Cudzopasníci na príbehu Zuzany Čaputovej

Kto nemá vlastný skutočný príbeh, nemôže byť sebou samým. Preto „môže neustále klamať, lebo nemá skutočný cit pre seba samého. Nie je v ňom reálna osoba s vnútorným životom, ktorý by mohol zradiť“. Takto vysvetľuje americký psychológ Dan McAdams osobnosť Donalda Trumpa, ale jeho popis sedí na mnohých slovenských politikov.

Aký je príbeh takého Roberta Fica alebo Igora Matoviča? Všetci ho poznáme, ale napriek tomu žiaden neexistuje. Sú to len epizódy bez akejkoľvek spojitosti – okrem túžby po moci a popularite. Navzájom sa tie epizódy neustále popierajú, napríklad keď sa Fico ako premiér domáhal amerického uznania a dnes obviňuje prezidentku Zuzanu Čaputovú, že je americká agentka. McAdams nazýva Trumpa „epizodickým mužom“. V slovenskej politike je takých celá plejáda.

Útoky na Zuzanu Čaputovú nie sú vedené len politickou vypočítavosťou. Sú vedené nenávisťou voči jej vlastnému príbehu, ktorý je skutočný, spojitý a nie sú v ňom žiadne rozpory – od pezinskej skládky až po prezidentskú funkciu.

V týchto útokoch sa zrkadlí celý slovenský súboj medzi prázdnotou a samonosnou existenciou. Pod prázdnotou mám na mysli neschopnosť fašistov a populistov existovať bez nepriateľa. Zjednodušene: čo by zostalo z Fica alebo Matoviča, keby nebolo Čaputovej? Nič. Prázdnota.

Nepolitické otázky

Ak chceme pochopiť slovenskú politiku, je rozumnejšie klásť si nepolitické otázky. Napríklad tú, prečo tak fanaticky útočia Smer a fašisti na všetkých ostatných? Prečo sú posadnutí existenciou iných ľudí? Prečo nevedia žiť vo vlastnom svete a ten ponúkať svojim voličom?

Odpoveď je jednoduchá. Žiaden ich vlastný svet neexistuje.

Nie je to len slovenský jav. Nedávno som strávil tri dni v poľskom Tešíne na filmovom festivale. Ako mnoho poľských miest, aj toto si zvolilo do čela opozíciu voči súčasnej autokratickej vláde a napriek tomu, že z Poľska prichádzajú hrozivé správy o nenávisti, ktorú šíria vládni politici, Tešín aj festival si žili svojím životom, ako keby vláda neexistovala.

Trávil som čas debatami s poľskými priateľmi často dlho do noci a v jednom okamihu som im položil otázku: je to aj u vás tak, že populisti a fašisti sú vami posadnutí, ako keby bez vás, slobodných ľudí, nedokázali samostatne existovať?

„Samozrejme,“ odvetil Adam Michnik, ktorého poľská vláda vyhlasuje za jedného z úhlavných nepriateľov. „Oni na nás parazitujú.“

Prázdnota, existencia bez vlastného skutočného príbehu, je neznesiteľná. Preto je posadnutá tými, ktorí žijú svoj vlastný, skutočný príbeh. Privlastňuje si ich príbehy tým, že na nich útočí.

Minulý týždeň som pracovne kládol rôznym ľuďom (treba dodať, že to neboli voliči Fica ani fašistov, ani Matoviča) otázku, či vnímajú svoju existenciu ako samonosnú, inými slovami, či si úplne vystačia s okruhom svojich priateľov a prácou, ktorú robia.

Spočiatku mi nerozumeli, až keď som dodal otázku, či cítia potrebu niekoho nenávidieť, aby sa cítili lepšie, pochopili, čo mám na mysli. Všetci bez výnimky odpovedali, že nenávisť nemá v ich živote miesto.

Politickým jazykom sa dá povedať, že na Slovensku prebieha súboj medzi demokratmi a autoritármi, ale skutočnosť je dramatickejšia: prázdnota sa chce zmocniť životov ľudí, ktorí žijú svoje vlastné príbehy a prázdnote sa snažia vyhýbať, ignorovať ju.

Morálnym jazykom sa dá povedať, že prebieha súboj dobra a zla. Povedané svätým Augustínom, zlo má sklony zmocniť sa dobra pre svoj účel. Alebo ešte inak: zlo je absencia dobra, čo znamená, že zlo nemôže existovať bez dobra, tak ako lož nemôže existovať bez pravdy.

Zlo bez dobra je teda ničím, je prázdnotou. Preto musí Fico útočiť na slobodných ľudí. Bez nich by nemohol existovať.

Zničiť bez náhrady

V dejinách ľudstva aj politiky to, samozrejme, nie je nový jav, ale zvláštna je práve tá ohromujúca prázdnota dnešných autoritárskych populistov. Nemajú žiadnu predstavu o svete, v ktorom by chceli (aj so svojimi voličmi) žiť, chcú len zničiť ten, ktorý jestvuje.

A zároveň na ňom parazitujú dvojakým spôsobom. Politicky tým, že útočia na liberálnu demokraciu, lebo žiadny iný program nemajú, a prakticky tým, že využívajú všetky jej výhody. Okrem slobody, ktorá im umožňuje používať ten najhrubší jazyk, s obľubou využívajú aj jej produkty. V akých autách sa vozí Fico a aké hodinky nosí? Sú to produkty tej liberálnej demokracie a Západu, ktorý tak nenávidí.

Aj v minulosti boli politické prúdy, ktoré útočili na demokraciu, predovšetkým komunisti a fašisti. Ale pri všetkej hrôze, ktorú rozsievali, a pri všetkých zločinoch, ktoré napáchali, mali predstavu o svete, ktorému chcú vládnuť. Pre komunistov to bol napríklad svet bez kapitalistov, pre fašistov svet bez židov.

Boli to desivé utópie, ale keďže som zažil komunizmus, musím komunistom priznať, že vytvorili autonómny svet postavený na ideách, o ktorých napísali stohy kníh. Aj oni síce potrebovali nepriateľa – bol ním demokratický kapitalizmus -, ale potrebovali ho na to, aby s ním súťažili o to, ktorý svet je lepší. Zničili demokraciu, aby ju nahradili režimom, ktorý bol síce krutý, ale dokázal samostatne fungovať a vyplnil prázdnotu vlastnou ideológiou.

Dnešní nepriatelia liberálnej demokracie žiadnu predstavu o svete, ktorému by chceli vládnuť, nemajú, chcú len zničiť demokraciu. Keď sa pokúsite nahliadnuť za ten okamih, keď sa im to podarí, uvidíte len priepasť desivej prázdnoty.

Fico, fašisti aj Matovič parazitujú na liberálnej demokracii, lebo nedokážu samostatne politicky existovať, čo však neznamená, že ju nedokážu zničiť. Vybrali si prezidentku Zuzanu Čaputovú ako úhlavného nepriateľa, lebo jej nevedia odpustiť, že má vlastný skutočný príbeh a že tak ako všetci slobodní ľudia na Slovensku ich ani ona k svojmu životu nepotrebuje.

Epizodickí muži bez vlastného príbehu a bez vlastnej samonosnej existencie sa chcú nanútiť do našich životov a chcú sa dostať k moci len preto, aby sme ich nemohli ignorovať. Prázdnota vie byť ničivá, ak jej to umožníme.