Denník N

Rok po terore pracuje Charlie Hebdo na tajnej adrese, výročným číslom rozhneval Vatikán

Spomienkové vydanie Charlie Hebdo vyšlo rok po útokoch v parížskej redakcii. Foto - TASR/AP
Spomienkové vydanie Charlie Hebdo vyšlo rok po útokoch v parížskej redakcii. Foto – TASR/AP

Pred rokom zaútočili na francúzsky satirický týždenník Charlie Hebdo bratia Kouachiovci. Pre karikatúry Mohameda zabili 12 ľudí. Po útokoch a vnútorných sporoch opustili redakciu ďalší členovia.

Mala to byť klasická ranná porada. Členovia redakcie sa pomaly začali schádzať a priali si všetko dobré do nového roka. Vládla radostná nálada, veď kolegovia sa videli prvýkrát po sviatkoch, a čo viac, karikaturista Luz mal narodeniny.

Ako však býva pre Francúzov zvykom, mnohí na poradu meškali. Jedným z nich bola aj Sigolène Vinsonová. Zastavila sa totiž v pekárstve, aby pri príležitosti narodenín kolegu kúpila nejaký koláč a vybrala sa smerom k redakcii satirického týždenníka. Tam si už kolegovia posadali okolo stola.

Boli tam všetci karikaturisti – Charb, Cabu, Tignous aj Wolinski, chýbal len oslávenec Luz. Medzi vtipmi zaznievali aj seriózne návrhy pre prvé novoročné číslo. Zrazu však zazneli výstrely.

Saïd Kouachi: Čítaj Korán

„Nevedeli sme, či to boli petardy. Dívali sme sa na seba a pýtali sa, čo to bolo,“ cituje le Monde Sigolène Vinsonovú. V redakcii zavládla neistota.

Vinsonová si všimla, ako Charb niečo hľadá. „Jeho ruka vyzerala, akoby niečo hľadala, akoby sa k niečomu naťahovala, možno k jeho zbrani. Povedal: ‚Nehýbte sa.‘ Zdalo sa mi, že pri dverách zaváhal. Ľahla som si na zem a počula ďalšie dva výstrely. Vtedy som pochopila, že to nie sú petardy.“ Z diaľky znelo „Alah akbar“ a potom len otázka: „Kde je Charb?“

Vinsonová ležala na chrbte a čakala. Zaznievali výstrely, niektoré boli blízko jej zmeraveného tela, iné zneli v diaľke. Potom to utíchlo. Vo vzduchu bolo cítiť prach. Po chvíli vstala.

„Videla som ho. Mal obrovské čierne oči.“ Ako sa neskôr dozvedela, volal sa Saïd Kouachi, a povedal jej:  „Nemaj strach. Upokoj sa. Nezabijem ťa. Si žena. Nezabíjame ženy. Ale rozmýšľaj nad tým, čo robíš. To, čo robíš, je zlé. Ušetrím ťa, pretože ťa ušetrím, čítaj Korán.“

Vinsonová si dnes pamätá každé slovo. Pamätá si aj, čo bolo ďalej. Ako prekračovala mŕtvoly svojich kolegov na zemi, keď Saïd so svojím bratom Chérifom odišli z redakcie. Ležali tam všetci slávni karikaturisti – Stéphane Charbonnier, známy ako Charb, Jean Cabut alias Cabu, Georges Wolinski aj Bernard Velhac alias Tignous.

Pamätá si, že každá sekunda trvala večnosť, pamätá si aj telefonát na políciu. „Tu je Charlie, príďte rýchlo, všetci sú mŕtvi.“ Na druhej strane linky sa jej spýtali na adresu redakcie. Nevedela si spomenúť, nedokázala to, len ešte trikrát zopakovala: „Všetci sú mŕtvi.“ Okrem štyroch známych karikaturistov zahynuli ďalší ôsmi ľudia – šiesti členovia redakcie a dvaja policajti.

Presne pred rokom zničil útok bratov Kouachiovcov, ku ktorým sa neskôr priznala jemenská vetva al-Káidy, legendárnu redakciu satirického týždenníka Charlie Hebdo. Týždenník so svojským humorom prišiel o svoje najväčšie talenty, ale aj vlastnú dušu.

Z 30-tisíc osem miliónov

Počas svojej 45-ročnej histórie ponúkal svojim čitateľom originálny humor, ktorému nie všetci rozumeli a ktorý, prirodzene, nie všetci schvaľovali. Často šiel za hranice toho, čo by si dovolili iné francúzske denníky, či časopisy. Sloboda prejavu a tlače však v krajine Veľkej francúzskej revolúcie zostala posvätnou. Aj preto po publikovaní karikatúry Mohameda v roku 2006 redakciu Charlie Hebdo strážila polícia.

Koncom roka 2014 sa však zdalo, že provokačný humor ľavicového týždenníka, ktorý zosmiešňoval všetky náboženstvá a najmä islam, postupne vychádza z módy. Počet čitateľov klesol na 30-tisíc a časopis sa ocitol v kríze. To však, paradoxne, zmenili januárové útoky, ktoré počet čitateľov znásobili a rozšírili jeho popularitu oveľa ďalej ako len medzi skutočných milovníkov jeho humoru.

Prvé číslo po útokoch vyšlo v rekordnom náklade osem miliónov kusov. Francúzi naň stáli rady, v kioskoch sa vytvorili poradovníky. „Všetci chcú zrazu len Charlie Hebdo,“ sťažovala sa minulý rok predavačka v novinovom stánku v Aix en Provence na juhu Francúzska, keď som sa na jeden z takých zoznamov zapísala.

Obálku vtedy namaľoval karikaturista Rénald Luzier, zvaný Luz. Na obálke s plačúcim Mohamedom vynikal nápis „Všetko je odpustené“.

Dnes Charlie Hebdo mesačne vychádza v 100-tisícovom náklade, pričom 10-tisíc kusov končí v zahraničí. Týždenník má navyše viac ako 183-tisíc predplatiteľov, čo je štyrikrát viac ako pred minuloročnými útokmi. Listujú si ho v kaviarňach, na ministerstvách aj zahraničných ambasádach, kde zaiste všetci neholdujú rovnakému humoru.

Podobne rekordný náklad má aj jeho prvé vydanie tento rok. Vyšlo v utorok s nákladom milión kusov, pričom desaťtisíc z nich poslali do zahraničia, najmä do Nemecka, kde je po ňom vysoký dopyt. Minuloročného Mohameda vystriedal Boh so zbraňou cez plece, s krvou na rukách a na šatách a nápisom – „ Po roku: Vrah stále uniká“.

Na provokačnú obálku už stihol reagovať aj Vatikán. „Za klamlivou zámienkou nekompromisného sekularizmu týždenník opätovne zabúda na to, čo náboženskí lídri každej viery neustále opakujú s cieľom odmietnutia násilia v mene náboženstva – využívanie Boha na ospravedlňovanie nenávisti je rýdze rúhanie, tak ako to už niekoľkokrát povedal pápež František,“ napísal vatikánsky denník Osservatore Romano.

Špeciálne číslo obsahuje obrázky zastrelených karikaturistov, prispeli však aj iní – ministerka kultúry Fleur Pellerin, francúzske herečky Charlotte Gainsbourg a Juliette Binoche, ale aj americký spisovateľ Russell Banks.

Obálkou sa však hnev redakcie nad útokmi nekončí. Karikaturista Laurent Sourisseau, ktorý sa ujal vedenia týždenníka po útokoch, napísal ostrý editoriál, kde bráni sekularizmus, hlboko zakorenený vo francúzskej spoločnosti.

Sourisseau, zvaný Riss, ktorý bol počas útokov vážne zranený, odsúdil „brutálny fanatizmus Koránu“, ale aj ľudí z ostatných náboženstiev, ktorí dúfajú v smrť časopisu pre jeho „opovážlivosť vysmievať sa veriacim“.

„Videli sme Francúzsko ako sekulárny ostrov, kde je možné kresliť, smiať sa bez ohľadu na dogmy, či fanatikov. (…) V utorok siedmeho januára na nás padla večnosť. Nie sú to dvaja zamaskovaní idioti, ktorí  nám pokazili atmosféru práce našich životov. Nie oni zničia Charlie. Je to Charlie, ktoré zničí ich.“ A svoj odvážny text končí slovami: „Presvedčenie ateistov a sekulárnych ľudí môže prenášať hory viac ako viera veriacich.“

Názov týždenníka sa od minuloročných útokov nesie po celom svete. Heslo „Je suis Charlie“ od januára 2015 symbolizuje odpor voči terorizmu, ale aj výzvu po slobode prejavu a tlače. Vidno ho na sociálnych sieťach, zostáva vylepené na oknách bytov, múroch radníc po celom Francúzsku, ale aj pamiatkach kdekoľvek v Európe.

Čo bude ďalej?

Útoky nezmenili len zloženie redakcie, ale aj jej obsah. Karikaturista Luz ešte v apríli oznámil, že Mohameda už kresliť nebude. „Už nebudem viac kresliť postavu Mohameda, už ma viac nezaujíma,“ povedal.

Koncom mája tiež oznámil, že z redakcie odchádza. „Je pre mňa utrpením dokončiť každé číslo, pretože ostatní sú preč,“ uviedol v rozhovore pre denník Libération. „Bezsenné noci, počas ktorých vzývam mŕtvych a rozmýšľam, čo by urobili Charb, Cabu, Honoré či Tignous, ma vyčerpávajú.“

Šesť mesiacov po útokoch sa s Mohamedom rozlúčila aj celá redakcia. Šéfredaktor Sourisseau oznámil, že týždenník už Mohameda kresliť nebude. „Maľovali sme Mohameda, aby sme bránili princíp, že každý môže kresliť, čo chce,“ povedal v rozhovore pre časopis Stern. „Urobili sme svoju prácu. Bránili sme právo na karikatúru. A stále veríme, že máme právo kritizovať všetky náboženstvá.“

Napriek silnej zahraničnej pomoci a vysokým finančným darom cíti redakcia slabú podporu vo svojom boji.

„Cítime sa strašne sami,“ cituje Guardian Erica Portheaulta, finančného riaditeľa týždenníka, ktorý prežil útok ukrytý pod stolom. „Dúfali sme, že aj iní budú robiť satiru. Nikto sa k nám v tomto boji nechce pridať, pretože je to nebezpečné.“

Heslo "Je suis Charlie" na parížskom Námestí Republiky. Foto - wikimedia
Heslo „Je suis Charlie“ na parížskom Námestí republiky. Foto – Wikimedia

Finančné dary tiež spôsobili vnútorné roztržky v redakcii. Niektorí redaktori dokonca požadovali, aby boli všetci zamestnanci rovnakými akcionármi. Jedným z nich bol aj stĺpčekár Patrick Pelloux, ktorý pre to minulý mesiac opustil redakciu. „Moje Charlie Hebdo zomrelo, keď zomreli ľudia, ktorí ho robili,“ cituje ho Telegraph. „Prežili sme, ale časť z nás zomrela.“

Redakcia sa neteší ani veľkej pozornosti. „Keď sme mali nízky náklad, pracovali sme vo väčšej pohode, dnes nás každý sleduje,“ sťažoval sa minulý mesiac Riss.

Po januárových útokoch neustali ani vyhrážky smrťou, zatiaľ najviac ich dostali v septembri, keď obálku časopisu tvorila karikatúra zachytávajúca sýrskeho chlapca Ajlana Kurdiho, ktorého telo vylovili na tureckej pláži a ktorého smrť sa stala jedným zo symbolov utečeneckej krízy v Európe. Charlie Hebdo sa vtedy inšpirovalo fotografiou jeho bezvládneho tela na pláži a na obálke zverejnilo telo dieťaťa a bilbord s reklamou na detské menu v McDonalde s textom „Tak blízko k cieľu“.

Členovia redakcie, ktorí prežili útoky, dnes žijú pod dohľadom polície a pracujú v redakcii, ktorá sa presťahovala na novú a tajnú adresu. Mnohí majú problém žiť v prísnych bezpečnostných podmienkach a stále bojujú s traumou zo straty svojich kolegov a priateľov. Hovoria o strese z tvorby v ťažkých podmienkach, ale najmä o spomienkach na 7. január 2015.

Útok na Charlie Hebdo

Teraz najčítanejšie