Ako sa Erdoganovi podarilo uniesť Turecko (portrét populistu, od ktorého sa môže učiť Orbán aj Fico)

Išlo o jeden z prelomových momentov v dejinách moderného Turecka, pri ktorom zomrelo vyše tristo ľudí.

Neúspešný pokus o prevrat v júli 2016 v Turecku dodnes vyvoláva otázniky. Stále nie je jasné, nakoľko bol autentický. Jeho dôsledky však boli drastické. Krajina na hraniciach Európy s Áziou sa po naivnom pokuse o zmenu pomerov posunula smerom k autoritatívnym režimom.

Recep Tayyip Erdogan ten moment využil naplno a stal sa silnejším ako armáda. Stal sa z neho novodobý sultán a z Turecka v istom momente najväčšia väznica novinárov na svete. Ako proeurópsky líder pritom spočiatku vyvolával nádej, že v tejto prevažne moslimskej krajine môže fungovať demokracia, a to napriek skúsenosti s príliš častými vojenskými prevratmi a príliš silnou armádou.

Pokus o prevrat prišiel Erdoganovi vhod, aby zlegitimizoval prezidentský systém a nahradil ním parlamentný. „Erdogan po tom volal veľmi dlho, po zmene, ktorá by mu dala ešte viac moci, ktorú už ako de facto jediný vládca v krajine mal,” napísala turecká novinárka a komentátorka Ece Temelkuran v svojej knihe Ako stratiť krajinu.

Podrobne, krok za krokom v nej opísala, ako sa turecká demokracia začala meniť na diktatúru. Jej portrét úpadku tureckej demokracie bol zároveň aj varovaním pre zvyšok civilizovaného sveta, aby sa nenechal cynickými populistami vmanévrovať do systému, kde vládca môže všetko.

Najmä o ceste von z tejto pasce sú nedeľné prezidentské a parlamentné voľby v Turecku, v ktorých je prvý raz výrazná šanca, že vyhrá kandidát spojenej opozície Kemal Kilicdaroglu a Erdoganova éra sa skončí. Bude to zrejme najdôležitejší a najnapínavejší politický súboj roka 2023. A pokojne to môže dopadnúť ako v Maďarsku, kde pred rokom spojená opozícia v nerovnom súboji s premiérom Viktorom Orbánom nakoniec pohorela.

Spolu s knihou novinárky Temelkuranovej a expertkou na Turecko Luciou Yar sa pozrieme bližšie na to, ako sa Erdoganovi podarilo ovládnuť tureckú politiku a prečo sa jeho kariéra autokrata ocitla v ohrození.

Krok prvý. Založ hnutie a vládni ako Krstný otec

Na úplnom začiatku sa podarilo Erdoganovi vytvoriť robustnú politickú silu s názvom Strana spravodlivosti a rozvoja, ktorá je známa pod tureckou skratkou AKP. Vznikla len v roku 2002, ale odvtedy zásadne zmenila tureckú politickú mapu.

„Nie, my sme iní. My nie sme strana, sme hnutie,“ také signály vysielala Erdoganova strana, čo pripomína populistov typu Andreja Babiša či Donalda Trumpa, ktorí sa štylizovali do pozície nepolitika, čo ide naruby obrátiť politický establišment.

A to sa Erdoganovi s AKP aj podarilo. Hnutie získalo toľko moci v malých mestách po celej krajine, že vládlo v Turecku bez prerušenia vyše dve dekády. A zmenili všetko, ako píše komentátorka Temelkuranová. Problémom nebolo to, že by sa Erdogan a jeho straníci tvárili, že sú nad politikou. Horšie bolo, že Erdoganov režim nadobudol pocit, že stojí nad demokratickými inštitúciami.

A tak, keď napríklad ústavný súd rozhodol, že prepustí novinárov, ktorých zatkli za to, že ho kritizovali, Erdogan povedal, že ho rešpektovať nebude. S AKP si uzurpoval moc až do takej miery, že aj nové zastávky metra sa stavali podľa toho, kde žije najviac ich voličov.

Éra AKP ako najsilnejšej strany sa v týchto voľbách môže skončiť, čo však môže byť jedno, ak po druhom kole prezidentských volieb ostane v paláci v Ankare bývať ten istý človek. V systéme, ktorý si vďaka referendám vytvoril pre vlastnú potrebu, už nepotrebuje nutne AKP na to, aby obchádzal demokratické inštitúcie.

Stal sa z neho boss, ktorý miestami podľa Temelkuranovej pripomína Krstného otca. „Ak Európa bude pokračovať touto cestou, žiadny Európan v žiadnej časti sveta sa nemôžeme bezpečne pohybovať po uliciach,“ pohrozil Erdogan v roku 2017, keď sa Nemcom a Holanďanom nepáčilo, že v ich tureckých komunitách rozbehol vášnivú politickú kampaň.

Podobne ako Trump, Fico či Orbán si Erdogan našiel úhlavného nepriateľa. Jedného majú všetci spoločného – Sorosa. Tým Erdoganovým arcinepriateľom sa najmä po pokuse o prevrat stal moslimský učenec Fethullah Gülen žijúci v americkom exile.

Na masírovanie davov potrebujete nepriateľa a Erdogan nemal problém si ho vyrobiť. Raz to boli novinári, ktorí podľa neho podporovali teroristov, inokedy zase Kurdi, ktorí sa snažili v Sýrii vybojovať autonómiu, alebo Európa, ktorá ide proti záujmom Turecka.

Ovládni masy infantilnými rečami

Erdogan svojím detinským populizmom zásadne zmenil politický diskurz a politickú kultúru. Infantilizácia más cez infantilizáciu v politickom jazyku je podľa Temelkuranovej zásadným predpokladom pre unesenie krajiny. Funguje na princípe: znič všetko racionálne a terorizuj politický jazyk.

Pripomína to súčasnú rétoriku Roberta Fica, ktorý z prezidentky Zuzany Čaputovej vyrába Sorosovu či americkú agentku a vnáša do politického diskurzu nenávisť a hnev, ktorým burcuje voličov.

Ako to funguje, ilustruje Temelkuranová v svojej knihe fiktívnym rozhovorom medzi Aristotelom a populistom. Dosaďte si zaňho pokojne Fica, Trumpa, Orbána či Erdogana.

Aristoteles: Všetci ľudia sú smrteľní.

Populista: To je totalitné stanovisko.

Aristoteles: Nemyslíte si, že všetci ľudia sú smrteľní?

Populista: Vy ma vypočúvate? Len preto, že my nie sme občania ako vy, ale ľudia, tak sme ignoranti? Možno sme, ale my poznáme skutočný svet.

Aristoteles: To je irelevantné.

Populista: Samozrejme, že je to pre vás irelevantné. Roky ste tu vy a vám podobní vládli a hovorili ste, že ľudia sú irelevantní.

Aristoteles: Prosím, odpovedzte mi na otázku.

Populista: Skutoční ľudia tejto krajiny to vidia inak. Naša reakcia je niečím, čo sa nedá nájsť na nejakom elitnom kúsku papyrusu.

Argumentačné fauly a manipulácia sa stali základným nástrojom každého populistu a Erdogan nebol výnimkou. A zafungovalo to.

Problematické detstvo a väzenie

Kde sa v ňom však vzalo toľko hnevu a agresie? Jedným z dôvodov nízkej emočnej inteligencie pri Erdoganovi môže byť podľa Temelkuranovej to, že mal traumatické detstvo. Podobne ako ho mal podľa poľskej sociologičky Elzbiety Soltysovej najsilnejší politik v Poľsku Jarosław Kaczyński. Vo výsledku tak obaja ventilujú svoj hnev, ktorý sa nahromadil v nie príliš láskavých detských rokoch.

Temelkuranová píše, ako ho Erdoganov otec zvykol vešať hore za nohy, aby naňho nenadával, a v dôsledku toho teraz celá krajina musí trpieť jeho výkyvy nálad. Preháňa? Možno, ale ako pokus o diagnózu to nie je zlé.

Aj podľa Lucie Yar Erdogana výrazne formovalo jeho detstvo.

„Prežil ho v nábožensky založenej rodine, sčasti na pobreží Čierneho mora, kde jeho otec pôsobil ako kapitán lodí tureckých pobrežných síl, a sčasti v chudobnej štvrti v Istanbule, pričom sa už odmala snažil starať o seba aj rodinu. Ako sám často hovorí, už ako malý predával na uliciach veľkomesta simit (turecké pečivo). Práve táto skúsenosť a výchova mu potom desaťročia umožňovali odvolávať sa na to, koľko spoločného má sám s obyčajným a bežným tureckým obyvateľstvom,“ rozpráva Yar.

Tu niekde pramení aj jeho príklon k islamizmu, ktorý sa naplno prejavil už v jeho politických začiatkoch. Ocitol sa v prostredí islamistov, ktorých napokon vojenský prevrat zakázal. Yar si to vysvetľuje tým, že vyrastal v konzervatívnom prostredí, mal tam svojich blízkych mentorov a mnohokrát bol svedkom toho, ako sekulárne vlády potláčali náboženské tradície u bežných ľudí vrátane jeho rodiny.

Prelomovým v jeho kariére politika bol rok 1999, keď sa Erdogan ocitol v tureckom väzení. Za svoj výrok o tom, ako sa mešity stanú bajonetmi, dostal desať mesiacov, prepustili ho po štyroch. Odstúpil z postu starostu a paradoxne mu to ešte pomohlo v získaní popularity. „Bol síce známy ako starosta Istanbulu, no až tento osobný boj za právo na slobodu náboženského prejavu, ktorého útrapy pocítil na vlastnej koži vo väzení, ho predurčili na dráhu bojovníka za práva moslimov doma aj v zahraničí,“ hovorí Yar.

Pripomína, že v deň, keď sa Erdogan dostal do väzenia, vydal dokonca hudobný album Táto pieseň tu nekončí (turecky: Bu Şarkı Burada Bitmez), ktorý sa stal najpredávanejším albumom v tom roku. Erdoganova hviezda začala po tomto traumatickom zážitku paradoxne stúpať .

Je Erdogan islamista? A prečo už nie je proeurópsky?

Stal sa však skutočne islamistom, ktorý sa rozhodol ísť proti sekulárnej politike otca zakladateľa Ataturka?

Yar si v tejto súvislosti pripomína osobný príbeh kamaráta z Izmiru – veľmi sekulárneho kemalistu, čiže podporovateľa Ataturka.

„Ten spolu s otcom sledoval vyhlasovanie výsledkov volieb v roku 2002, keď sa jeho otec k nemu otočil a povedal mu: ‚Tak synak, a teraz sme v poriadnej kaši.‘ Erdogan sa svojimi koreňmi nikdy netajil, pôsobil v rôznych, aj extrémistických a islamistických zoskupeniach a jeho odporcov viac prekvapilo to, ako dlho ‚to hral na demokrata‘, než to, že sa z neho časom vykľul autoritársky vládca,“ vraví Yar.

Na začiatku to však tak nebolo. Zdalo sa, že Turecko sa chce stať súčasťou európskej rodiny a usiluje sa o vstup do Európskej únie.

V začiatkoch Erdoganovej cesty vo vysokej politike totiž podľa Yar prevládalo v krajine presvedčenie, že prosperita Turecka je podmienená spoluprácou so Západom. Aj Erdogan preto musel na túto vlnu naskočiť a pracovať s týmito premisami. Takže na to šiel pragmaticky.

Problémom bolo, že po vyše 20 rokoch sa reálie brutálne zmenili. Yar poukazuje na scénu z nedávneho istanbulského mítingu opozičnej šestice strán. Slovo „Alah“ tam v istej podobe zaznelo v prejavoch všetkých šiestich lídrov týchto strán.

V Turecku „pred Erdoganom“ (do roku 2002 a čiastočne aj v prvých rokoch nového milénia) by pritom podľa slovenskej analytičky boha vo svojej reči spomínal len málokto a bolo by to skôr, najmä pre sekulárne strany, diskriminačné než prínosné.

„Erdogan, ale aj noví lídri chápu, že islam jednoducho je súčasťou Turecka a života väčšiny Turkov,“ dodáva Yar.

Rok 2016. Erdogan sa chopil šance

Erdogan bol na dobrej ceste stať sa novodobým sultánom a pokus o prevrat v roku 2016 mu prišiel vhod. Jeho okolnosti sú dodnes záhadou. Rozličné motivácie, ale ani zainteresovaných hráčov v plnej miere podľa Yar nepozná nikto.

„No či už autentický prevrat bol, alebo nie, isté armádne zložky či predstavitelia, ktorí sa doň zaplietli, museli v istom momente v jeho autenticitu uveriť. Potvrdzuje to aj fakt, že istá forma „tieňového velenia alebo vedenia“ v Turecku existovala. O tom, akú silnú moc sa podporovateľom Fetullaha Gülena podarilo koncentrovať v ozbrojených a bezpečnostných zložkách, v súdnictve, vo vzdelávacích zariadeniach, v médiách, ale aj v ďalších oblastiach hospodárskeho a sociálneho života v krajine, sa v čase prevratu hovorilo priam otvorene – bolo to naozaj verejné tajomstvo,“ vysvetľuje Yar.

Posadnutosť Gülenom a jeho hnutím sa neobjavila len tak. Erdoganova reakcia však bola devastačná.

„To, že ‚očista štátu od Gülenovej organizácie išla omnoho hlbšie a zasiahla v podstate všetkých, ktorí akýmkoľvek spôsobom verejne nesúhlasili s Erdoganovými postupmi a režimom, je fakt. Ľudia, ktorí nemali nič spoločné s gülenovcami, skončili vo vyšetrovacích väzbách, prišli o majetky, živobytie, kariéry. A pri potláčaní všetkých pochybovačov aj odporcov bol už len malý krôčik k tomu, aby sa v krajine utíšili takmer všetky hlasy, ktoré chceli v Turecku stále slušne existovať,“ rozpráva Yar.

Výsledkom podľa nej bola hibernácia akéhokoľvek aktivizmu. „Dnes je akousi formou verejného nastavenia v Turecku, ale aj spôsobom, ako sa udržať nažive mentálne a spoločensky.“

Krátky pozdrav Dobre, že ťa vidím. Takže ťa ešte nezatkli! sa podľa Temelkuran stal obľúbeným vtipom medzi novinármi, akademikmi a disidentmi po celom Turecku. Kriminalizácia Erdoganových kritikov sa stala normou. Novinárov začali masívne volať na súdne procesy proti nim.

„Asi netreba hlbšie analyzovať faktor, že pri autokratizácii režimu sú ‚na odstrel‘ v prvom rade tí, ktorých počuť a ktorí môžu poukázať na chyby, nepravdy a nespravodlivosť. Keďže to v Turecku na pleciach nesú novinári a médiá, je to celkom pochopiteľné,“ vysvetľuje Yar. Mediálna situácia to podľa nej len podporuje.

„V krajine, v ktorej 80 percent obyvateľov neovláda iný než turecký jazyk, dnes až 90 percent médií vlastní buď štát, alebo spoločnosti a konglomeráty, ktoré sú blízke prezidentovi, respektíve ho priamo podporujú. Nutnosť mať nad médiami kontrolu je preto pri snahe ovládnuť krajinu samozrejmá,“ hovorí Yar.

Erdogan hrá na viacero svetových strán

Paralelne so získaním moci sa Erdoganovi podarilo hrať na globálnej scéne na viacero strán. Na medzinárodnej scéne bol a je stále viditeľný. Na jednej strane má Turecko ako členský štát NATO vplyv v najsilnejšej obrannej aliancii a prezident ho dokáže populisticky využiť na domáce účely – napríklad blokovaním vstupu Švédska.

Na tej druhej sa môže hrať na mediátora, ktorý vyrokoval s Ruskom dohodu o obilí a zároveň umožnil ruským oligarchom, aby v jeho krajine zakotvili svoje jachty.

Erdogan je v zahraničnej politike podľa Yar jasným pragmatikom. „Uvedomuje si silu ekonomiky svojej krajiny a jej geopolitickej dôležitosti a tieto výhody skutočne aj využíva,“ vraví. A tak vidíme, ako ostáva pragmatický v západnom transatlantickom spolku. Silné vzťahy s tamojším tureckým obyvateľstvom a navyše závislosť ekonomiky by mu podľa Yar ani nedovolili konať inak.

S Ruskom zase spolupracuje vo vhodných časoch a výhodných oblastiach, hovorí a uvádza hneď niekoľko najväčších príkladov:

Desaťmiliardová injekcia cez prvú jadrovú elektráreň v Turecku, ktorú stavali Rusi, bola obrovskou pridanou hodnotou ochromenej tureckej ekonomike. Prišli ďalšie príležitosti, napríklad milióny dolárov vo forme investícií Rusov, ktorí napriek vojne na Ukrajine môžu slobodne cestovať aj nakupovať čoraz drahšie nehnuteľnosti v Turecku. Zlepšil sa aj bilaterálny obchod, Erdogan dokonca dostal odklad splátky za ruský plyn a jeho ceny sú pre turecký trh čoraz viac než prijateľné.

V ostatných mesiacoch sa podľa nej hovorí aj o tom, ako Moskva tureckému prezidentovi pomáha sprostredkovať stretnutie, respektíve spoluprácu so sýrskym prezidentom Baššárom Asadom. Je to preňho dôležité aj preto, lebo okrem iného sľubuje, že sýrskych utečencov v Turecku (dnes ich tam žijú takmer 4 milióny) presídli späť do Sýrie.

Pomôže mu Kremeľ vo voľbách?

V Turecku sa pritom podľa Yar intenzívne debatuje o tom, aký výhodný je pre Kremeľ práve Erdogan, pretože iný líder by nemusel byť voči Rusom taký benevolentný. „Spomínajú sa dokonca možnosti, že by Rusko mohlo chcieť ovplyvňovať turecké voľby napríklad tak, ako to robilo v Spojených štátoch alebo na viacerých miestach v Európe, a to najmä v druhom kole.“

Osobnosti ako Erdoğan alebo Orbán v Maďarsku, ktoré v mnohých ohľadoch podkopávajú transatlantickú jednotu, Putinovi vyhovujú, hovorí Yar. Lenže ani Kemal Kılıçdaroglu podľa nej zatiaľ vo svojich prejavoch nenaznačil, že by Turecko zo súčasnej pozície „uprostred“ stiahol.

To nie je všetko. Erdoğan, ako upozorňuje Yar, si buduje silnú sieť aj v arabskom a moslimskom svete.

„Na to my často zabúdame alebo to nevnímame. Práve ten mu najmä v ostatných rokoch pomáha zabezpečovať aspoň aké-také financie a drží ekonomiku stále v chode. Spojené arabské emiráty v roku 2021 napríklad nakúpili turecké líry za 5 miliárd dolárov a neskôr investovali až 10 miliárd do tureckých startupov. Saudská Arábia najmä po tom, ako v roku 2018 turecké súdy uzavreli vyšetrovanie vraždy novinára Džamála Chášukdžího, preinvestovala päť miliárd a podobne ako Spojené arabské emiráty uzavrela multimiliónové zmluvy na nákup vojenskej techniky vrátane dronov alebo zbraní. A veľa sa, samozrejme, hovorí aj o obrovských investíciách Kataru.”

Stratil kontakt s realitou?

Ako to s Tureckom a Erdoganom dopadne, bude jasné zrejme až po druhom kole prezidentských volieb koncom mája.

Za jeho pádom nakoniec môže byť to, že príliš uveril v samého seba.

O tom podľa Yar kolujú rozlične správy a ľudia majú rôzne skúsenosti. „Sama som sa s prezidentom Erdoganom stretla raz, približne pred 11 rokmi. Na konferenciu, kde vystupoval, prišiel v sprievode nespočetného množstva poradcov a ochrankárov, ale aj obrnených vozidiel a ľahkých tankov; uzavrelo sa letisko, kde mal pristávať, a jeho príchod sprevádzali také detailné bezpečnostné opatrenia, že mnohí z mojich kolegov v práci, kde som pôsobila, dokonca neprešli sitom a na konferenciu nemohli prísť,“ spomína.

Také megalomanstvo už akosi podľa nej patrí k postu lídra takej veľkej a bohatej krajiny, akou je Turecko. „No, postaral sa o to práve Erdogan, ktorý sa ako prvý z tureckých prezidentov rád odvoláva na úspechy Osmanskej ríše a sultánov,“ vraví slovenská analytička.

Erdoganovi je blízky najmä sultán Selim I. (známy aj ako Selim Hrozný). „Práve jemu sa podarilo v 16. storočí vystavať zo silnej regionálnej veľmoci obrovské globálne impérium, pričom jeho rozlohu zväčšil o 70 percent, a keďže dobyl aj Mekku a Medinu, Osmani sa vtedy zmocnili vlády nad zvyškom moslimského sveta. Práve po ňom bol pomenovaný aj tretí, najnovší most v Istanbule cez Bospor, ktorý bol špeciálnym Erdoganovým projektom,“ rozpráva Yar o prezidentovej záľube vracať sa do slávnych osmanských čias.

Jeho úspechom, najmä v úvode jeho mandátu, bol podľa Yar obrovský hospodársky boom, ktorý reálne zlepšil život v krajine.

„Turci najmä v prvej dekáde jeho vlády zbohatli a stali sa úspešnejšími,“ hovorí slovenská analytička. Neúspechom však zároveň bolo, že tento ekonomický rozvoj nešiel ruka v ruke s právom ani so spravodlivosťou, že útlak voči moslimom vystriedal útlak voči iným náboženstvám, etnikám alebo neveriacim, a v neposlednom rade to, že z krajiny vyštval vzdelaných ľudí a silné osobnosti, ktoré by mohli pomáhať jej rozkvetu.

„Štát sa postupne stal nielen biznisom jeho blízkych a podporovateľov, ale prezidentský systém, ktorý mal zrýchliť procesy, spomalil rozvoj – všetci čakajú na prezidentov dekrét, rozhodnutie, a správa krajiny sa obáva urobiť aj to najmenšie rozhodnutie bez privolenia prezidenta,“ vysvetľuje Yar. Pripomína to korupciu a úpadok Ruska, ktoré premrhalo svoje obrovské energetické suroviny a nikam sa technologicky ani ekonomicky za posledné roky neposunulo.

Je možné, že odkedy nastúpil k moci, stratil Erdogan kontakt s realitou a stáva sa dlhoročným vládcom, ktorí nevedia odísť?

„Veľa sa špekuluje o tom, či podobne ako v prípade Putina sa Erdogan neobklopil len akýmisi pritakávačmi, ktorí sa mu neodvážia povedať pravdu. Spomína sa napríklad to, ako ostal prezident prekvapený, že jeho kandidáti neuspeli v komunálnych voľbách v Istanbule a Ankare v roku 2019, pričom následne viaceré dôležité osobnosti zo svojho okruhu prepustil,“ rozpráva Yar.

Niektoré kroky aj na verejnosti by to podľa nej mohli naznačovať: napríklad až neúctivé rozdávanie 200-lírových bankoviek ľudom, ktorých stretol vo februári v regiónoch, ktoré postihlo zemetrasenie; alebo rozhadzovanie balíčkov s čajom z idúceho autobusu ľuďom, ktorých v regióne Marmaris pred dvomi rokmi postihli obrovské požiare.

Môže vládnuť večne?

Autoritársky populizmus, ktorým inšpiroval aj Orbána, Trumpa, Bolsonara alebo Netanyahua, síce mohol v istých časoch fungovať, no nemôže podľa Yar trvať donekonečna.

Ten prvý náznak, respektíve prvý zlom v systéme pritom nastal v roku 2013 v jednom z istanbulských parkov, hoci vtedy to úspešne pre Erdoganových oponentov nedopadlo.

„Protesty v Gezi Parku boli jednoznačne zlomové, pretože boli poslednou silou, ktorá síce uchránila park, a v podstate ich duch (tzv. Gezi Ruhu) trval celé mesiace,“ vysvetľuje Yar. No bolo to príliš málo na to, aby Turci zvrátili trend a uspeli na politickej úrovni.

Vtedy to Erdogan podľa Yar zvládol v podstate bez ujmy a práve vtedy si (najmä sekulárni) Turci a Turkyne uvedomili, že už skutočne ťahajú za kratší koniec a dostávajú sa do značnej menšiny. „Erdoganova moc bola tak silná, že ani obrovský politický a korupčný škandál, ktorý prišiel krátko po protestoch a kompromitoval blízkych spolupracovníkov, dokonca členov vlády aj rodiny Erdogana, a ktorý by zlomil krk akejkoľvek inej demokratickej vláde, s ním nepohol.“

Je iróniou osudu, že ak skutočne dôjde na druhé kolo prezidentských volieb, pripadne práve na 28. mája, teda na 10. výročie protestov v Parku Gezi.

Temelkuran, frustrovaná z pomerov v Turecku, vo svojej knihe píše o tom, ako je ľudský život tragicky neproporčný vzhľadom na ľudské ambície. Žijeme príliš krátky čas. Nemáme taký luxus ako korytnačky, ktoré sa dožívajú skutočne dlhého veku, a naša snaha zlepšiť svet sa často končí neúspechom. Tu mala na mysli neúspešné snahy vrátiť Turecko na demokratickú cestu.

V tejto súvislosti cituje slová Samuela Becketta: Vždy sa snažil. Vždy zlyhal. Nezáleží na tom. Skús to znova. Padni znova. Padni lepšie.