Denník N

Lieči vážne choré deti: Práca je môj zmysel života

Primárka Júlia Horáková. Foto – TASR
Primárka Júlia Horáková. Foto – TASR

Júlia Horáková vyše 33 rokov lieči vážne choré deti. Bola pri prvej transplantácii a mrzí ju, že napriek modernej medicíne sa nedarí zachrániť všetky deti.

Už v detstve chcela byť Júlia Horáková lekárkou alebo učiteľkou, pretože chcela pracovať s malými deťmi. „Keďže som bola najmladšia z piatich detí a nemala som už mladšieho súrodenca, vždy som sa chcela starať o malé bábätká,“ hovorí.

Dnes má Júlia Horáková 59 rokov, z nich viac ako 33 rokov pracuje v zdravotníctve. Je primárkou Transplantačnej jednotky kostnej drene Kliniky detskej hematológie a onkológie Detskej fakultnej nemocnice v Bratislave.

Hoci pracuje v zdravotníctve tak dlho, hodnotiť ho nechce. Najdôležitejší sú podľa nej ľudia, ktorí v zdravotníctve pracujú.

„Každá práca, aj naša, sa má vykonávať svedomite a s úctou k chorému pacientovi,“ hovorí.

Bola pri prvej transplantácii

Štátne vyznamenanie od prezidenta dostala Júlia Horáková za mimoriadne zásluhy v zdravotníctve. „Keď sa mi vybaví správa o mojom schválení na štátne vyznamenanie, vynorí sa mi otázka, či bude v správnych rukách,“ hovorí.

Vyznamenanie si cení, ale berie ho ako ocenenie nielen jej práce, ale aj kolegov, pretože medicínu považuje za kolektívnu prácu. „Ocenenie patrí aj mojim malým pacientom, ktorí ma každý deň učia hľadať a nájsť zmysel života a najcennejšie hodnoty, ktoré sú zdravie a láska,“ dodáva.

Horáková bola v tíme, ktorý bol na začiatku transplantácií na Slovensku. Bolo to v čase, keď sa u nás transplantácie nerobili často a deti chodili na zákroky do Prahy.

Do tímu si ju zavolal primár Jozef Lukáč, ktorý je dodnes pre ňu medicínskym vzorom.

„Začiatky boli náročné a ani sa mi niekedy nechce veriť, že je to už 20 rokov od prvej transplantácie. Všetci, čo sme boli na začiatku, sme vďační práve rodičom našej prvej pacientky Danky, ktorí nám dali dôveru, hoci vedeli, že naše pracovisko je na začiatku,“ hovorí.

Transplantácia prvej pacientky bola úspešná. „Danka je dnes mladá žena, matka krásneho synčeka a ich celá rodina zostala súčasťou našej rozrastajúcej sa transplantačnej rodiny, s ktorou sa každoročne stretávame na letných táboroch,“ hovorí Horáková.

Keď jej je smutno, chce byť sama

Zlé deti podľa nej neexistujú. Sú len nepochopené deti, ktoré aj svojím správaním dávajú vedieť, že im je ťažko. „Veľmi sa teším, keď si dieťa získam, aj keď mu veľakrát spôsobujem bolesť,“ dodáva.

Najťažšie je, keď aj napriek modernej medicíne nemôže zachrániť všetky deti. A potom túto smutnú správu musí povedať rodičom. „Keď mi je najsmutnejšie, chcem byť sama, idem si zašportovať alebo do divadla, kina. Milujem klasickú hudbu,“ hovorí.

Práca je pre ňu zmyslom života. Rešpektuje to aj jej manžel. „Moju prácu si váži a som mu za to vďačná. Napriek tomu, že nie je lekár, vie, že moja práca sa vlastne nikdy nekončí. V ničom ma neobmedzuje a vie, že domov prídem, keď budem môcť.“

Deti nemajú, hoci po nich Horáková túžila. „Čím som staršia, tým viac si hovorím, že to asi tak malo byť, aby som sa mohla venovať chorým deťom.“  Má však veľkú rodinu – súrodencov, ich deti a ich vnúčatá, ktorí sú jej súčasťou.

Horáková je aj odbornou poradkyňou a garantkou neziskovej organizácie Magna Deti v núdzi. Bola trikrát v Kambodži na kratších pobytoch, pomáhala pri nastavovaní antivírusovej liečby, budovaní ambulantného stacionára a detského lôžkového oddelenia.

Teraz sa kvôli práci nemôže plne do programu zapojiť, ale dúfa, že na dôchodku sa mu bude venovať viac. „Vždy, keď sa s nimi teraz stretnem, sa ma pýtajú, kedy to už bude,“ dodáva.

Prezidentské vyznamenania

Slovensko

Teraz najčítanejšie