroglu a obaja starostovia, ktorí za ním stoja, to využili a Erdogana spochybnili.

Potom však získal väčšinu stratených hlasov späť. A nemôžu za to len populistické sľuby, ale aj to, že začal hovoriť o osude. Ľuďom opakoval, že to nie je v jeho rukách, že to bol Alah. Takýto prejav má na niektorých občanov Turecka vplyv. Zároveň prisľúbil, že do roka znovu postavia všetky obytné domy, bolo to dobre zahrané.

Myslím si, že zemetrasenie ho malo stáť veľa hlasov, ale prišiel o ne len v obmedzenej miere.

V minulosti došlo aj k iným udalostiam, ktoré jeho mocou otriasli: pred zemetrasením to boli ekonomická kríza a sýrska utečenecká kríza. Jeho podpora v posledných dvoch rokoch klesala, potom prišlo zemetrasenie a pozrite sa – stále má viac ako 40 percent.

Veľa ľudí stále verí, že je silným a jediným možným vodcom. Keď sa na voľby pozrieme z našej perspektívy – čo môže jeden alebo druhý výsledok znamenať pre Európu?

Dá sa tak očakávať, že keď vyhrá Erdogan, budú medzi EÚ a Tureckom pokračovať pragmatické vzťahy, ale nepôjde o vzťah založený na dôvere, tá už dávno zmizla.

Keď bude Erdogan znovu zvolený za prezidenta, budú to vzťahy pragmatické, záujmové a bez dôvery. EÚ by sa tak mala snažiť s Tureckom vytvoriť rámec založený na analýze nákladov a prínosov, ktorý by nemal mať ambície urobiť z Turecka demokratickú krajinu. V tomto prípade už asi Únia záujem stratila, ale v roku 2000 do toho investovala veľa.

Ide teda o prínosy: Turecko a EÚ si môžu vytvoriť rámec, ako zo seba navzájom materiálne profitovať. Nie je toho veľa, čo by sa dalo robiť, a pretrvá politické napätie, EÚ by tak mala byť pripravená.

Ak opozícia voľby vyhrá, je tu šanca na zlepšenie. Vzťahy medzi EÚ a Tureckom boli pod Erdoganovým populistickým vedením dosť poškodené, avšak ani reakcia EÚ v tomto období nebola konštruktívna. V Turecku sa na spoločenskej úrovni objavuje veľa protizápadných postojov a antiamerikanizmu. Tureckí občania majú pocit, že EÚ nebola k Turecku počas rokovaní o jeho členstve férová.

Zmena vo vedení krajiny by bola príležitosťou na zlepšenie a obnovenie vzájomnej dôvery. Obe strany na to však musia prejaviť politickú vôľu.

Opozícia nemá takú silnú protizápadnú rétoriku ako Erdogan, ale aj jej záleží na nacionalizme.

Pokiaľ ide o otázky Cypru a grécko-tureckých vzťahov, to sú citlivé otázky. Bolo by skvelé vytvoriť subregionálny dialóg – Cyprus, Grécko, Turecko, možno so zapojením tretej strany, sprostredkovateľa, ktorým by však nebola EÚ, pretože tá pre členský status Grécka a Cypru nemôže byť neutrálna. Tento konflikt je potrebné vyriešiť.

Hranice budú stále dôležitejšie, v budúcnosti sa môžu objaviť ďalšie migračné posuny. To je priorita.