Skúma, ako vylepšiť darcovstvo krvi a plazmy. Prejavil sa efekt prostredia, plaketa nemala veľký vplyv, vraví odborníčka

Analýza Martiny Fehérovej a jej kolegov ukázala, že viac ako polovica opýtaných vysokoškolákov počas pandémie covidu-19 nevedela, kam sa obrátiť ohľadom pomoci v prípade duševných ťažkostí.

Za tým účelom odborníci navrhli „buddy systém“ vrstovníkov, ktorým by sa mladí ľudia mohli zveriť. „Výhodou rovesníka je, že chápe, čo daný človek prežíva, lebo si prešiel alebo prechádza podobnými skúsenosťami.“

Na univerzite v Sydney vyučuje Martina Fehérová behaviorálnu ekonómiu a na Slovensku pôsobí ako externá poradkyňa behaviorálneho a experimentálneho ekonomického tímu ministerstva zdravotníctva (beet).

V rozhovore sa dočítate aj:

• čo je behaviorálny register darcov krvi a v akom štádiu sa projekt nachádza;
• čo je postrčenie (nudge), averzia k strate či sociálne schválenie a aké ďalšie opatrenia a princípy sa využívajú v behaviorálnej ekonómii;
• ako sa vyrovnať s vysokou nedôverou k štátnym inštitúciám a ako zvýšiť zaočkovanosť;
• aké rozdiely v podmienkach na vedu existujú medzi Slovenskom a Austráliou, kde Martina Fehérová pôsobí.

Aké faktory vplývajú na motiváciu ľudí darovať krv?

V behaviorálnom tíme pod ministerstvom zdravotníctva sme skúmali, či je darca motivovaný čistým altruizmom a chce ľuďom pomáhať bez nároku na odmenu alebo externými vplyvmi. K nim patrí napríklad viditeľná odmena, ktorou sa možno pochváliť pred kamarátmi alebo v spoločnosti.

Okrem toho sme skúmali aj nastavenie prostredia na darcovstvo krvi. V Austrálii, kde pôsobím, je to ako u nás, že za darcovstvo krvi ani plazmy sa neplatí. Situácia na Slovensku je v porovnaní s Austráliou iná v tom, že za suseda máme krajinu, kde sa za darcovstvo plazmy platí. A veľmi dobre. Keď si chcú niektorí študenti – najmä z Bratislavského kraja – zarobiť, idú do Rakúska.

Aké boli výsledky vášho výskumu?

Zistili sme, že pre väčšinu ľudí nemajú financie až taký vplyv a prevažne sú nastavení tak, že chcú pomáhať bez nároku na peniaze. To, čo veľmi zaváži, je prostredie – prístup zamestnávateľa, nastavenie pozývacieho systému alebo to, či darca vie, ako sa jeho krv využila.

Je v súčasnosti systém nastavený tak, aby sme mali maximum darcov, alebo vidíte nejaké nedostatky?

Proces možno zlepšovať neustále. Národná transfúzna služba má úžasných zamestnancov, ktorí robia všetko pre to, aby sa darca cítil spokojný. Zlepšenie by sa mohlo týkať napríklad vynovenia prostredia a taktiež toho, aby bol prístup k darcom viac personalizovaný – z ich pohľadu je najviac žiaduce to, aby sa vyšlo v ústrety darcom a ich preferenciám a zaujal sa viac proklientsky prístup.

Darcom by sa nemuseli ponúkať bagety a namiesto nich ovocie. Niektorí sú citliví na ekológiu, preto by sa nemuseli používať plastové tégliky. Sú to maličkosti, ale rozhodujú o tom, či človek daruje krv. Všetky tieto zistenia sme spracovali do odporúčaní pre Národnú transfúznu službu, ktorá ich zobrala na vedomie. Veľa vecí sa postupne mení.

Čo sa už podarilo zmeniť?

Modernizujú sa pracoviská, aby sa v nich darcovia cítili príjemne a mali pokoj na darovanie. Národná transfúzna služba má novú mobilnú aplikáciu pre darcov, pre ktorú sme navrhovali, aby bola spojená s behaviorálnym registrom darcov krvi.

Zákon hovorí, že nemôžeme zbierať údaje o darcoch, ale v aplikácii si darca sám môže určiť požiadavky, kedy chce prísť darovať a ako by ho mala Národná transfúzna služba kontaktovať – mohol by si napríklad navoliť, aby ho nekontaktovali v pondelky a piatky a že voľno máva v stredu každý druhý mesiac. Darcovi tak prichádzajú personalizované notifikácie na telefón.

Testovalo sa na Slovensku niečo podobné ako vo Švédsku, kde zaviedli SMS, ktorou darcovi poďakujú, že jeho krv sa použila na záchranu ľudského života?

Národná transfúzna služba posielala SMS vo forme poďakovania, že krv sa využila, a ak bude mať darca čas, nech príde znova. Národná transfúzna služba pozýva darcov najmä vtedy, keď je veľký nedostatok krvi. Treba ešte lepšie určiť, kedy a koho osloviť esemeskou.

Keď sa krv darcu vo Švédsku použije, pošlú mu SMS a poďakujú sa mu. Zdroj – Richard Thaler/Twitter

Brilliant nudge: feedback!“@robertlenne: If you donate blood in Sweden the county texts you when your blood is used. pic.twitter.com/soK75TE8Pt”

— Richard H Thaler (@R_Thaler) June 8, 2015

Nebolo by vhodné zaviesť esemesku univerzálne, aby chodila každému?

Sms-ka je o personalizovanom prístupe, ako konkrétnemu človeku vám poďakujú, že ste prišli darovať a vaša krv sa využila. Ste to vy, koho chcú motivovať, aby ste prišli znovu. Nie je žiaduce, aby takéto SMS chodili plošne každému každý mesiac. Takýmto spôsobom by sme darcu pripravili o pocit, že je špeciálny, lebo by išlo o tú istú SMS pre všetkých v rovnakom čase.

Javy, s ktorými v behaviorálnej ekonómii pracujeme, strácajú účinnosť, ak sa využívajú opakovane a paušálne. Ich cieľom je, aby boli zamerané v konkrétnom čase na konkrétne prostredie. Opatrenia treba vždy najprv otestovať, aby sa overilo, či fungujú v danom prostredí. Ak áno, neznamená to, že opatrenie bude fungovať inokedy – ak sa okolnosti zmenia, treba ho obmeniť.

Čo je to behaviorálny register darcov krvi?

Zavádza personalizovaný prístup k darcom. Darca si navolí požiadavky, ako chce, aby s ním Národná transfúzna služba komunikovala. Niektorí darcovia nebudú chcieť darovať plazmu nikdy, no iní s tým nemusia mať problém. Keď sa daruje plazma, ihla je hrubšia a proces je iný ako pri darovaní krvi. Všetky tieto faktory negatívne vplývajú na to, aby darca prišiel darovať znova.

Ľudí nechceme odradiť, aby sa nám nestalo, že s darcovstvom plazmy odmietnu aj darcovstvo krvi. Register umožňuje personalizovať požiadavky darcu tak, aby mu čo najviac vyhovovalo, kedy daruje, a aby Národná transfúzna služba poznala jeho preferencie. Vďaka registru vieme, ktorí ľudia sú za akých podmienok ochotnejší prísť darovať aj iné zložky krvi.

V akom štádiu sa register nachádza?

Navrhli sme dizajn. To, čo momentálne chýba, sú financie. Je zavedený nejaký systém, ktorý funguje dlhodobo, a na to, aby sme ho dokázali vylepšiť, potrebujeme peniaze.

Na ministerstve zdravotníctva je odbor inovácií a aktuálne pracujeme na hľadaní potrebných financií. Behaviorálny register by sme chceli financovať z eurofondov cez nové programové obdobie. Ale je to zdĺhavý proces.

Ako sme na tom pri využívaní behaviorálnych techník v zdravotníctve v porovnaní s Českom alebo Poľskom?

Čo sa týka behaviorálnych jednotiek, sme veľmi popredu. Svetovej zdravotníckej organizácii (WHO) sme dokonca radili, ako pomáhať iným krajinám založiť behaviorálne jednotky. Podarilo sa nám zachytiť boom vzniku behaviorálnych jednotiek, takže iným môžeme poradiť, ako založiť behaviorálny tím a ako by mohol na ministerstve fungovať.

Kde sa vzal nápad založiť na Slovensku behaviorálny tím na ministerstva zdravotníctva (beet)?

Začalo sa to počas toho, ako analytik Martin Smatana viedol Inštitút zdravotnej politiky (IZP). Lukáš Sekelský (vedúci beetu) vtedy prehovoril Martina, aby sme na príklade s Národnou transfúznou službou ukázali, čo dokážeme. Išlo o moju dizertačnú prácu. Skúmala som altruizmus, podmienky darovania krvi a to, ako možno s využitím laboratórnych experimentov testovať správanie. Bol to ukážkový spôsob, ako zavádzať behaviorálnu vedu do praxe.

Moja predstava je, že cieľom je odstrániť všetky potenciálne bariéry, aby sme neodradili človeka ochotného darovať krv. Darí sa nám to?  

To, čo ste opísali, sa po anglicky volá desludging, čiže odstraňovanie bŕzd, ktoré nám bránia rozhodnúť sa. V tomto duchu Národná transfúzna služba napríklad zavádzala mobilné odberné miesta. Naozaj sa snažili chodiť na univerzity a inam, aby darovanie bolo čo najjednoduchšie.

Ďalšia vec je motivácia. Spolu s motivovaním (nudging) založenom na princípe „EAST“ (skratka pre anglické slová easy, attractive, social a timely – pozn. red.) dokážeme navrhovať intervencie, ktoré sú jednoduché, atraktívne, sociálne a v správnom čase. Ale na to, aby sme dokázali navrhnúť správne intervencie, musíme do hĺbky chápať princípy ľudského rozhodovanie v danom prostredí. Keď sme pochopili bariéry v správaní a možné motivačné faktory, vytvorili sme plán behaviorálneho registra, aby darcovi prišli správne postrčenia v správny čas. Behaviorálny register je vlastne terénny experiment, ktorý chceme zaviesť, aby sme videli, ako jednotlivé opatrenia fungujú.

Fungovalo by sociálne schválenie založené na sklone kopírovať správanie iných?

Sociálne normy a sociálne schválenie sú princípy, pri ktorých je overené, že fungujú. Vychádzajú z toho, že sme sociálne tvory. Ide o jeden z pilierov behaviorálnej vedy. Avšak treba s ním narábať opatrne a predpokladať riziká jeho vplyvu. Problémom je, že sociálne schválenie musí prísť v správnom čase. Napríklad krv má svoju trvanlivosť – ak ju niekto príde darovať teraz, nebude vhodná „navždy“. Ak by sme vytvorili sociálny tlak na ľudí, ktorí by vo veľkom darovali krv, v stanovenom čase by sa musela spotrebovať. Z toho dôvodu si treba rozmyslieť, kedy siahnuť po sociálnom schválení.

Nehovorím, že nasledujúce opatrenie by sme mali zaviesť, ale – hypoteticky – neodstránilo by sa veľa problémov tým, ak by sa zaviedla povinnosť ľudí darovať krv?

V behaviorálnej ekonómii nemôžeme niekomu niečo prikazovať. Vyžaduje sa sloboda voľby.

Narážam na to, že aj na Slovensku sa pri darcovstve orgánov uplatňuje princíp predpokladaného súhlasu – znamená, že možným darcom orgánov je každý z nás, kto počas života zákonným spôsobom nevyjadrí s darcovstvom nesúhlas. Nedalo by sa niečo podobné využiť aj pri krvi, že táto povinnosť by sa aplikovala na každého okrem tých, ktorý by aktívne prejavili nesúhlas?

Darcom, hlavne tým, ktorí darujú pravidelne, nechceme darcovstvo znechutiť. Mnohé veci ľudia robia preto, lebo chcú z altruistických pohnútok pomôcť. No ak by išlo o nejaké pravidlo nanútené zhora, automatická reakcia by mohla byť, že „niečo také nebudeme robiť, nám nebude nikto nič prikazovať“.

Darcovstvo orgánov, ktoré ste spomínali, funguje aj vo svete tak, že človek sa zaradí na zoznam, keď dostane vodičský preukaz. Neviem, ako by sa to technicky vyriešilo v prípade krvi, keďže darcovia, ktorým sa krv darovala, už nemusia byť vhodní pre darcovstvo krvi.

V novembri 2021 ste distribuovali dotazník, ktorý mapoval duševnú pohodu vysokoškolákov. Čo ste zistili?

Výsledky boli alarmujúce. Mnoho ľudí uviedlo, že mali sklony k úzkosti alebo aj depresii. Výsledky sme porovnali s krajinami zo zahraničia, kde zistili niečo podobné, hoci išlo o iné formy dotazníkov. Ako riešenie pripravujeme takzvaný „buddy systém“.

O čo ide? 

Ukázalo sa, že mnohí mladí ľudia nevedeli, čo by mali spraviť v prípade duševných ťažkostí. Niektoré univerzity majú poradenské centrá pre študentov, no iné ich nemajú. Systém je chaotický. Napríklad môj brat prestupoval počas covidu z vysokej školy na Slovensku do Brna. Svojich spolužiakov nikdy nestretol. Bol osamotený a nikoho nepoznal. Univerzita nemala poradenské centrum, takže sa nemal na koho obrátiť. Keď mali študenti ako on ťažkú chvíľu, chýbali im „buddies“, čiže rovesníci, aby sa s nimi o tom porozprávali, pomohli im a usmernili ich.

Niektorí študenti oveľa horšie znášali duševnú nepohodu a dostávali sa až do beznádejných situácií. Počas covidu bolo IPčko (internetová poradňa pre mladých – pozn. red.) veľmi zaneprázdnené a mali obrovské množstvo telefonátov. Konzultovali sme s nimi, čo robiť predtým, ako človek vyhľadá odbornú pomoc. Tak vznikol nápad s „buddy systémom“, ktorý funguje aj v zahraničí. „Buddies“ by boli vyškolení na to, aby dokázali odhaliť rizikové faktory, keď človek potrebuje profesionálnu pomoc. No v zahraničí nie sú „buddies“ školení na tému duševného zdravia, takže sme prišli s inováciou, ktorú potom vieme aplikovať aj pre iné štáty. OECD nás už v tomto smere podporilo.

V akom štádiu je tento projekt?

Sme ďaleko, ale v tejto chvíli nechcem odhaľovať viac. Projekt čoskoro predstavíme verejnosti. Prebehol aj pilot a tento rok by sme ho chceli spustiť. Je pre nás dôležité, aby sme politiky otestovali ešte pred ich zavedením.

Povedali ste, že vysokoškoláci mali problém požiadať o pomoc, ale na druhej strane IPčko bolo zavalené požiadavkami. Ako to teda bolo – vedia mladí ľudia, na koho sa obrátiť, alebo nie?

Tá časť, ktorá sa odhodlala, dokázala kontaktovať IPčko. Záujem bol enormný. No išlo o ľudí, ktorí ho poznali a pravidelne ho kontaktovali.

No študenti, ktorí sa v tejto situácii ocitli po prvý raz, nevedeli, čo majú robiť. Možno o IPčku počuli, ale báli sa mu ozvať. Viac ako polovica respondentov z našej „štúdie o duševnom zdraví počas pandémie covidu-19“ vôbec nevie, kam sa ohľadom pomoci obrátiť. Taktiež je v tejto oblasti množstvo mylných informácií, ktoré človeka odrádzajú.

Prečo sú práve rovesníci v „buddy systéme“ vhodnými osobami na pomoc?

Mladí ľudia potrebujú niekoho, komu sa môžu zveriť a kto im bude rozumieť. Taktiež niekoho, kto im pomôže zorientovať sa a usmerní ich. Všetci rovesníci prechádzajú školením, ktoré im pomôže identifikovať takzvané „red flagy“ alebo varovné signály v správaní zverenca. Výhodou rovesníka je, že chápe, čo daný človek prežíva, lebo si prešiel alebo prechádza podobnými skúsenosťami.

Aké behaviorálne techniky ste využili pri tvorbe „buddy systému“?

Najprv sme sa snažili identifikovať varovné signály, či človek trpí nepohodou. Pri vypĺňaní dotazníka sme využili gamifikáciu. Ale behaviorálne techniky sa budú aplikovať najmä pri tvorbe behaviorálneho prostredia tým, ako sa „buddy systém“ nastaví.

Cieľom je taká zmena prostredia, aby vysokoškoláci vedeli, na koho sa obrátiť a aby to aj spravili. Nebudeme vychádzať iba z nudgeov, ktoré ľudí postrčia nejakým smerom. Naším cieľom je nastaviť celé prostredie tak, aby sa v ňom človek dokázal ľahko zorientovať. Pomôcť by mu mala aj spätná väzba od rovesníkov.

Ako si nájdem svojho rovesníka, ktorý mi pomôže?

Chceli by sme, aby pomoc nefungovala iba online, ale aj cez osobný kontakt. Vysokoškolák sa prihlási do systému a tak, ako si vy vyberie svojho „buddyho“, on si vyberie vás.

Spravila sa štúdia, v ktorej sa sociálni pracovníci snažili pomôcť deťom, ale tie sa s nimi nechceli baviť. Vedci hľadali dôvod prečo. Zistili, že nebolo skoro nič, čo by ich spájalo. Tak sociálnym pracovníkom dali tipy, ako konverzáciu začať, napríklad debatou o tom, aká pizza deťom chutí. Išlo o spôsob, ako prelomiť ľady. Takto si dvojica našla spoločnú tému a následná komunikácia bola o to jednoduchšia. Chcem tým povedať, že pre „buddy systém“ je dôležité nielen to, aby človek oslovil „buddyho“ a prejavil záujem o pomoc, ale aj to, aby si ho vybral aj „buddy“. Aby si spolu sadli.

Bude tento systém myslieť aj na ľudí z Ukrajiny?

Áno. V ďalších štádiách myslíme aj na nich. Po ľuďoch z Ukrajiny by sme systém chceli aplikovať aj v iných povolaniach, ktoré sú najrizikovejšie s ohľadom na duševnú nepohodu. Ide napríklad o zdravotných pracovníkov.

Ako sa v súčasnosti pomáha týmto ľuďom?

Je to individuálne a záleží na konkrétnom pracovisku. Pochádzam z Veľkého Krtíša a mám známe, ktoré tam pracujú ako zdravotné sestry. Keď počúvam, čo zažívajú, hovorím si, že presne toto sú ľudia, ktorým by sa „buddy systém“ zišiel.

Ako laikovi na konkrétnom príklade vysvetlíte, čo je nudge, čiže postrčenie?

Je to tvorba a architektúra voľby, prezentuje preferované riešenia, ktoré by ste si mali vybrať. Predstavte si, že čakáte v rade pri pokladni. Tie veci, ktoré sú pri vás najbližšie, sú tie, ktoré by ste si podľa predajcu mali všimnúť. Takto ste poštuchnutí, aby ste si ich kúpili. Ak tam budú jablká, budete uvažovať o kúpe jabĺk. No ak tam bude čokoláda, môže vás to ovplyvniť, aby ste si ju kúpili.

Vieme, že ľudia sa nesprávajú vždy racionálne a mentálne skratky im pomáhajú sa rozhodovať. Mentálne skratky sú skvelé, lebo nám uľahčujú život, no niekedy nás vedú nesprávnym smerom. Hovoríme, že ľudia sa „predvídateľným spôsobom správajú neracionálne“. Preto vieme, že ak im pri pokladni ukážeme nejaké veci, nebudú ich zložito posudzovať, a aj pre to, že sú v zhone, podľahnú nejakej mentálnej skratke a kúpia si to, čo ich v tom momente láka.

S architektúrou voľby sa dá pracovať. Napríklad v spoločnosti Google mali zamestnanci na každom stole v jedálni sladkosti. Keď zamestnanci jedli, dali si ich. No potom spravili to, že sladkosti umiestnili do matných krabičiek na polici. Pred ne dali jablká. Ľudia neprišli o možnosť dať si sladkosti, a ak ich chceli, mohli sa ponúknuť. No už sa museli postaviť a ísť k pultu. Za týchto okolností bolo jednoduchšie vybrať si jablká či iné ovocie. Takýmto spôsobom ľudí poštuchli, aby sa stravovali zdravšie.

Ako by ste zareagovali na výčitku, ktorá sa niekedy objavuje, že nudge predstavuje istý typ manipulácie?

Gro nudgeov spočíva v tom, že možnosť voľby sa musí zachovať. Je napríklad dokázané, že obezita je jedným z najväčších zabijakov vo svete. Ak by sme ľudí dokázali poštuchnúť správnym spôsobom, dokázali by sme predísť ochoreniam, ktoré vyplývajú z obezity. Ak chce vláda zaviesť opatrenia, aby ľudia jedli zdravšie alebo viac športovali, nemyslím si, že je to niečo zlé. Je na každom z nás, ako sa rozhodne.

Čiže ide o poštuchnutie za dobrým účelom (v angl. „nudge for good“).

Áno. Etická stránka nudgeov je veľká téma. Rieši sa to aj na úrovni OECD, ktorá sa tejto téme „nudge for good“ venuje – čo je etické a čo nie. Dosť sa to monitoruje.

Aké opatrenie je podľa vás už za hranou? Ide napríklad o predplatné týždenníka The Economist, pri ktorom dochádzalo k tomu, že preferencie ľudí zvoliť si jedno predplatné pred druhým sa zmenili po tom, ako sa do ponuky zámerne pridala tretia možnosť (návnada)?

Za hranou je každé opatrenie, ktoré ide proti etickosti a princípu „nudge for good“. Príklad, ktorý spomínate, sa volá „decoy effect“ (ľudovo ako efekt pasce alebo návnady – pozn. red.). Nepovedala by som, že je to neetické, lebo stále máte možnosť vybrať si, čo vám vyhovuje.

Skúsim dať iný príklad – ak v obchode stoja všetky tričká 30 až 40 eur, môžete to považovať za vysokú sumu a tovar si nekúpite. No obchodník môže do sortimentu zaradiť tričko za 150 eur, ktoré slúži ako kotva (z angl. anchoring effect). Predajca vie, že si ho nikto nekúpi, no voči nemu vyzerajú ostatné tričká za 30 až 40 eur ako „výhodná kúpa“, lebo sú rádovo lacnejšie. Takýmto spôsobom sa zvyšuje pravdepodobnosť kúpy tričiek za 30 až 40 eur. Je toto v poriadku?

Mám isté pochybnosti o sile účinku týchto javov ako „decoy“ alebo kotvy. Mne osobne by bolo jedno, či The Economist stojí 120 eur alebo 50 eur, lebo si ho nekúpim aj tak. Radšej si kúpim Denník N alebo SME, lebo to považujem za výhodnejšiu kúpu.

Vrátim sa k tomu, čo som už hovorila, že všetko treba testovať. Viackrát sa ukázalo, že tieto taktiky nie sú vždy účinné. Všetko závisí od špecifického prostredia. Na ministerstve máme stále na mysli, že chceme robiť len také opatrenia, ktoré sú dobré pre ľudí. Všetky naše iniciatívy a aktivity vždy zverejňujeme, touto transparentnosťou sa snažíme upevňovať dôveru v našu víziu. To, ako sa behaviorálna veda využíva v súkromnej sfére, je niečo iné.

Ako dlho fungujú účinky postrčení? Nehrozí, že ak ich ľudia raz prekuknú, nabudúce už na ne nebudú citliví?

Áno, toto sa rieši. Jedna možnosť je, že opatrenie sa prekukne. Ďalšia vec je, v akom prostredí sa dané techniky zaviedli. Účinnosť opatrení treba vždy testovať. Keď sa okolnosti zmenia, aj opatrenie treba zmeniť, lebo už nemusí fungovať, hoci v minulosti zabralo. Poštuchnutia sú veľmi účinné pri jednokolových riešeniach – ak teraz potrebujete zasiahnuť do nejakého správania a neriešite, čo príde potom.

Ak by Národná transfúzna služba mala akútny nedostatok darcov a okamžite by potrebovali krv, aplikovanie sociálnej normy, že darovať krv je žiaduce, a vytvorenie pocitu nedostatku je veľmi efektívny prostriedok. Ale toto platí len na určitý čas. Treba počítať aj s negatívnymi faktormi, aby nedošlo k prehriatiu systému a ľudia by neskôr neprišli darovať krv, lebo rovnaké opatrenie by opakovane nezabralo.

Náš behaviorálny tím pracuje len pre ministerstvo zdravotníctva a venuje sa iba zdravotníckym témam. Vďaka tomu sa do hĺbky vyznáme v slovenskom zdravotníctve a dokážeme vybudovať komplexné riešenia, ktoré nie sú postavené len na nudgeoch, ale na celom spektre prístupov a psychologických poznatkov. Vďaka pochopeniu a správnemu nastaveniu prostredia vieme využívať behaviorálne princípy tak, aby sme dosiahli dlhodobé účinky.

Behaviorálna veda sa niekedy nesprávne zužuje iba na postrčenia. Aké iné techniky využívate?

Všetko sa začína hĺbkovou analýzou problému – robíme rozhovory, dotazníkové prieskumy, laboratórne či terénne experimenty. Používame kvalitatívny aj kvantitatívny výskum. Je to mix rôznych prístupov. Využívame randomizované kontrolované skupiny. Až potom sa použije behaviorálne opatrenie vhodné v danej situácii. Nie je to tak, že prídeme ako do obchodu, kde si vyberieme vopred pripravený nudge. Poštuchnutia sa využívajú často, ale zďaleka to nie je len o nich a aplikácia nejakého opatrenia vyžaduje celkové testovanie prostredia.

Na to, aby sme pochopili, prečo sa ľudia správajú tak, ako sa správajú, využívame poznatky aj zo sociálnej psychológie alebo tie o mentálnych skratkách a biasoch (predpojatostiach – pozn. red.). Po vytvorení a otestovaní prístupu sa neustále vraciame k tomu, čo možno zmeniť, aby to fungovalo ešte lepšie. Ide o veľmi komplexný a zdĺhavý proces.

Ako by ste reagovali na námietku, že postrčenia často nefungujú?

Je to tým, že sa uplatňujú v zlom prostredí. Môže sa stať, že nudge sa vyskúša bez toho, aby sa vykonal výskum prostredia a kontextu. Postupovať treba inak. Popredný behaviorálny ekonóm Dilip Soman toto častokrát nazýva ako ladder of evidence (rebrík dôkazov – pozn. red.) – najprv sa musia pochopiť behaviorálne aspekty správania a nudge možno použiť až potom. Ale veľakrát sa to nedeje a nedochádza k výskumu prostredia, ktorý by mal predchádzať tvorbe riešenia. My sa snažíme ísť príkladom v tom, ako by sa behaviorálna veda mala do praxe zavádzať tak, aby to fungovalo.

Niekedy sa v psychológii nedarí zopakovať ani klasický výskum, ktorý je súčasťou behaviorálnej vedy, napríklad averziu k strate. Ako sa s tým vyrovnávate?

Všetko závisí od prostredia, v ktorom sa dané opatrenie použije. Musela by som vedieť viac, akú konkrétnu štúdiu s averziou o strate máte na mysli. Viem si predstaviť situácie, v ktorých by averzia k strate nezafungovala – môže ísť o prípady, keď ľudia nechcú počuť, o čo by prišli. V danej situácii by možno chceli počuť, čo by mohli získať, ako by mohli pomôcť blízkemu človeku alebo urobiť niečo dobré pre spoločnosť. Všetko závisí od výskumu daného prostredia, aby sa zistilo, či je averzia k strate vôbec vhodným opatrením.

Funguje strašenie a možno ho používať alebo by sme sa mu mali vyhýbať?

Za niektorých okolností môže strašenie fungovať. Averzia k strate hovorí, že nás viac bolí to, čo môžeme stratiť, v porovnaní so ziskom. Strata nás bolí dvakrát viac ako zisk. Ale všetko závisí od toho, ako sme nastavení. Ak ste psychicky na dne a poviete si, že nemáte čo stratiť, nebude vhodné strašiť vás, pretože vám treba ukázať, čo by ste mohli získať, ak by ste urobili nejakú vec.

Strašenie je citlivá vec najmä v oblasti duševného zdravia – v takom prípade nemôžete povedať, že „ak teraz nevyhľadáte odbornú pomoc, bude neskoro“. Naopak, treba zdôrazniť zisk spôsobom: „Ak teraz urobíte tento krok, uvidíte, že vám to pomôže a bude vám lepšie.“

Ocitla sa psychológia v replikačnej kríze?

Replikačná kríza je spojená s tým, ako funguje publikovanie výsledkov. Počas môjho pôsobenia v akademickom prostredí som sa stretla s tým, že keď chceme publikovať nejaký výsledok, časopis požaduje, aby to bolo signifikantné. Musíte ohúriť redaktorov, aby ste váš výskum dokázali zverejniť. Ak by nám pri mojom výskume nevyšli zaujímavé výsledky, o článok by nebol taký záujem. A to je problém – spoločnosť nemôže byť nastavená tak, že chce počuť len o senzáciách. Potrebuje vedieť aj to, čo nefunguje. Je nevyhnuté zverejňovať všetky štúdie vrátane tých, ktoré boli neúspešné. Aby sme vedeli, čo sa pokazilo. Toto nás posúva dopredu. To, čo nefunguje, nám povie veľa.

Čo nefungovalo napríklad pri darovaní krvi?

Mysleli sme si, že plaketa pre darcov bude mať veľký vplyv na motiváciu darovať krv či plazmu. Za darovanie plazmy sme navrhovali dva body do plakety, no veľký vplyv to nemalo. Teraz vieme, že toto nie je forma, ako motivovať darcov.

Na Slovensku je vysoká nedôvera k štátnym inštitúciám – ako sa s tým chcete vyrovnať?

Veľmi závisí od toho, kto vám nejakú informáciu podá. Po anglicky sa to volá „messenger effect“ (vnímaná dôveryhodnosť alebo expertíza vplýva na to, ako ľudia posudzujú a interpretujú informácie od autora správy a správajú sa podľa nich – pozn. red.). Ak je dôvera narušená, vaša reakcia bude skreslená. S nedostatkom dôvery sa v behaviorálnom tíme snažíme pracovať tak, že sme maximálne transparentní. Z toho plynie, že zverejňujeme aj výsledky, ktoré by sa nám nemuseli páčiť. Aj keď sú výsledky nesignifikantné, nikdy ich zo štúdie nevylúčime. Prezentujeme veci tak, ako sme na nich prišli. Takýmto spôsobom si budujeme reputáciu.

Vieme o tom, že vplyv autora správy má neskutočnú moc. Je otázka, kto na Slovensku je dôveryhodným odosielateľom správy. Keď sa napríklad hovorí o význame skríningu pri prevencii ochorení, odosielateľom tejto správy nesmie byť iba ministerstvo zdravotníctva. Zapojiť treba aj ďalších odborníkov, lekárov, influencerov či iných. Čo sa týka napríklad očkovania, možnosti na pozitívny vplyv – nech od kohokoľvek – sú u nás už veľmi minimálne.

Existujú nejaké „zaručené“ recepty, ako v spoločnosti zvýšiť zaočkovanosť?

Túto možnosť sme počas covidu prepásli – hlavne jednotný postoj, čo je vedecky uznávané riešenie. Na Slovensku bolo veľké množstvo protichodných názorov a ľudia sa v nich nevedeli vyznať. Navyše máme obrovský problém s dezinformáciami. Patríme ku krajinám s najvyššou mierou viery v dezinformácie. Škodia Slovensku a poškodili aj miere zaočkovanosti. Počas pandémie sme o tom napísali štúdiu.

Ako je na tom behaviorálna ekonómia na Slovensku v porovnaní so zahraničím?

Na Slovensku som mala možnosť učiť sa od tých najlepších. Na Ekonomickej univerzite v Bratislave pôsobia skvelí experti na behaviorálnu vedu a behaviorálnu experimentálnu ekonómiu. Jana Péliová a Maroš Servátka sú skvelí odborníci. Prinášajú svetovú úroveň.

Je to o tom, k akým grantom sa dostanete, aj o tom, ako funguje spolupráca verejnej sféry s tou akademickou pre aplikovanie poznatkov do praxe. Našou ambíciou je prepájať ich, aby nám najlepší experti pomohli vybudovať riešenia, ktoré môžu fungovať.

To, ako funguje behaviorálna jednotka na ministerstve zdravotníctva, je naozaj vynikajúce. Na porovnanie v Austrálii má podobná jednotka na starosti aj iné rezorty. Výsledkom je, že nejdú tak do hĺbky, lebo projektov je veľa a sú z rôznych oblastí. Nemajú šancu navrhnúť podrobné riešenia a dohliadať na to, či sa správne aplikujú. My to robíme. Naše projekty môžu trvať niekoľko dní, ak pracujeme na rýchlych odporúčaniach, ale aj niekoľko rokov. Vďaka tomu máme kapacitu sledovať, ako sa projekt vyvíja. Toto nám veľmi pomáha.

Aké rozdiely existujú medzi Austráliou a Slovenskom, čo sa týka podmienok na vedu?

Peňazí na výskum je v Austrálii oveľa viac. To je neporovnateľné. V krajine je bežné, že akademický výskum je spojený so súkromnou sférou a hradia ho firmy. Tento typ spolupráce funguje veľmi dobre.

Nevýhodou Austrálie je, že najmä vo verejnej sfére majú ešte väčšiu byrokraciu ako my. Spadám pod oddelenie premiéra štátu Victoria a meniť tam veci je oveľa ťažšie. Práve vzhľadom na byrokraciu.