Jana Sedláková
V podcaste v športovej redakcii bol Vojtěch Ondráček, český odborník na politické, filozofické a sociálne kontexty športu. V súvislosti s otázkami, ako pristúpiť k ruským a bieloruským športovcom, často padajú argumenty, najmä však od zástancov Ruska, že šport a politika sa nemajú miešať.
Ondráček sa už pri vyslovení otázky na túto tému politiky a športu zasmial. Vysvetlil, že už len preto, lebo športovci reprezentujú krajinu, sa nedá hovoriť o tom, že šport je apolitický.
V rozhovore sa okrem iného dozviete:
- ako vníma otázku ruskej propagandy v KHL;
- kde sa v minulosti stali chyby v súvislosti s odmietnutím bojkotu športových podujatí;
- aký odkaz vysiela Wimbledon, ktorý vlani ako jediný tenisový turnaj zakázal účasť Rusov a Bielorusov a tento rok im povolil návrat;
- prečo považuje športovcov za vykorisťovaných pracujúcich;
- prečo MOV trestá politické gestá u športovcov a či by dnes nebola potrestaná aj Věra Čáslavská.
Pred majstrovstvami sveta v hokeji sa riešila téma účasti či neúčasti hráčov z KHL. Slovenský zväz ľadového hokeja najskôr odmietol, že by hráčom z KHL zakázal účasť, odvolával sa na olympijskú chartu, prezident zväzu Miroslav Šatan sa dlho vyhýbal tejto téme. Napokon síce hráči z KHL na šampionáte nebudú, ale odôvodnili to pokojom na prípravu v tíme, nikde tam nepadlo ani slovo o ruskej agresii na Ukrajine. Čo tento postoj hovorí o slovenskom hokeji?
Ukazuje to, že je rovnako opatrný ako ostatné športové zväzy. Poviem to najskôr všeobecnejšie. Mnohé športové zväzy tvrdia, že je to právna otázka. Keby začali hovoriť, že v dôsledku ruskej invázie niekoho vylučujú, tak sa dostávajú do problému s olympijskou chartou.
Ak šport uznávame ako neutrálnu oblasť, nemôžeme nepúšťať športovcov, pokiaľ organizátor nemá vo svojich stanovách, že účastníci z agresorských krajín nemôžu na turnaj prísť. Toto tam nie je, nie je to ani v olympijskej charte. Došlo by k právnemu porušeniu.
Nie je to teda čistý alibizmus, to by bolo, keby pustili športovcov, hoci by najprv tvrdili, že to nespravia. Pokiaľ sa niekoho rozhodnú vylúčiť, z právneho hľadiska si to nemôžu zastrešiť skutočným dôvodom.
A prejdime k hokeju, budem hovoriť viac o situácii v Česku. Čech Libor Šulák bol dokonca kapitánom tímu v KHL, ďalší český hráč – Dominik Lakatoš z Vítkovic – sa nedostal do českej reprezentácie a uvažuje o tom, že bude hrať v KHL.
Je to zaujímavá situácia, skôr sme boli zvyknutí, že hokejisti si vyberajú medzi klubmi podľa finančných či športových podmienok. A teraz sme sa dostali akoby do studenej vojny a poviete si, že už je jedno, či budete štartovať v KHL, keď aj tak prídete o reprezentáciu.
Ako prebiehala debata o účasti či neúčasti hráčov z KHL v Česku?
Spočiatku to nebolo jednoduché. Rozbehla sa debata v zmysle: Je športovec, ktorý štartuje v krajine, ktorá je agresorom, aj podporovateľom vojny? Napokon sa morálne obhájili hráči, ktorí podpísali zmluvu ešte pred začiatkom vojny. No ukázalo sa, že hráči, ktorí podpísali zmluvy až po začiatku vojny, sa vlastne odsúdili k tomu, že podporujú Rusko.
Ukázalo sa, že ruský hokej bude fungovať ako podpora propagandy vojenskej agresie. Sú tam armádne kluby, český reprezentant Dmitrij Jaškin nastúpil vo vojenskom drese, nedalo sa hovoriť o tom, že hráč je v niečom nevinný.
Ale pozrime sa aj do NHL, kde je situácia obrátená. Ruskí hokejisti môžu ísť do NHL a tvária sa, že organizácia je apolitická a nikomu teda ich účasť neprekáža.
Čo hovoria českí hokejisti z KHL? Na Slovensku hokejisti argumentujú tým, že ich politika nezaujíma a že oni potrebujú živiť rodiny.
Českí hokejisti v KHL sú na české pomery výborní hráči, to znamená, že určite by nemali problém nájsť si dobre platenú prácu aj v iných krajinách. Ale napríklad spomínaný vítkovický Lakatoš si určite pomôže s platom v KHL tak, že ho to zabezpečí aj na niekoľko rokov.
Dostávame sa tak k tomu, že pre športovcov je to síce práca, ale je špecifická, vedia, že ich kariéra sa skončí okolo 35, nanajvýš 40 rokov, ale pre niekoho aj skôr. A potom sa im začína druhý život, do ktorého sa chcú zabezpečiť. Ale zas nie je pravda, že by sa inde nevedeli uživiť. No argument, že si tým môžu pomôcť finančne, je pravdivý.
Pokiaľ ide o to, že sa vzdajú reprezentácie, tak cena reprezentácie je vlastne pravým opakom toho, o čom sme hovorili. Riskujete tam zranenie, ak nemáte zmluvu, je to veľmi rizikové, navyše môžete mať už po sezóne, ale namiesto toho hráte v máji na majstrovstvách sveta. Účasť v reprezentácii je vlastenecká vec. Či chcete, či nie, reprezentujete krajinu.
A tým sa dostávame hneď aj k otázke o Čechoch a Slovákoch v KHL: reprezentujú Rusko ako krajinu alebo tam iba pracujú? Nie sú, samozrejme, vo vojenskom priemysle, sú však súčasťou súťaže, ktorá je symbolická pre celú krajinu aj pre prezidenta Vladimira Putina.
Faktom však je, že nemusia takúto prácu vziať. Bez nej by nezomierali vinou chudoby, ak nie sú napríklad extrémne zadlžení.
Môžeme teda jednoznačne povedať, že KHL je nástrojom ruskej propagandy?
Áno, súťaž je napojená na ruské politické špičky, je silne dotovaná štátnymi firmami či štátnymi dotáciami. Ruský hokej je štátny šport popri krasokorčuľovaní a boxe. A štát to nerobí ako charitu. Spätne z toho prijíma ideologické odmeny – keď štát sponzoruje šport a prepája ho s vojenskou a militarizačnou pomocou, spätne dostáva podporu.
Určite to nechcem relativizovať (vojnu proti Ukrajine, pozn. red.), ale nemôžeme povedať, že iba v Rusku sa prepája šport a armáda. Aj v USA sa zistilo, že Pentagón investoval nemalé prostriedky na sponzoring vojenskej prehliadky na začiatku zápasov NFL, teda amerického futbalu. Na začiatku zápasu prelietavajú americké stíhačky, vzdáva sa tam hold armáde, je tam vojenský pochod.
Alexandra Xanthakiová z OSN vydala správu, ktorou apelovala na to, aby ruskí a bieloruskí športovci mohli štartovať na športových podujatiach. Uviedla argument, že Američanom nik nezakazoval účasť na športových podujatiach počas vojny v Iraku. Čo by ste povedali na takýto argument?
Je pravdivý. Poukazuje na to, že v momente, keď sa nás vojna veľmi blízko dotýka a napríklad v Česku alebo na Slovensku vlády jasne formulujú, na čej strane sú, vnímame to inak. A dostávame sa k tomu, že šport sa musí politicky vyhraniť. Nie je možné, aby sa na športe zúčastňovali agresorské krajiny.
V minulosti sme neboli zvyknutí na to, že by sme postihovali všetkých strojcov vojenských agresií, a tých bolo, samozrejme, nemálo. Rusko napríklad už napadlo aj Južné Osetsko, Gruzínsko… Vtedy k žiadnym zákazom neprišlo, potom neprišlo ani k žiadnemu zákazu po napadnutí Krymu Ruskom. A to bolo chvíľu po olympiáde v Soči. Ruská reprezentácia bola síce potom vylúčená, ale nie pre vojnu, ale pre obrovskú dopingovú aféru. Neriešila sa vojna, tá sa rieši až teraz.
Je ťažké povedať, že áno, teraz je správne a morálne odstrihnúť ruských športovcov od všetkých akcií, keď v minulosti k tomu neprichádzalo. Myslím si, že by bolo skvelé, ak by z toho vzišlo, že by sa nikto zo žiadnej agresorskej krajiny nemohol zúčastniť športových súťaží, nemohli by tam teda prebiehať ani žiadne športové akcie.
Ale potom by sme sa už museli pýtať: môžu prebiehať športové akcie tam, kde sa porušujú ľudské práva napríklad u menšín? Kto označí, čo je agresia? Saudská Arábia je zapojená do vojny v Jemene, ale nikto nekritizoval príchod Cristiana Ronalda do Saudskej Arábie preto, lebo ide hrať do krajiny, ktorá je zapojená do dlhodobej vojny v cudzej krajine. Ak sa kritika vôbec objavila, tak sa týkala len ľudských práv.
V prípade Ruska a Bieloruska, samozrejme, vieme, ktorú stranu si morálne vybrať. V minulosti sa to riešilo pri Izraeli a Palestíne. Toto tu svojím spôsobom bolo vždy, ibaže my v našich končinách sme to nikdy takto neriešili.
Už viackrát sme sa k tejto téme približovali. Čo hovoríte na argument, že šport a politika sa nemiešajú?
Keď niekto určí, čo politika je a čo nie je, tak to robí z mocenskej pozície. Keď niekto rozhoduje, čo do športu patrí a čo nie, je to samo osebe politické gesto. Má nejakú autoritu a má možnosť trestať.
Môžu si športovci pred začiatkom zápasu kľaknúť, aby protestovali proti rasizmu a diskriminácii? Toto je vec, s ktorou by mal každý súhlasiť. Ale potom v praxi zistíme, že nie každý to tak berie, pre niekoho je to miešanie politiky a športu. V momente, keď to zakážete, dostanete otázku, či ste proti rasizmu a diskriminácii. Keď je odpoveď, že nie, my sme proti politickým gestám, tak potom prečo hráte hymnu pred zápasom? To je zas gesto nacionalizmu a budovania národnej identity. Nacionalizmus je sám osebe druh politiky.
Celé sa to dostáva k tomu, že o apolitickosť najviac žiadajú riadiace orgány danej oblasti v športe. Pravidlá však určuje MOV. A keď niekto má monopol na moc, prečo sa naň neuplatňujú politické pravidlá, že je to diktatúra či totalita? Kde je vlastne demokracia či možnosť sa vyjadrovať?
Už poznáme situáciu, keď Rusi nemohli štartovať na olympiáde pod vlastnou vlajkou. Pre štátom riadený doping mali takýto trest nepretržite od Pjongčangu 2018. Keď sa na to pozriem zvonka, vidím rozdiel iba v tom, že by sa teraz zákaz týkal aj Bielorusov. Aká by teda bola zmena pre Rusov?
Povedali ste to presne. Práve o to sa snaží Medzinárodný olympijský výbor, aby sa predĺžila situácia, na ktorú si všetci, žiaľ, zvykli. Rusko bolo potrestané za obrovský dopingový škandál, keď sa ukázalo, že krvné vzorky po nociach vymieňali aj členovia tajnej služby FSB, toto všetko presahuje aj v rámci športu, ktorý už zažil všeličo.
Toto potrestanie bolo polovičné. MOV podľa mňa chcel, aby to pokračovalo v línii tohto trestu-netrestu. Ale nie je to podľa mňa možné, pretože všetci videli, že Rusko vlastne nebolo potrestané za doping, takže málokto chce pokračovať v tomto pokryteckom správaní, že od nejakého roku bolo Rusko potrestané za doping a od roku 2023 to bude za vojnu na Ukrajine. Potom by sme sa len spýtali: čo bude ďalej?
Bolo by to podľa mňa pokrytecké prezliekanie kabátu. Preto podľa mňa nie je také jednoduché to teraz použiť, vidí sa mi to ako už trocha vyčerpaný nástroj, ktorý vtedy splnil svoju rolu, a nikto už neverí, že je to skutočný trest. Ruskí športovci na olympiádach boli a napríklad aj víťazstvo ruských hokejistov na olympiáde v Pjongčangu oslavovali normálne s tým, že konečne sa Rusi dočkali zlata.
Ako by teda mal vyzerať skutočný trest, ak by to nemalo byť len odobratie štátneho znaku a hymny?
Tu sa práve dostávame k tomu, v čom je také ťažké zaujať jasný postoj. Pokiaľ ruských a bieloruských športovcov vôbec nepustíme na šampionáty, potrestáme hlavne samotných športovcov, lebo tí majú potom smolu, že sa narodili v krajine, ktorá je práve agresorom. Ľudskoprávne by to nebolo v poriadku.
Ako to vyriešiť? Môžeme ich pustiť pod neutrálnou vlajkou s vyhlásením, že odsudzujú vojnu. To je spôsob, ktorý urobí tenisový Wimbledon. Vlani nepustil Rusov a Bielorusov vôbec. Bol za to potrestaný tenisovými asociáciami.
Športovci sa musia vymedziť voči vláde. My sa na tieto požiadavky pozeráme z nášho pohľadu, že veď nech to podpíše a môže štartovať. Ale za prvé: my toto nechceme od každého športovca z každej krajiny. Zas by sme sa dostali k tomu, že to nie je apolitický šport, lebo by sme chceli, aby sa športovci vyjadrovali k politike svojej krajiny.
A po druhé: v krajine majú príbuzných, pravdepodobne sa tam vrátia, majú svoju vlasteneckú identitu spojenú s touto krajinou. My od nich chceme, aby odsúdili vládu v krajine, a potom už nech si robia, čo chcú. Nezaručíme im trebárs americké občianstvo alebo občianstvo inej krajiny, prípadne bezpečný návrat do domácej krajiny. V tomto je to pokrytecké. Pre športovca znamená dištancovanie sa od vojny riziko.
Ale ak neodsúdia vojnu, budú osočovaní západným svetom za to, že podporujú vojnu.
Pokiaľ by prišlo k zákazu, čo to spôsobí? Prebehne olympiáda v Paríži a o pár stoviek kilometrov bude na Ukrajine ďalej vojna. A olympiáda sa má tváriť, že je všetko v poriadku, že predsa ruskí a bieloruskí športovci tu nie sú, ale Ukrajinci ďalej zomierajú. Dostávame sa do situácie, kde budú iba polovičné riešenia.
Už teraz vidíme, že tam, kde sú ruskí a bieloruskí športovci k športu pripustení, to prináša komplikácie. Toto je koniec predstavy apolitického športu. Myslím si, že teraz musíme odkryť, že šport je politický, a musíme diskutovať o tom, čo chceme od športu. Chceme od neho nepodporu vojny? Nemali by sme zrušiť národné reprezentácie a športovci by bojovali sami za seba? Alebo zrušme olympiádu v čase, keď niekde zomierajú ľudia?
Boli už v histórii aj iné prípady, keď sa niekto pre občianstvo nemohol zúčastniť na olympiáde?
Juhoafrická republika bola napríklad vylúčená pre apartheid. Nový Zéland s ňou však odohral priateľský zápas v ragby, tak v Montreale 1976 veľa afrických krajín odmietlo štartovať. Počas olympiád v Moskve a Los Angeles sa vzájomne bojkotovali západný a východný blok. Ale napríklad Rumunsko aj ako východná krajina do Los Angeles išlo.
Potom sme tu mali aj dobrovoľné samovylúčenie. Čína napríklad dlho nechcela byť súčasťou olympijských hier preto, lebo Taiwan si dlho privlastňoval názov, vyhlasovali, že sú Čínska republika. Čína proti tomu protestovala a MOV nakoniec zakázal Taiwanu používať tento názov.
V prípade futbalistov Juhoslávie sme zas napríklad zažili, že sa nemohli zúčastniť na ME vo futbale 1992, lebo vypukla občianska vojna. Nahradili ich Dáni, ktorí vyhrali celý turnaj.
Takže stávali sa prípady, keď sa nemohli z nejakého dôvodu zúčastniť celé reprezentácie, ale nestalo sa, že by nemohol pre svoj pôvod štartovať nejaký jednotlivec. Hoci napríklad židovskí športovci nemohli byť v Berlíne 1936, lebo by to bolo porušením nemeckých nacistických zákonov o tom, že Židia nesmú športovať. To všetci dodržali, aj keď sa to nie každému páčilo. MOV do toho nemohol zasiahnuť, aj keď sa mu to nepáčilo.
V staršom rozhovore pre český Deník N ste povedali, že podľa vás sa mala olympiáda v Berlíne bojkotovať. Jasne ste teraz vysvetlili prečo a z dnešného pohľadu to dáva zmysel, ale myslíte si, že by vaše argumenty obstáli v roku 1936?
Debata išla smerom, že usporiadateľská krajina má právo na svoju suverenitu, to musia všetky štáty uznať, lebo by si tým nabúrali politický status quo. Dnes nám to pripadá neuveriteľné, keďže vieme, čo sa dialo v ďalších rokoch, ale vtedy sa to bralo ako ústupok usporiadateľskej krajine.
Zažili sme to nedávno napríklad v Katare, ktorý hostil MS vo futbale, kde sa veľmi riešila otázka sexuálnych menšín, či futbalista alebo niekto v hľadisku môže podporiť LGBT+ ľudí. Hovorilo sa o tom, že z úcty k usporiadateľskej krajine by sme to nemali riešiť. Tým sa dostávame do otázky, kde sú hranice.
Vtedy sa vedelo, že Židia nemôžu športovať, ale o pár rokov neskôr už končili v koncentračných táboroch. Toto hovorím nadnesene, ale čo ak sa v prípade Kataru ešte viac zhorší situácia sexuálnych menšín, že by boli ešte silnejšie kriminalizované? Na čo môžeme pristúpiť a čo je kultúrny imperializmus, že my na Západe vieme, ako sa čo má robiť a že zvyšok sveta musí dodržiavať náš výklad ľudských práv?
V športe sa často na tieto veci až tak nehľadí a zodpovednosť by mal prevziať usporiadateľ alebo Medzinárodný olympijský výbor a mal by zapájať športovcov.
Podľa mňa je celý problém toho, o čom hovoríme, v demokratickom deficite. Keď sa robia ankety, napríklad 80 percent českých športovcov odmieta, aby sa ruskí a bieloruskí športovci zúčastňovali na športových podujatiach. Oni tento názor tlmočia olympijskému zväzu, ktorý povie, že chápe, ale nemôže si dovoliť ísť proti medzinárodnému zväzu, pod ktorý patrí. A medzinárodný zväz zas povie, že si nemôže dovoliť ísť proti napríklad usporiadateľskej krajine.
Budeme obviňovať ruských športovcov za to, že môžu za ruskú vojnu? Športovci sú v tomto najjednoduchší terč, niekto, koho môžeme naozaj postihnúť. Nemôžeme napadnúť vojensky Rusko, tak máme ako terč toho športovca. Minimálne jeho vylúčením teda spravíme niečo. Je to v podstate zástupný problém, šport vždy slúžil ako boxovacie vrece pre nacionálne vášne.
Nikto sa nepýtal futbalistov, ktorí išli do Kataru, aký je ich názor. Neriešilo sa, či chcú podporiť sexuálne menšiny. Hovorilo sa o národných zväzoch či o FIFA, ale nehovorilo sa o tých, ktorí šport robia. Tí sú v podstate v pozícii vykorisťovaných pracujúcich, ktorí sú tu na to, aby urobili svoj športový výkon a nerozprávali o žiadnej politike. Ďakujeme, odíďte, prípadne tu máte medailu.
Riešením tohto celého by bolo asi iba to, keby športovci dostali možnosť sami rozhodnúť, či chcú medzi sebou športovcov z nejakej krajiny.
Ako som spomenula, vy ste povedali, že olympiáda v Berlíne sa mala bojkotovať. Ak budú Rusi a Bielorusi smieť zúčastniť sa na olympiáde, nebude sa na nás história pozerať o sto rokov tak, že sa táto olympiáda mala bojkotovať?
Podľa mňa na to história zabudne. Takto pomaly mizne v histórii aj dopingový škandál Ruska. Budú tu aj iné problémy.
Prvý je, že Medzinárodný olympijský výbor sa alibisticky zbavil rozhodnutia, či pustiť alebo nepustiť ruských a bieloruských športovcov, a nechal to na jednotlivých športoch. Preniesol zodpovednosť na niekoho iného. Keď už pritom túto zodpovednosť MOV má, mal konať sám. Športové zväzy teraz riešia rôzne problémy a padá im to na hlavu. Každý šport, ktorý ich v nejakej miere pripustil, rieši veľa káuz.
V prípade džuda v Katare vylučovali divákov, ktorí mali stuhu sv. Juraja (stuha, ktorá sa stala symbolom podpory ruskej vojny proti Ukrajine, pozn. red.). Rusi sú tam ako neutrálni športovci. Prepojenie stuhy na agresiu na Ukrajine je jasné. A potom si môžeme povedať, že vôbec nepomáha, ak sú tam ako neutrálni športovci, ak je v hľadisku niekto takýto.
Predstavme si, že by prišlo k ukončeniu vojny, podpísala by sa mierová dohoda. Bude tam však pokračovať otázka, čo sa stane, ak sa na medzinárodnej scéne stretnú Ukrajinec a Rus. Nedopadne to ako v Melbourne v 1956, keď Sovieti potlačili v Maďarsku nastupujúcu liberálnu vládu a v zápase vodného póla došlo k takej bitke, že bazén bol zaplavený krvou? Musíme sa teda pozerať aj do budúcnosti.
Ukončením vojny sa to nestratí, druhá etapa nás bude čakať po jej konci. Keď bude hrať český či slovenský hokejista v KHL potom, bude to zrazu v poriadku, keď príde do krajiny, ktorá napríklad pred troma rokmi rozpútala vojnu a trebárs stále drží časť cudzieho územia?
Spomínali ste Wimbledon, ktorý v roku 2022 zakázal štart Rusov a Bielorusov. Dostal však tresty a tento rok pustí hráčov z týchto krajín. Aký vysiela odkaz?
Wimbledon je symbolom samotného tenisu, hrať tam má byť unikátne, nejakým spôsobom až povznášajúce. A prvý trest prišiel hneď vlani pre hráčov, ktorí nedostali za turnaj body, ktoré by im veľmi mohli pomôcť. (Asociácie ATP a WTA nepridelili body žiadnemu hráčovi ani hráčke na Wimbledone – pozn. red.)
Organizátori Wimbledonu si uvedomujú závažnosť situácie. Pripravujú akciu, že jedna libra z každej predanej vstupenky pôjde na podporu Ukrajiny, ráta sa s tým, že by takto mohli vybrať polmiliardu oprava: pol milióna (pri návštevnosti asi pol milióna ľudí ako v posledných rokoch) libier, čo je obrovská suma. Nevieme presne, čo tým podporia, či si za to môžu kúpiť zbrane alebo trebárs podporia ukrajinských tenistov, v každom prípade je to gesto dobrej vôle.
Wimbledon tiež podporuje ruských tenistov v tom, aby odsúdili vojnu. Ale potom tu máme prípad Rusky Darie Kasatkinovej, ktorá odsúdila vojnu, ale ukrajinské súperky si z princípu s ňou nepodávajú ruku. Môže sa to zdať ako nešportové gesto, zároveň to môže byť nefér voči Kasatkinovej, ktorá vojnu odsúdila. Navyše ona spravila nedávno coming-out, prihlásila sa k homosexuálnej orientácii. V Rusku sú veľké tlaky proti sexuálnym menšinám, takže ona je v podstate Antiruska.
Ale na Wimbledone bude aj tak ako ruská športovkyňa a vo všetkom bude mať rovnaké pravidlá ako ostatní Rusi. A hoci je tenis individuálny šport, nepristupujeme individuálne ani k tým, u ktorých poznáme názor, ktorý považujeme za vyhovujúci. Aj tak je tlačená do kolektívnej pozície.
Čo nám to teda ukazuje? Že si to organizátori nemôžu spraviť podľa seba, ale snažia sa aspoň dať najavo svoj morálny postoj. Zároveň však musia ruských a bieloruských športovcov pustiť. Toto je najväčší paradox športu, že ani ako usporiadateľ nemáte fyzicky moc nad podujatím, ktoré prebehne. Je to športový kolonializmus.
Daria Kasatkinová, hoci vojnu odsúdila, nemohla ísť na Wimbledon. Ten paradoxne vyhrala Ruska. Jelena Rybakinová sa v Rusku narodila, ibaže reprezentuje Kazachstan. Nikdy pritom vojnu priamo neodsúdila. Zachytila som, že Rusi ju prezentovali ako produkt ruského tenisu, privlastňovali si jej úspech, hoci ona odišla do Kazachstanu práve preto, lebo tam jej ponúkli lepšie možnosti na tréning. Môžeme očakávať, že ak by ruskí športovci išli ako neutrálni na olympiádu a podpísali, že sú proti vojne, ruský šport by podobne zneužíval ich úspechy na vlastnú propagáciu a propagandu?
Áno, zneužije, zneužíva tak aj hráčov v NHL. Dokonca sa objavujú hlasy z Ruska, že nebudeme čakať na bojkot, my budeme bojkotovať parížsku olympiádu a nebudeme sa zúčastňovať na akciách krajín, ktoré sa voči nám vymedzujú.
Keď sa na to pozrieme z ich pohľadu, myslia si, že vedú plne oprávnenú vojnu, a kroky proti sebe berú ako útlak. Vnímajú to tak, že niekto proti nim vedie vojnu.
Športovec je vždy stelesnením sily, ktorá porazí ostatných, a tam je potom pocit národnej nadradenosti, že si poviete, že ten váš národ povstane a porazí ostatných. Pre Česko je jedným z najsilnejších národných momentov olympiáda v Nagane 1998, kde hokejisti vyhrali zlato. Pre národnú identitu je to veľmi silný moment. Ak by sme to rozpísali sémanticky, dospeli by sme k tomu, že sme porazili Kanaďanov, Rusov, Američanov… Hovorí sa len o národoch.
A keď sa povie, že Rusi využívajú úspechy svojich športovcov na propagandu, tak si musíme povedať, že my robíme v podstate to isté.
Zneužilo Rusko na propagandu aj olympiádu v Soči 2014?
To si ani príliš neuvedomujeme, ale zneužili ju už len tým, že v letovisku v Soči postavili športoviská pre zimnú olympiádu. Bola to zatiaľ najdrahšia olympiáda v histórii.
Zorganizujete veľké športové podujatie a je to v podstate najzbytočnejšie, čo môžete urobiť. V podstate z toho nemáte nič. Nezarobí si to na seba. Vidno to na Grécku, ktoré upadlo do veľkej ekonomickej krízy, a na tom sa podieľala aj olympiáda. Až 21 z 22 športovísk skončilo po Aténach 2004 ako ruina.
Okrem olympiády v Los Angeles 1984 si na seba nikdy žiadna olympiáda nezarobila. Po Montreale 1976 sa mesto tak zadlžilo, že muselo osekať všetky sociálne programy, a dostávalo sa z toho tridsať rokov.
V komentári pre Deník Referendum ste spomenuli, že Medzinárodný olympijský výbor sa posúva k zákazu politických gest. Že Věra Čáslavská a jej gesto z roku 1968, pri ktorom odvrátila zrak pri sovietskej hymne, by dnes pre ňu pravdepodobne znamenalo trest. Prečo zakazujeme politické gestá?
Športovci sú v tom celom v podstate najmenej, aj keď to vnímame tak, že sú to ich úspechy. Ich úloha je veľmi nevďačná, obetujú tomu všetko vo svojom živote, musia podať čo najlepší výkon a výsledkom je, že v podstate urobia národnú propagandu. Na záver totiž hrá hymna krajiny, v ktorej sa narodili a ktorú reprezentujú, aby na olympiáde vôbec mohli štartovať.
A v momente, keď tam vyjadríte niečo sám za seba, ste potrestaný. Aj ten, kto vyhrá, v podstate nemôže dať najavo svetu nič iné ako to, čo dokáže jeho telo. Věra Čáslavská spravila nenápadné gesto. Keď odvrátila hlavu, spravila to dvakrát. Prvýkrát sa to bralo tak, že možno nesúhlasí s tým, koľko bodov dostala sovietska športovkyňa, druhýkrát bolo jasné, že ide o politické gesto.
V Mexiku to možno uniklo preto, lebo v západnej krajine to asi nikoho príliš nezaujímalo, že československá športovkyňa si vybavuje účty so Sovietskym zväzom. Na druhej strane to prešlo aj z dôvodu, že to nijako nekomentovala. Ďalšia vec je, že ak za gesto niekoho potrestáte, tak naň upozorníte.
Stalo sa to u Colina Kaepernicka, ktorý si kľakol pri americkej hymne na zápasoch NFL. Začalo sa o tom hovoriť a to je presne to, čo chcel, dať gestu pozornosť. Riešilo sa aj to, keď si Zlatan Ibrahimovič dal na telo vytetovať mená utečencov, ktorí zahynuli v Stredozemnom mori. Vyzeralo to ako pekné tetovanie, ale bolo to gesto, za ktoré dostal žltú kartu, lebo si dal dole dres, s čím počítal. Ale to samotné gesto potrestané nebolo.
Gestá, ktoré boli potrestané, sú často aj tie, s ktorými by sme všetci mali politicky súhlasiť. Proti biede a utláčaniu, u Věry Čáslavskej proti okupácii malej krajiny veľkou mocnosťou. Vlani sa, naopak, riešilo, keď ruský športovec nastúpil s písmenom Z, ktoré je symbolom vojny.
Celá téma športových gest je veľmi zaujímavá. Niektoré gestá nám aj uniknú, lebo nepoznáme spoločenský kontext.
Veľa športovcov nosí teraz ukrajinský znak. Poľská svetová tenisová jednotka Iga Świąteková nosí stužku v ukrajinských farbách na šiltovke alebo na tričku na každý zápas. Viete si predstaviť, že by ju za niečo také potrestali?
Toto je téma, ktorej sa trochu bojí aj Medzinárodný olympijský výbor, apolitickosťou si chce nechať kontrolu nad tým, aké budú gestá. Pokiaľ si predstavíme, že vyhrá ruský športovec a uvidí okolo seba gestá, ktoré sú namierené v jeho očiach proti nemu a jeho krajine, tak je to svojím spôsobom agresívne politické gesto, lebo podporuje jednu stranu vojny. Aj keď tú, ktorá je obeťou.
A v tomto je ukrajinská vlajka geniálny symbol. Medzinárodný olympijský výbor je založený na tom, že pri menách sú vlajky, stále sa rieši, ktorá krajina má koľko medailí. A odrazu reprezentanti iných krajín nebudú reprezentovať iba svoju krajinu, ale aj inú krajinu – Ukrajinu. Celé je to založené na tom, že vy ako reprezentant jednej krajiny chcete poraziť ostatných. Medzinárodný olympijský výbor podľa mňa bude opakovať, že sa to nemá robiť. Ale, paradoxne, budú tam dvojnárodní športovci a bude to zaujímavé v tom, že napríklad Poľsko určite nebude kritizovať, že ich športovkyňa reprezentuje aj iný štát.
Vytvára to zvláštnu paradoxnú situáciu, na ktorej vidíme, že keď športovec reprezentuje krajinu, v ktorej sa narodil, je to vlastne umelá záležitosť. Keď si pripnete stužku inej krajiny, nie je to prejav vlastenectva k tej krajine, ale prejav vášho názoru.
Vojtěch Ondráček (1983)
Výskumne sa venuje sociálnej a politickej filozofii športu, v rámci doktorandského štúdia sa zaoberá kritickou teóriou športu. Pôsobí aj ako novinár a autor športového podcastu Outsider na A2larm.cz. Predtým sedem rokov pracoval ako futbalový redaktor a reportér. Pracuje aj ako stredoškolský učiteľ.
Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].
