Denník N

Deň pred vpádom Ruska na Ukrajinu

Ukrajinskí vojaci ostreľujú ruské pozície v Donbase. (AP Photo/Libkos)
Ukrajinskí vojaci ostreľujú ruské pozície v Donbase. (AP Photo/Libkos)

Britsko-ruský novinár Owen Matthews v knihe Invázia – Zákulisie Putinovej vojny na Ukrajine približuje udalosti, ktoré predchádzali ruskej agresii, a usiluje sa vysvetliť dôvody konfliktu, ktorý už viac než rok otriasa celou Európou.

➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.

Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.

Moskva

Prezidentská rezidencia Novo-Ogarevo,
Moskovská oblasť, 23. februára 2022

Krátko po jedenástej hodine doobeda nastúpil Vladimir Putin na heliporte svojej oficiálnej rezidencie Novo-Ogarevo, tridsať kilometrov severozápadne od centra Moskvy, na palubu jednej z troch helikoptér Mi-8 prezidentskej letky. Z bezpečnostných dôvodov spolu s ním vzlietli aj ďalšie dva identické vrtuľníky Mi-8 ruskej výroby, zoradili sa do formácie a nasmerovali si to na východ, smerom do Kremľa.

Ich posádky, rovnako ako zamestnanci rezidencie Novo-­Ogarevo, najprv absolvovali prísnu covidovú izoláciu a až potom mohli prísť do kontaktu s človekom známym ako Pervoje lico – teda doslova „Prvou osobou“. Práve tak totiž prezidenta označujú členovia jeho administratívy. Od začiatku pandémie, teda takmer dva roky, museli všetci návštevníci Novo-Ogareva – ako aj prezidentských rezidencií neďaleko Valdajského jazera a mesta Soči, v ktorých Putin strávil väčšinu lockdownu – podstúpiť týždňovú karanténu v špeciálne prispôsobených ubytovacích priestoroch v areáli týchto rezidencií a pravidelne sa nechať testovať. Putin na svoje súkromie vždy kládol veľký dôraz a jeho osobný kontakt sa už niekoľko rokov obmedzoval na veľmi úzku skupinu nanajvýš troch tuctov dôverníkov. Počas covidu sa táto bublina scvrkla ešte viac.

Putinov vrtuľník pristál o pätnásť minút neskôr na heliporte pri Beklemiševskej veži v juhovýchodnej časti Kremľa. Nastúpil do svojej limuzíny značky Zil a absolvoval krátku cestu do Veľkého kremeľského paláca. Počas pandémie Putin Moskvu takmer vôbec nenavštevoval a ešte zriedkavejšie sa ukazoval na verejnosti. Tentoraz do centra Moskvy prišiel už tretíkrát za tri dni.

Čítate ukážku z knihy Invázia: Zákulisie Putinovej vojny na Ukrajine, ktorá vychádza v knižnej edícii Denníka N. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Prvá návšteva sa konala 21. februára krátko popoludní v súvislosti s mimoriadnym – a to v mnohom – zasadnutím ruskej Bezpečnostnej rady. Zasadalo sa v Katarínskej sále vo Veľkom kremeľskom paláci, teda rozľahlom kolonádovom priestore, ktorý sa zvyčajne využíval na oficiálne recepcie, hoci obvyklým miestom jej stretnutí bola omnoho menšia miestnosť v Senátnom paláci. Na absolvovanie povinnej karantény dvanástich stálych členov Bezpečnostnej rady nebol čas. Vďaka obrovskému priestranstvu mohol Putin za obrovským stolom sedieť osamote a dodržať šesťmetrovú bezpečnú vzdialenosť od najvyššie postavených – hoci nie nevyhnutne aj najmocnejších – mužov (a jednej ženy) v Rusku. Záznam zo zasadnutia sa mal neskôr objaviť aj v televízii, a tak výber miesta nadobudol aj symbolický význam, mal signalizovať novú epochu ruskej asertivity.

Oficiálnym dôvodom tohto zasadnutia Bezpečnostnej rady bola potreba prediskutovať plány predložené do parlamentu, podľa ktorých malo dôjsť k uznaniu dvoch separatistických republík v ukrajinskom Donbase. Podľa jedného zdroja blízkeho Putinovmu hovorcovi Dmitrijovi Peskovovi všetkým účastníkom tohto zasadnutia povedali, že televízia z neho vysiela priamy prenos. Nebola to pravda. Podľa času na hodinkách účastníkov vidieť, že zasadnutie sa v televízii objavilo zhruba o päť hodín neskôr. Peskov tomu istému zdroju povedal, že okrem Putina vedeli o celom rozsahu jeho vojenských plánov na spustenie celoplošnej invázie na Ukrajinu zhruba o 72 hodín neskôr len traja ľudia v miestnosti. Jedným z nich bol minister obrany Sergej Šojgu, druhým predseda Bezpečnostnej rady a od roku 1975 aj Putinov kolega v KGB Nikolaj Patrušev, no a tretím zas Putinov dávny spolužiak z Petrohradskej univerzity a riaditeľ FSB Alexandr Bortnikov.

Členovia Bezpečnostnej rady sa jeden po druhom postavili a vyjadrili svoj súhlas s návrhom dumy na uznanie Doneckej a Luhanskej ľudovej republiky – spolu označovaných ako LDĽR – za samostatné štáty. Jeden z nich – riaditeľ Služby zahraničnej rozviedky Sergej Naryškin – sa pomýlil a Putin ho verejne ponížil.

Na druhý deň, 22. februára, duma uznanie nezávislosti ochotne formálne potvrdila. Putin opäť pricestoval do Kremľa a vystúpil na jednej z mála tlačových konferencií, kde mu otázky kládli starostlivo vybraní novinári z radov prokremeľskej tlače. Podľa jedného z prítomných bol Putin „bledý a opuchnutý, ale plný energie… vystupoval neobvykle presvedčivo a agresívne“. Keď sa skúsený kremeľský korešpondent Andrej Kolesnikov z denníka Kommersant Putina opýtal, či si myslí, že sa „v modernom svete dá čokoľvek vyriešiť silou“, ten reagoval ostro: „Prečo si myslíte, že dobro by nikdy nemalo byť podporené silou?“ Zároveň poprel, že by malo dôjsť k „okamžitému rozmiestneniu“ ruských síl v Donbase.

Putin sa prihovoril Rusom počas veľkej propagandistickej akcie pri príležitosti 8. výročia obsadenia Krymu. Foto – TASR/AP

Putin klamal. Mobilizácia ruských síl už prebiehala. Prvé jednotky – vozidlá armádnej skupiny nachádzajúce sa v Južnom vojenskom okruhu a v snahe odlíšiť ich od totožných ukrajinských obrnených vozidiel označené výrazným písmenom Z – niekoľko hodín po tejto tlačovej konferencii prekročili v podstate neexistujúcu hranicu medzi Ruskom a oboma separatistickými republikami. Dvadsiateho tretieho februára dopoludnia boli už ruské sily rozmiestnené po celej dĺžke línie, na ktorej separatistické jednotky zadržiavali ukrajinské sily od roku 2015, keď si dve letá plné brutálnych bojov vyžiadali 14-tisíc obetí.

Dvadsiaty tretí február – teda Deň obrancov vlasti – je dôležitý sviatok z čias Sovietskeho zväzu. Je určený na popíjanie s priateľmi, gratulácie mužom k tomu, že sú mužmi (ako protiváha voči Medzinárodnému dňu žien oslavovanému 8. marca), a sledovanie vlasteneckých vojnových filmov v televízii. Z formálnejšieho hľadiska sa v tento deň oslavujú minulé aj súčasne ruské ozbrojené sily. Deň víťazstva – ktorý sa oslavuje 9. mája a jeho tradičnou súčasťou je aj veľká vojenská prehliadka na Červenom námestí – predstavuje o niečo triumfálnejšiu oslavu toho, že Sovietsky zväz vo Veľkej vlasteneckej vojne porazil nacistické Nemecko. Lenže počas posledného desaťročia Putinovej vlády sa 23. február aj 9. máj stali kľúčovými súčasťami Kremľom pestovaného kultu, ktorý spomienku na druhú svetovú vojnu využil na oslavu a legitimizáciu súčasného režimu. Vrcholom oboch osláv je prezidentovo kladenie vencov k Večnému ohňu horiacemu pred Kremľom.

Putinova kolóna áut sa vynorila z kremeľskej brány v Spasskej veži, prešla cez Červené námestie a dorazila k detailne prepracovaným bránam z tepaného železa vedúcim do Alexandrovského sadu. Putin prešiel okolo čestnej stráže – všetci jej členovia pri tom dodržiavali patričnú vzdialenosť – a položil veniec k Večnému ohňu. Po moskovskom chodníku opäť prešiel presne po roku.

Prednahratá reportáž o tom, ako Putin oslavuje Deň obrancov vlasti, sa objavila v celoštátnej televízii. „Vážení súdruhovia!“ začal Putin a úmyselne pritom použil niekdajší komunistický slovník. Len raz a akoby mimochodom spomenul ruskú okupáciu separatistických republík, ku ktorej došlo v ranných hodinách. „Naša krajina je vždy otvorená úprimnému a priamemu dialógu… zopakujem však: o ruských záujmoch a bezpečnosti našich obyvateľov vyjednávať odmietame.“

O piatej popoludní bol už Putin späť vo svojej rezidencii Novo-Ogarevo, kde absolvoval naplánovaný telefonát s tureckým prezidentom Recepom Tayyipom Erdoganom. Podľa oficiálnej správy o rozhovore Putin „vyjadril sklamanie z toho, že USA a NATO ignorovali legálne a oprávnené obavy a požiadavky Ruska“. Hoci sa Putin a Erdogan poznajú už viac ako dve desaťročia a navzájom sa označujú za „priateľov“, počas tohto rozhovoru nepadla ani jediná zmienka o nadchádzajúcej celoplošnej invázii na Ukrajinu. Podľa istého vysokopostaveného zdroja z tureckého ministerstva zahraničných vecí, ktorý s Erdoganom spolupracuje od roku 2003, „sa Putinove plány nenaznačili ani sa pred nimi nevarovalo“.

Niekedy večer 23. februára sa Putin posadil do kresla v televíznom štúdiu v Novo-Ogareve a nahral ďalšie posolstvo pre ľud, už druhé za ostatné dva dni. Oznámil v ňom, že vydal rozkazy na začatie „obmedzenej špeciálnej vojenskej operácie“ proti Ukrajine. Vystúpenie odvysielali nasledujúci deň o šiestej hodine rannej. Dvetisíc kilometrov merajúcu hranicu medzi Ruskom, Bieloruskom a Ukrajinou prekročila armáda pozostávajúca z najmenej 71 práporových bojových skupín s celkovým počtom 160- až 190-tisíc mužov – išlo o najväčší počet ruských vojakov na európskej pôde od roku 1945.

Cieľom, ktorému sa v Rusku podriaďuje všetko, je mocenská a územná expanzia bez stanovených medzí. Ilustrácia – Deník N/Petr Polák

Belgorod

Belgorodská oblasť, Rusko, 23. februára 2022

Pre dôstojníkov a vojakov z kantemirovskej tankovej divízie by Deň obrancov vlasti za bežných okolností predstavoval dôležitý a dlho očakávaný sviatok. Divízia so základňou v Naro-Fominsku, 70 kilometrov od Moskvy – kedysi známa ako Štvrtá gardová tanková divízia Jurija Andropova, vyznamenaná Radom Lenina a Radom Červenej zástavy –, patrila už od svojho vzniku počas bitky o Stalingrad medzi elitné jednotky ruskej armády. Avšak 23. februára 2022 nemal na oslavy nikto čas. Zhora totiž práve prišiel rozkaz, aby sa divízia pripravila na nasadenie.

Mesiac predtým kantemirovskú divíziu presunuli do Belgo­rodskej oblasti, neďaleko severovýchodnej hranice Ukrajiny. Oficiálnym dôvodom bolo cvičenie. Väčšine mužov však bolo jasné, že cieľom je invázia na Ukrajinu.

„Mama, telefón mi týždeň nebude fungovať. Idem ho odovzdať,“ povedal 22. februára svojej matke Ľubov dvadsaťjedenročný seržant Vadim Šišimarin. „Niekto ti možno bude hovoriť, že som odišiel na Ukrajinu. Never tomu.“ Synovi spolubojovníci jej neskôr budú rozprávať o tom, ako ich velenie jednotky ubezpečovalo, že „na Ukrajinu pôjdu a hneď sa aj vrátia, a to bude všetko“.

Vadim Šišimarin. Foto – TASR/AP

Šišimarin sa na vojaka veľmi nepodobal. Bol chudý a nízky, s takmer detskou tvárou. „Nepôsobí ako profesionálny vojak a už vôbec nie ako člen elitnej tankovej divízie,“ povedal neskôr novinárom Šišimarinov právnik Viktor Ovsiannikov. Vadim Šišimarin sa narodil 17. októbra 2000 v Usť-Ilimsku, priemyselnom meste s 86-tisíc obyvateľmi, ktoré sa nachádza na Sibíri a od Irkutska je vzdialené zhruba 700 kilometrov proti prúdu rieky Angara. Vadim bol najstarší z piatich súrodencov – mal dvoch bratov a dve sestry, pričom najmladšia z nich mala len štyri roky – a matka ho vychovala spolu s nevlastným otcom.

Rovnako ako veľká časť vojakov nasadených na Ukrajine, aj Šišimarin pochádzal z jednej z najodľahlejších a naj­chu­­­­do­­b­­nejších oblastí Ruska. Mesto Usť-Ilimsk bolo známe vďaka miestnej priehrade a hydroelektrárni, píle na spracovanie dreva a zvyškom neslávne známeho gulagu z 30. rokov 20. storočia. Štvrtina obyvateľov sa z mesta po páde Sovietskeho zväzu odsťahovala. Vadim zmaturoval ako sedemnásťročný a vyučil sa za mechanika. Počas neskorších rozhovorov s novinármi nedokázali jeho rodičia vymenovať žiadne jeho koníčky. „Že čo ho bavilo?“ opýtal sa jeho otec Jevgenij Šišimarin, ktorý od rodiny odišiel, keď bol Vadim ešte malý. „Žil. Vie tvrdo pracovať.“

Podľa matky sa Šišimarin po odchode z techniky rozhodol odcestovať do Moskvy, lebo „na prácu aj vzdelanie je tam viac príležitostí“. V Moskovskej oblasti pracoval v dielni na opravu pneumatík a našiel si priateľku. Potom ho, rovnako ako desaťtisíce ďalších mladých Rusov, ktorí neštudujú na vysokej škole, počas pravidelného jarného odvodu v roku 2019 povolali do armády. Jeho miestny vojenkomat, teda branný úrad v Moskovskej oblasti, ho odvelil do neďalekej kantemirovskej divízie. „Bol zdravý. Prišiel čas narukovať,“ povedala jeho matka. „A čo? Všetci rukujú.“

V januári 2020, teda po deviatich mesiacoch Šišimarinovej ročnej vojenskej služby, prišiel jeho nevlastný otec, ktorý pracoval ako žeriavnik, v Usť-Ilimsku o život. „V nesprávnej chvíli bol na nesprávnom mieste,“ vysvetlila Šišimarinova matka Ľubov. „Nešťastnou náhodou ho smrteľne postrelili. Celé meno páchateľa nepoznáme.“ Ľubov aj s deťmi tak prišla o jediný stály príjem. Šišimarin sa kontraktnikom, teda profesionálnym vojakom, rozhodol stať preto, že sa „potom nemusel báť o bývanie“ a chcel „pomôcť matke a mladším súrodencom“. Dvadsaťročný muž z Usť-Ilimska považoval plat vo výške 40-tisíc rubľov – vtedy zhruba 400 libier mesačne – za dobrú kariérnu cestu. „Rozhodol sa, že tu [v Usť-Ilimsku] nemá čo robiť,“ povedala jeho matka. „Lebo tu naozaj niet čo robiť.“

Vo februári 2022 mal už Vadim Šišimarin hodnosť seržanta – v porovnaní s rovnakou hodnosťou v britskej alebo americkej armáde ide v ruskej armáde o veľmi nízku šaržu. Hodnosť poddôstojníka v západných armádach sa v ruskej armáde rovná práporčíkovi. Šišimarin velil desaťčlennému družstvu, ktoré patrilo do roty nadporučíka Kalinina.

Dvadsiateho tretieho februára večer pozbieral Kalinin v rámci bezpečnostných opatrení telefóny všetkých vojakov a poddôstojníkov v jednotke. Muži zároveň dostali trojdňový suchoj pajok – teda suchý prídel –, ktorý veliteľstvo na očakávanú krátku misiu považovalo za dostatočný. Podľa odhadov kantemirovskej divízie bolo vyzbrojených a pripravených vyraziť dvesto bojových tankov T-80U a T-80BV a zhruba tristo bojových vozidiel pechoty BMP-2.

Na úsvite nasledujúceho dňa sa družstvo pod Šišimarinovým vedením – vojenská jednotka č. 32010 13. gardového tankového pluku kantemirovskej divízie – zo svojich pozícií pri Belgorode pohlo vpred a pripojilo sa k dlhej kolóne obrnených vozidiel smerujúcich na západ, k dvadsať kilometrov vzdialenej ukrajinskej hranici. Zhruba o deviatej hodine ráno prekročila Šišimarinova jednotka hranice medzi Sumami a druhým najväčším ukrajinským mestom Charkiv.

Čítali ste ukážku z knihy Invázia od autora Owena Matthewsa. Kúpite ju na obchod.dennikn.sk.

Ak má pre vás práca našich novinárov pred prezidentskými voľbami väčšiu hodnotu, ako je cena predplatného, môžete ich podporiť aj darom. Vopred ďakujeme 🫶

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Knihy

Vladimir Putin

Vojna na Ukrajine

Volodymyr Zelenskyj

Svet

Teraz najčítanejšie