Prečo sa Fico schováva za vlajky na Devíne
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Ak existuje na Slovensku nejaký základný poznávací znak politických strán, ktoré sú bez obsahu a ideí, tak je ním zaručene oháňanie sa slovenskou vlajkou. Všelijaké iné atribúty by nás mohli pomýliť, ale tento v doterajšej politickej histórii nášho mladého štátu ešte nikdy nesklamal.
Takmer zaručene platilo, že ak ste už svojim voličom nemali čo povedať, stačilo vytiahnuť slovenskú vlajočku, porečniť trošku o národnej hrdosti či o tradíciách, posplietať Štúra so Svätoplukom a odvolať sa na odkaz bratov zo Solúna, zopár rúk nakoniec predsa len zatľapkalo, lebo veď o našu mýtickú „dedovizeň“ sa treba postarať.
Dlhé roky sa za bielu, modrú a červenú skrývali najmä „tendroví provizkári“ z SNS, ktorí svoju jedinú politickú náplň, teda priživovanie sa na štátnych zákazkách, nemohli verejne deklarovať ako stranícky program, a tak im „národné povedomie“ ako marketingovo obchodovateľná komodita poslúžilo ako slušná kamufláž.
Do dokonalosti ju priviedol sám Andrej Danko svojím telegrafným stĺpom pred parlamentom, ktorý je dodnes pripomienkou toho, že ak už naozaj nič nevieš, aspoň zatlč kôl do zeme, možno raz bude na niečo dobrý.
