Denník N

Zlatí chlapci nás potiahli správnym smerom, hovoril mladý Fico. Ako politici chceli využiť úspech hokejistov (Ukážka z knihy Majstri sveta)

Prezident Rudolf Schuster (druhý sprava) v rozhovore s Miroslavom Šatanom (vľavo). Vedľa neho Pavol Hrušovský. Vpravo predseda NR SR Jozef Migaš. Foto - TASR/Pavel Neubauer
Prezident Rudolf Schuster (druhý sprava) v rozhovore s Miroslavom Šatanom (vľavo). Vedľa neho Pavol Hrušovský. Vpravo predseda NR SR Jozef Migaš. Foto – TASR/Pavel Neubauer

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Úryvok z knihy Majstri sveta, ktorú vydal Denník N.

V histórii každej krajiny je viacero udalostí, ktoré sú také významné, že si ľudia presne pamätajú, čo robili, keď sa udiali. Dodnes si mnoho ľudí presne pamätá, kde boli a čo robili 11. mája 2002, keď sa Slovensko stalo majstrom sveta. Popri mnohých individuálnych zážitkoch sa udiali aj udalosti, ktoré sa stali správami. Nasledujúce informácie sú výberom z toho, o čom písal denník SME po víťazstvách nad Švédmi a Rusmi.

Za pár hodín po víťazstve nad Švédmi sa predalo vyše tisíc leteniek. Letecké spoločnosti si požičiavali lietadlá aj z Prahy, no napriek tomu nebol dostatok lístkov pre všetkých záujemcov. Všetky voľné lietadlá smerovali do Švédska.

Väzňom v Leopoldove dovolili pozerať hokej aj po večierke, bežne sa televízor vypínal o desiatej, po desiatej ho mohli pozerať len v piatok. V sobotu to bolo len v prípade, ak mali rozpozeraný film, ktorý sa začal napríklad o ôsmej. Kvôli hokeju im predĺžili večierku, nikto z nich nenarušil poriadok.

Farár v bratislavskom Blumentáli ukončil kázeň pred semifinále so Švédmi slovami: „Kristus v tento deň dokonal svoje dielo a vystúpil na nebesia. Aj my držme palce našim hokejistom, aby večer dokonali svoje dielo a vystúpili na hokejové nebesia.“

V Bratislave sa v deň finále vypredali hokejové dresy, tak fanúšikovia začali skupovať futbalové. Toľko Slovákov si stavilo na víťazstvo hokejistov, že stávkové kancelárie na nich výrazne znížili kurzy, aby sa vyhli stratám. Až 90 percent zo všetkých tiketov bolo na Slovákov.

Miesta v krčmách sa rezervovali pár dní dopredu, na Námestí SNP bolo 20-tisíc fanúšikov. Plzenský dvor mal rezervované všetky miesta už tri dni pred finále. Do Charlie’s Pubu sa dalo dostať bez rezervácie, tak to ľudia skúšali tam. Podnik otváral o pol šiestej večer, prví ľudia tam boli už štyri hodiny pred otvorením, aby mali miesta najbližšie k obrazovke.

Na námestí SNP, kde sa zápas premietal na veľkoplošnej obrazovke, hrali kapely Peha, Le Payaco, Hex, Seven Days To Winter. Pár ľudí odpadlo od tepla.

V bratislavských uliciach prevažovala veľká radosť, no v dave sa pod vplyvom alkoholu niektorí jedinci správali agresívne. Na Kollárovom námestí vybili okná na trolejbuse a zničili spätné zrkadlá. Na Mariánskej ulici podpálili starú zástavu Sovietskeho zväzu. Na Obchodnej rozbili výklad na jednom obchode, a preto ho polícia musela strážiť. Počas osláv skolabovala MHD.

Ľudia chodili na červenú a zastavovali autá. Električky museli kvôli davom spomaliť, autobusy chodili nepravidelne. „Do polnoci sme mali poškodených 39 vozidiel MHD, na jedno je priemerná škoda 10 – až 15-tisíc korún. Najčastejšie je rozkopaný interiér, rozbité sú stropy a odtrhnuté označovače. Minimálne dvadsať spojov nebude možné v pondelok vypraviť do premávky,“ povedal pre SME dispečer Milan Jajcaj.

Záchranná služba ošetrila takmer 80 hokejových fanúšikov. Na Šafárikovom námestí niekoho bodli nožom. Jeden fanúšik rozbil fľašu o hlavu chlapca. Záchranári ošet­rovali hlavne rozbité hlavy, ale aj rezné rany od črepín. Chaos plných ulíc zneužilo tridsať až štyridsať extrémistov, ktorí hodinu po finále zaútočili na prevádzku v divadle Stoka. Rozmlátili zariadenie a napadli pár návštevníkov. Kým prišla polícia, rozprúdili sa v dave.

Jeden opitý fanúšik v Tvrdošíne vyliezol po hromozvode do výšky 4,5 metra, aby pozeral zápas na veľkoplošnej obrazovke z prístreška obchodného domu. Potom opitý nemal silu zliezť a museli mu pomôcť hasiči horolezeckým lanom.

Tlač však nepísala len o tom, čo sa dialo v uliciach. Už vtedy sa publikovali úvahy, že hokeju hrozí úpadok. „Mladých chlapcov chodí čoraz menej. Po sídliskách vidím, že hokej sa hrá veľa, takisto ako kedysi. Deti síce na štadión prídu, ale hneď sa otočia, lebo nemajú výstroj. Je to smutný pohľad,“ povedal pre SME mládežnícky tréner v Lučenci Pavol Sekerka.

Ján Starší doplnil: „Formálne sme síce udržali systém centier talentovanej mládeže so športovými triedami, finančná podpora od štátu však nepokrýva ani náklady na autobus.“

Riešilo sa aj to, že po Šatanovi nemôžu pomenovať školu v Topoľčanoch, pretože ešte žije a zároveň nie je kozmonaut. Zo žijúcich osobností spravili výnimky len v prípade kozmonautov Ivana Bellu a Eugena Cernana. Šatanov otec Emil žartoval, že syna asi bude musieť zastreliť.

Fanúšikovia sledujú finálový zápas MS 2002 na Námestí SNP v Bratislave. Foto – archív tasr

Hráči začali oslavovať titul už v šatni, kam medzi nich prišiel aj prezident Rudolf Schuster. Hokejistom nalieval drienkovicu, ktorou vítal aj prezidentov na oficiálnych návštevách. V kabíne bol aj jeho poradca a kapitán majstrov sveta Dárius Rusnák, ktorého v detstve obdivovali Šatan, Stümpel a ďalší hráči tejto generácie.

Smolu mal brankár Lašák, zavolali ho totiž na dopingovú kontrolu, a preto zmeškal prvé momenty v kabíne. Hráči mali informácie o ošiali na Slovensku, čakala ich však ešte noc vo Švédsku.

„Hneď z kabíny sme šli v Göteborgu do centra. Námestie bolo pripravené na oslavy, Švédi to tak pripravili vopred, pretože počítali s tým, že by mohol vyhrať domáci tím. Bol tam aj autobus bez strechy, ktorý sme nakoniec využili my. Bolo tam však len zopár ľudí, na to pódium sme vyšli viac-menej len z povinnosti,“ spomína si Staňa.

Na druhý deň sa im vstávalo ťažko. „Oslavovali sme v hoteli a potom sme vyrazili ešte aj do mesta. Odlet bol naplánovaný veľmi skoro a bola panika, či sa vôbec dáme dokopy. Ledva sme sa zbierali a niektorí chalani dlhšie chýbali. Spali sme veľmi málo a oslavy pokračovali aj v lietadle, takže niektorí vyzerali dosť unavene.“

Na Staňu spravili dojem už prvé momenty po pristátí v Bratislave. „Nejaké informácie sme mali, ale netušili sme, že to bude až také veľké. Vystúpili sme na letisku a letisko absolútne nefungovalo. Neviem, či tam v ten deň vôbec pristálo niečo iné. Všetci sa venovali len nám. Koridor nám utvorili už ľudia, ktorí pracujú na letiskovej ploche a hádžu tam batožiny. Každý si nás chcel aspoň odfotiť. Kým sme sa dostali do haly, všade boli ľudia aj zamestnanci. Potom nám dovolili vyjsť na taký balkónik, kde nás vítali prvé tisíce ľudí a následne sme šli na Námestie SNP. Okolo cesty bolo všade plno ľudí, ktorí mávali vlajkami. Vyzeralo to, akoby sa život v Bratislave zastavil.“

Priamy prenos z osláv na Námestí SNP vysielala aj televízia.

Hráči potom oslavovali prakticky celé leto. Cestovali po celom Slovensku, kde mali rôzne besedy a sprievodné akcie. Kamkoľvek prišli, bol o nich obrovský záujem fanúšikov.

„Bolo to niečo neuveriteľné, takmer cez čiaru,“ hovorí Hecl. „Nikdy by som si nemyslel, že niečo podobné zažijem. Aj po dvadsiatich rokoch sa mi stane, že mi neznámi ľudia povedia, že toto bol ich najkrajší zážitok v živote. Ľudia mali vtedy toľko pozitívnej energie. Do konca života si to budeme pamätať aj my hráči. To bola energia, na ktorú sa nedá zabudnúť.“

Aj pre Višňovského šlo o najkrajšie chvíle kariéry. „V Petrohrade a Göteborgu sme sa presvedčili, že ľudia to s nami prežívajú. Sú nahnevaní, keď sa nám nedarí, a tešia sa, keď vyhráme. Eufória ľudí je moment, kvôli ktorému to športovec chce robiť. Je to najväčšie zadosťučinenie. Pekné sú aj individuálne úspechy, keď si môžete povedať, že patríte napríklad medzi sto najlepších hokejistov na svete. Najväčšiu radosť vám však dá kontakt s fanúšikmi. To, čo vytvorili, bolo neuveriteľné.“

Lašák si z tých dní odniesol najmä pocit spolupatričnosti. „Oslavy boli pekné, no mal som 23 rokov a bol som mladý a hlúpy. Veľa vecí by som spravil inak, ale v tomto asi nie som výnimka. Každý by po 20 rokoch veľa svojich rozhodnutí zmenil. Dodnes si však pamätám, ako spojení boli ľudia. To mi dnes chýba. Vtedy sme šli po námestí a tešili sa katolíci s ateistami, robotníci s právnikmi. Bez ohľadu na to, koho ľudia volili, všetci sa vedeli spojiť pri jednej téme, ktorou bol hokej. To bolo krásne, krajina vtedy naozaj držala pokope.“

Rudolf Schuster prijal hokejistov v paláci. Foto – TASR/Vladimír Benko

Titul majstra sveta prišiel štyri mesiace pred parlamentnými voľbami. Politici sa snažili s týmto úspechom spojiť a využiť ho v kampani. Priamo na finále do Göteborgu leteli prezident Schuster aj predseda parlamentu Jozef Migaš.

Nepísané protokolárne pravidlo hovorí, aby neleteli naraz všetci traja najvyšší ústavní činitelia, preto po vzájomnej dohode zostal doma premiér Mikuláš Dzurinda. Pre SME pred finále povedal, že síce do Göteborgu necestoval, ale hokejistom praje, aby boli majstrami, „aj keď možno prídem o hlasivky načisto“.

Hokejisti získali titul v sobotu, hneď v pondelok politici obvolávali inzertné oddelenia novín. Len v denníku Šport si štyria z nich zaplatili celostranové inzeráty, ktoré vyšli v utorkovom čísle.

„Keby nebolo Slovenskej republiky, nebolo by slovenskej reprezentácie,“ písal vo svojom inzeráte Vladimír Mečiar, ktorý desať rokov predtým bez sľubovaného referenda spolu s Václavom Klausom rozdelil Československo.

„Ukázali ste nám, že sa to dá. Zlatí chlapci nás potiahli správnym smerom. Verím, že čoskoro celé Slovensko bude úspešné,“ tvrdil mladý Robert Fico, ktorého čakali prvé parlamentné voľby v pozícii predsedu vtedy trojročnej strany Smer.

Menej textu, no zato väčšiu fotku si vybrala Anna Belousovová, vtedy ešte Malíková, zo SNS: „Našim zlatým chlapcom z Göteborgu. Ďakujeme!“ Inzerát s veľkou fotkou mal aj Pavol Hamžík, predseda Strany občianskeho porozumenia.

Jeden z prvých dní po prílete strávili hokejisti s politikmi. SME písalo, že už dávno nevidelo v parlamente takú vysokú účasť. Keď prišiel do parlamentu Šatan, politici začali nadšene tlieskať a vyžiadali si jeho príhovor.

„Mirov príhovor bol veľmi dobrý. Povedal, aby sa politici pozreli na 25 hráčov, ktorí sa spojili, aby niečo dokázali aj na svetovom fóre. Hovoril, nech si vezmú príklad a spoja sa v parlamente pre dobré veci, aby pomohli slovenskej spoločnosti. Výsledok poznáme. Parlament sa nikdy nespojil a výsledky sú také, aké sú. Nehovorím teraz len o športe, ale o spoločnosti ako takej,“ myslí si Handzuš.

Prezident Rudolf Schuster rozdával počas svojej éry vlastné ocenenia s názvom Kríž prezidenta, ktoré však nepatria k oficiálnym štátnym vyznamenaniam. Schuster chcel dať hokejistom Kríž prezidenta I. triedy, ale nestihol ich vyrobiť dosť, preto ho dal len prezidentovi SZĽH Jurajovi Širokému, trénerovi Filcovi a kapitánovi Šatanovi. Ostatní hráči dostali písomné poďakovanie.

„Len čo to Kremnica urobí, dopraví sa vám to. Videli ste, že je to pekné, slušné ocenenie, že sa za to nemusíte hanbiť ani v zahraničí, keď sa s tým objavíte,“ citovalo Schustera SME. Prezident ďalej hovoril, že ešte má dosť ocenení druhej triedy, ale hráči sú jednotka, tak im dá prvú triedu, len treba počkať. Na stretnutí s nimi zodvihol víťazný pohár v čiapke s nápisom Majstri sveta 2002.

Úroveň politickej diskusie nebola veľmi vysoká ani vtedy. Denník SME mal v tom období pravidelnú rubriku Výrok týždňa. V týždni, keď sme sa stali majstrami sveta, patril výrok týždňa Jánovi Slotovi zo SNS, ktorý povedal: „Alkoholik je ten, kto je po troch borovičkách a troch pivách opitý. Keď to ja vypijem, tak ani neviem, že som pil.“

Aj počas nedele, keď Slováci hrali vo finále, sa konali politické debaty a Mečiar sa Fica opýtal v televízii JOJ: „Čo ste vy toaletný papier?“ V denníku SME sa to však dostalo len na piatu stranu. Na prvých štyroch bol hokej.

Richard Lintner tvrdí, že im v roku 2002 stretnutia s politikmi neprekážali. „Vtedy bolo pre nás také kamarátske politické nastavenie, lebo sme boli roky predtým v Amerike, a to bolo obdobie Mečiara. Za jeho vlády sme sa neangažovali, ale politiku sme sledovali. Potom Dzurinda vyhral voľby v roku 1998 a nastalo obdobie dzurindovské, pravicové a reformné. Riešil sa vstup do Európskej únie, ktorý sme vnímali pozitívne, takže to nebolo tak, že by nám vtedy politika príliš prekážala. Keď nás zavolali, nezamýšľali sme sa nad tým, či to vydá nejaký signál. Tí chlapi nám boli sympatickí a páčilo sa nám, čo sa deje s krajinou. Titul majstra sveta bol veľký úspech, je logické, že sa s ním chcel každý politik spojiť.“

Šatan s Handzušom politikom však už po prílete z Göteborgu odkázali, nech sa na úspechu nepriživujú. „Politici sa môžu snažiť využiť úspech na predvolebný boj. Lenže každý normálny človek chápe, že to bol úspech hokejistov, a dokáže medzi nimi urobiť deliacu čiaru. Šport a politika sú dve rozdielne veci,“ hovoril Šatan pre SME.

„To, že sa politici priživujú na našom úspechu, je bežné. Dosiahli sme niečo, čo je významné pre celú republiku. Dúfam, že ľudia to budú brať tak, že to nie je zásluha politikov,“ povedal Handzuš v roku 2002.

V roku 2021 už nielen Handzuš hovoril o sklamaní z politikov. „V Göteborgu som bol mladý, preto som až tak neriešil, keď nás zavolali politici. Po striebornej medaile v roku 2012 som však už bol starší a cítil som nechuť, keď sa s nami politici znovu chceli stretávať. Pamätal som si totiž desať rokov nesplnených sľubov. Politici sa chcú ukázať len vtedy, keď sa nám darí.“

Podobný názor má aj Ľubomír Višňovský: „Politici si v tej dobe prihriali polievočku, ale bolo to len kvôli hlasom do budúcich volieb. Nič sa však nespravilo.“

Majstrov sveta potom politické strany volali na kandidátku, ale odmietali ich, hoci nie všetci. Marek Uram bol na kandidátke SNS do parlamentných volieb 2012, Šťastný bol europoslancom za SDKÚ-DS v rokoch 2004 až 2014. „Ponuky som mal ešte aj nedávno,“ hovorí Filc, ktorý bol šéfom petičného výboru Andreja Kisku pred prezidentskými voľbami 2014.

„Je smutné, že za celé roky mám pocit, že politici sa radi pridajú k pozitívam a oslavám, ale ich zásluha na výsledkoch je minimálna. Dôvera ľudí v štát je však veľmi nízka a mám obavu, že sa to bude čoraz viac premietať aj v športovej oblasti. Verím, že spoločnosť raz príde aj prostredníctvom politikov na to, že šport ako taký je nevyhnutnou súčasťou existencie spoločnosti. Šport nie je záležitosť módnych výstrelkov, patrí do výbavy kaž­dého človeka. Vytvárať podmienky, aby sa mládež mohla zúčastňovať na pravidelnom pohybe, je to, čím môže politika a ekonomika pomôcť nájsť spokojnosť a vieru, že sa tu deje niečo aj v prospech ľudí, lebo mám pocit, že sa tu deje veľa v prospech kohokoľvek iného, len nie ľudí.“

Lašák hovorí, že momentálne ho už politici nedokážu sklamať. „Kedysi som bol sklamaný, ale teraz sa len pousmejem, pretože viem, akí ľudia sú v politike. Tí ľudia tam nechodia preto, aby pomáhali krajine. Česť výnimkám, ktorých je veľmi málo.”

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

MS v hokeji

  • finále: Kanada - Nemecko 5:2
  • Slovensko skončilo na 9. mieste

Robert Fico

Šport a pohyb

Teraz najčítanejšie