Sviatlana Cichanovská: Podcenili sme brutalitu režimu, Rusi boli pripravení Lukašenka brániť

Sviatlana Cichanovská kandidovala v roku 2020 za bieloruskú prezidentku namiesto svojho uväzneného manžela, nakoniec ju podľa nezávislých odhadov podporila veľká časť voličov. Voľby však opäť zmanipuloval režim Alexandra Lukašenka a Cichanovská bola násilím donútená k emigrácii. Teraz žije v litovskom exile.

V rozhovore opisuje, čo sa stane s Bieloruskom, keď na jeho území rozmiestnia jadrové zbrane, ako sa Lukašenkovi podarilo udržať pri moci po protestoch v roku 2020 a či by jeho režim padol v prípade, že by sa diktatúra v Rusku zrútila. Vysvetľuje tiež, v čom je rozdiel medzi Bielorusmi a Rusmi, ktorí dostávajú z médií rovnakú propagandu, no reagujú na ňu rozlične.

Akú hrozbu predstavuje pre Bielorusko prípadné rozmiestnenie jadrových zbraní na jeho území?

Skôr než na túto otázku odpoviem, rada by som uviedla, že Bielorusi sú kategoricky proti rozmiestňovaniu jadrových zbraní v našej krajine. Uvedomujeme si, že Rusko tým chce upevniť svoju prítomnosť v Bielorusku, pretože potom by aj po zmenách v našej krajine bolo ťažké sa jadrových zbraní zbaviť a Rusko si môže nárokovať svoju prítomnosť na ich obsluhu.

Preto už teraz vyzývame medzinárodné spoločenstvo, aby tomu venovalo pozornosť a všetkými možnými aj nemožnými prostriedkami rozmiestneniu zabránilo. Lukašenkova propaganda sa chváli tým, že jadrové zbrane budú dáždnikom, ktorý zabráni ostatným krajinám ohrozovať Bielorusko. Nás však nikto neohrozuje, to sú rozprávky. A to, že z našej krajiny robí terč, je očividné.

A teraz napriek tomu, aké ťažké je do Bieloruska doručiť nejaký apel, sa snažíme vysvetľovať, aké dôsledky môže mať odovzdanie jadrových zbraní do rúk nekompetentných ľudí. Všetci si pamätajú černobyľskú katastrofu a my tu máme Astraveckú jadrovú elektráreň, ktorá striedavo funguje a nefunguje, a nedarí sa ju poriadne spustiť.

Povolením rozmiestniť jadrové zbrane Lukašenko zrádza našu suverenitu, aby sa udržal pri moci. Aby získal Putinovu podporu, ide proti ústave a už dlho ide proti ľudu.

Na celom svete sa 26. apríla konalo zhromaždenie Černobyľská cesta, ktorými si krajiny uctili pamiatku obetí černobyľskej katastrofy. Tento rok sa konalo pod heslom: „NIE jadrovým zbraniam v Bielorusku!“ V rôznych krajinách Bielorusi organizovali zhromaždenia proti rozmiestňovaniu jadrových zbraní a dúfam, že sa západné krajiny zachovajú razantne.

Musia schváliť preventívne sankcie proti Lukašenkovi a Rusku, aby sa zvýšila ráznosť takého kroku, aby každý pochopil, aké to môže mať následky. Všetci v Bielorusku vieme, že jadrové zbrane sú Lukašenkovým snom, vždy ich chcel mať a teraz sa ani medzi sebou navzájom nedokážu dohodnúť, kto bude zbrane v Bielorusku kontrolovať. Putin hovorí, že ruská strana, Lukašenko tvrdí, že on, ale aj tak budú trpieť ľudia.

Dokážu sankcie samy o sebe zastaviť rozmiestňovanie jadrových zbraní?

Tejto problematike sa nevenuje taká pozornosť, akú si zaslúži. Niektorí hovoria, že ide o blafovanie, že Bielorusko nie je pripravené tieto zbrane prijať. Ale všetko sa deje pod takým stupňom utajenia, že nie je jasné, či sa tieto zariadenia pripravujú alebo nie. My túto informáciu nemáme.

Musí však hlavne existovať sankčný tlak. Bohužiaľ, totiž vidíme, že demokratické krajiny nemajú dostatok mechanizmov a nástrojov, aby mohli ovplyvniť rozhodovanie diktátorov, ktorí nerešpektujú žiadne medzinárodné zákony, zmluvy. Musíme sprísniť následky týchto krokov.

Sankčný tlak je najúčinnejší a organizácie pôsobiace pri OSN by tomu mali venovať pozornosť. Ale opäť, my na to vyzývame, hovoríme o tom, ale odpoveďou je ticho. Parlamenty o tom hovoria, ale nie je to, žiaľ, spoločný hlas demokratických krajín.

Na úvod ste povedali, že Bielorusi sú proti rozmiestňovaniu jadrových zbraní, a zároveň ste uviedli, že najúčinnejším riešením sú sankcie. Môžu však dopadnúť iba na Lukašenka? Mne sa zdá, že zasiahnu celú krajinu, a tak aj väčšina Bielorusov, ktorí sú proti jadrovým zbraniam, bude pykať za Lukašenka.

Bielorusi pre Lukašenka trpia už teraz. Nejde len o sankcie, ale aj o bezprávie, ktoré sa v našej krajine deje – hromadné represie, každodenné zatýkanie. Životy ľudí ovplyvňuje aj obmedzenie obchodu. No najdôležitejšie je, že Bielorusi, ktorí situáciu chápu, z toho nevinia Západ, rozumejú tomu, že za to môže Lukašenko.

Rozprávam sa s Bielorusmi, ktorí žijú v krajine, prakticky každý deň a nikdy som od nich nepočula, že by žiadali zrušenie sankcií. Naopak, hovoria, že treba vyvinúť ešte väčší tlak na prepustenie politických väzňov, aby naša krajina nestratila suverenitu. Keď je situácia taká, že sa v Bielorusku toho vzhľadom na útlak Bielorusov nedá veľa robiť, čakáme na pomoc zo strany demokratických síl.

Povedali ste, že Bielorusi nežiadajú na rozdiel od Rusov zrušenie sankcií. V tomto sa podľa mňa Bielorusi od Rusov veľmi líšia, pretože Rusi všetky svoje problémy zvádzajú na Západ. Ďalší obrovský rozdiel je v tom, že jeden národ verí propagande, druhý nie, pričom televízna rétorika je rovnaká. Prečo jej Rusi veria a Bielorusi nie?

Pretože Bielorusi a Rusi sú rôzne národy, vždy nám vnucovali, že sme bratia a že sme rovnakí. Ale Bielorusi v roku 2020 jasne ukázali, že sú proti režimu. V Rusku, bohužiaľ, také jednotné oznámenie celého národa neexistuje.

Bielorusi ako celok nechápu, ako je možné útočiť na susednú krajinu, ktorá si vybrala inú cestu vývoja, než by si prial Putin. Rusi majú vo väčšej miere vymyté mozgy, Bielorusko je predsa len bližšie Európe a mali sme aj viac možností navštevovať iné krajiny, vidieť, aké by to mohlo byť, získavať európske vzdelanie.

Preto Bielorusi najmä od roku 2020 viac rozumejú tomu, čo je propaganda, a sú jej menej vystavení – máme viac alternatívnych médií, viac možností osloviť každého Bielorusa.

A Rusko je predsa len obrovská krajina. Rusi ani nechcú poznať pravdu, žijú podľa zásady „nehas, čo ťa nepáli“. Bielorusi sa od tejto zásady vzdialili, každý chápe vlastnú zodpovednosť za svoju krajinu. Napriek tomu, že v Bielorusku prevládajú ruské naratívy a existuje symbióza s bieloruskou propagandou, ľudia majú veľký záujem o zdroje pravdivých informácií. Hľadajú pravdu v alternatívnych médiách.

Hoci sú všetky vyhlásené za extrémistické a hrozí za to trestný postih, ľudia sa stále potrebujú dozvedať pravdu, brániť svoje hodnoty. Takže Bielorusi sú menej vystavení propagande.

Čo sa zmenilo v Bielorusku od protestov v roku 2020?

To najdôležitejšie je, že sme si uvedomili, že nás je veľmi veľa. Pred rokom 2020 všetci tak nejako chápali, že sú potrebné zmeny, že sa uberáme nesprávnym smerom, hovorili sme o tom v kuchyniach a vraveli sme si, že je nás veľmi málo a čo zmôžeme. V roku 2020 vďaka solidarite a sebauvedomeniu, keď ľudia vyšli von a pochopili, že ich je veľa, si uvedomili svoju silu a došlo im, že sú jeden národ.

Keď sa konalo prvé zhromaždenie, v symboloch bolo jasno, ľudia vzali červeno-biele vlajky a vyšli s nimi von. Začali byť hrdí na to, že sú Bielorusi, pretože videli, že si môžu navzájom pomáhať. Začali nosiť balíčky pre politických väzňov, objavili sa zástupy dobrovoľníkov, ktorí si pomáhali. A keď si ľudia uvedomili, že sme jeden národ, že sme všetci proti Lukašenkovi, nastal zlom. Odvtedy sa ľudia učili organizovať.

Predtým to tak nebolo?

Mali sme starú opozíciu, ako ju voláme. Ľudia, ktorí boli vždy proti diktatúre, sa angažovali v politike. No väčšina Bielorusov nie, žili vo svojich rodinách a neuvedomovali si zodpovednosť za budúcnosť krajiny. A v roku 2020 začali vznikať protestné dvory, robotnícke hnutia, čo nikdy predtým nebolo.

Bielorusom nebolo treba hovoriť, čo majú robiť, robili to sami, vymýšľali ďalšie spôsoby, ako vyjadrovať svoju nedôveru diktatúre. Vytvorilo sa veľa horizontálnych spojení, ktoré dodnes fungujú. A to je základ, na ktorom rastie normálna demokratická spoločnosť.

Za tento krátky čas sme prešli cestu k demokratizácii spoločnosti. Ľudia pochopili, že sa môžu spoliehať len sami na seba, že nemá zmysel spoliehať sa na štát, ten je proti Bielorusom. Teraz už nemôžeme svetu ukázať demonštrácie, ktoré boli v roku 2020, ale vidíme sa, vnímame sa, namiesto hádok diskutujeme.

A teraz sa podarilo dosiahnuť tú dôležitú jednotu, ktorú opozícia roky nemala, aj keď už chápeme, proti akej propagandistickej mašinérii pracujeme. Zasypáva nás naratívmi, aby nás rozdelila, ale ľudia sú zjednotení nie okolo jednej osoby alebo strany, ale okolo jedného cieľa. Ľudia síce vidia rôzne spôsoby, ako tento cieľ dosiahnuť, ale cieľ je rovnaký a každý ide smerom, o ktorom si myslí, že je najefektívnejší.

Navyše sa snažíme našu prácu inštitucionalizovať, vytvorili sme spoločný prechodný kabinet, koordinačnú radu. Nemôžu sa síce konať otvorené voľby, pretože ľudia v Bielorusku sa veľmi ťažko zúčastnia na akýchkoľvek diskusiách, ale každá organizácia do tejto rady aspoň deleguje svojho kandidáta, aby mohli vypracovávať spoločný pohľad na rôzne otázky.

Prečo sa po protestoch v roku 2020 nepodarilo odstrániť Lukašenka z funkcie?

Pretože sme zrejme podcenili brutalitu režimu. Keď si spomeniem na rok 2020, bola to eufória, keď vidíte státisíce ľudí v uliciach. Vyzeralo to ako „režim, sme tu všetci tí, ktorých si nevidel, a už je jasné, že sme proti tebe“. No podcenili sme túžbu po moci a to, že režim bude pripravený na násilnosti voči ľuďom, aby si moc udržal.

A vtedy sme, pochopiteľne, netušili, aké má s Bieloruskom plány Rusko. Až neskôr vyšlo najavo, že na hraniciach boli pripravení vojaci národnej gardy, ktorí by v prípade pádu režimu išli Lukašenka z ruskej strany zachrániť. Rusko už vtedy muselo mať plány s Ukrajinou a Bielorusko bolo ako predmostie pre Kremeľ dôležité. Vtedy ho zachránili politicky a ekonomicky.

Teraz Lukašenko za tú podporu platí, prejavuje maximálnu lojalitu, stretáva sa s… – prieči sa mi to povedať – „vodcami“ okupovaných území (napríklad s vodcom samozvanej Doneckej ľudovej republiky Denisom Pušilinom, pozn. red.). Lukašenka sa nepodarilo zvrhnúť pre represie a podporu Kremľa. To sú veci, ktoré ho držia.

Chápem správne, že ak padne Putinov režim, padne aj ten Lukašenkov?

Môže to byť navzájom prepojené. Bez Putina sa Lukašenko rozhodne neudrží. Zmeny v Bielorusku môžu prísť skôr ako pád diktatúry v Rusku, pretože naša spoločnosť je jednotnejšia a máme spoločný cieľ. Keď sa pozriete na výsledky sociologických prieskumov, v Rusku väčšina stále podporuje Putina, zatiaľ čo Bielorusi sa jasne rozhodli. Preto musíme neustále vyvíjať čo najväčší tlak na Lukašenkov režim v Bielorusku aj mimo neho, aby nemal šancu sa voľne nadýchnuť.

Vzhľadom na to, že represie neustávajú, ba dokonca sa stupňujú, je vidieť, že sa Lukašenko cíti neisto. Chápe, že keď zastaví represie a začne prepúšťať politických väzňov, budú to jeho vlastní spojenci a Putin považovať za slabosť. Je preňho pritom dôležité ukázať, že je silným vodcom. Ale on je vodca, ktorý sa bojí ľudí, správa sa, akoby stále vychádzali do ulíc.

Každý deň musí dokazovať, že je tým hlavným, že dokáže zadržiavať ľudí. Násilím to dokáže, ale spoločnosť vrie, a len čo sa vyskytne príležitosť a bude možnosť situáciu využiť, ľudia opäť povstanú. Protirežimné nálady ľudí nikam nezmizli.

Našou úlohou je pracovať pre seba a pre ľudí, ktorí v Bielorusku zostali. Keď mi hovoria, že tam u nás nič nezostalo, nie je to tak, nemôžeme byť na očiach, ale ľudia sa zhromažďujú, organizujú supolky (bieloruský výraz pre spolok, pozn. red.) vo vnútri krajiny. Áno, sú malé, pretože do malej organizácie je ťažšie nasadiť agentov KGB, a tieto malé bunky sa navzájom zlaďujú ako v pláste.

Teraz keď sa bieloruský jazyk stal v krajine zločinom, ľudia sa stretávajú v bytoch, učia deti bieloruský jazyk, komunikujú. Nedávno som vo Vilniuse stretla ženu, ktorá pricestovala z Minska navštíviť dcéru, ktorá sa presťahovala do Vilniusu v dôsledku represií. Vravela mi: „V Minsku sa stretávame s babičkami, popíjame čaj a sledujeme všetky zakázané videá. Vydržte, sme s vami.“

Udržujú spolu kontakt a to je hlavné, pretože pre režim je dôležité, aby sa ľudia cítili osamelí, aby opäť mali pocit, že ich je málo, aby sa nevídali. Vďaka tejto sebaorganizácii totiž môžu posilňovať svojho ducha a vieru. Babky, ktoré nemôžu nič podnikať, pletú ponožky a dávajú ich deťom politických väzňov alebo zbierajú pre politických väzňov balíčky. Aj to je práca a je to zároveň desivé. Niektorí ľudia nemôžu odovzdávať balíčky príbuzným, ktorí sú politickými väzňami, a tak ich chodia odovzdávať dobrovoľníci.

Existuje veľa vzájomnej pomoci. A to porekadlo, ktoré sa objavilo v roku 2020, „Bielorus Bielorusovi Bielorusom“, odráža to, čo Bielorusi teraz cítia.

Ale, samozrejme, je to desivé. Ľudia sú vydesení, trasú sa pri každom zaklopaní na dvere, o šiestej ráno môžu pred deťmi vtrhnúť a strhnúť mamu a otca na zem, to je veľká psychická trauma, takže mnohí sa stránia alebo odchádzajú.

Bielorusko stále označujú za ruského spojenca. Komunikujete s mnohými politikmi z demokratických krajín. Vnímajú, že spojencom Ruska je iba Lukašenko, alebo tam také porozumenie chýba?

Snažíme sa túto informačnú blokádu prelomiť, aby demokratické krajiny oddeľovali Bielorusko a Lukašenka. Keď politici zo spriatelených krajín chápu, že spoluagresorom je Lukašenko a Bielorusi sú proti nemu, obyvateľstvo týchto krajín, ktoré nevidí násilné protirežimné prejavy, sa domnieva, že sa všetko upokojilo a Bielorusi sa zmierili. Občania demokratických krajín nie vždy chápu procesy, ktoré prebiehajú, a našou úlohou je vysvetliť, že Lukašenkov režim sa stal poskokom Ruska, zatiaľ čo Bielorusi sú proti Lukašenkovi aj proti vojne.

Vzťah k Bielorusom sa po vypuknutí vojny zmenil a Bielorusi sa z ľudí hrdinsky bojujúcich proti režimu zmenili na spoluagresorov. Verejná mienka ovplyvňuje rozhodovanie politikov a v mnohých krajinách prijali unáhlené rozhodnutia o tom, že aj na Bielorusov je treba uvaliť vízový zákaz. Trvalo nám pomerne dlho, kým sme verejnú mienku zmenili. Teraz je tu viac pochopenia.

Pre nás bolo, hoci sa to môže zdať zvláštne, najťažšie rokovať s Ukrajinou, pretože sa nám zdalo, že situáciu v Bielorusku chápu, ale oni, ako sa ukázalo, úplne sledovali vlastnú agendu. Teraz veľa Bielorusov chodí na akcie na podporu Ukrajiny a Ukrajinci to vidia. Rétorika sa mení.

Ako je to v Českej republike?

Česká vláda od začiatku Bielorusov podporovala. Verím, že po zvolení nového prezidenta sa politika voči Bielorusom nezmení, najmä s ohľadom na naše historické väzby s Českom. To bolo vždy pohostinným miestom, kam vo veľkom počte odchádzali naši disidenti. Český národný hrdina Václav Havel Bielorusov vždy aktívne podporoval.

Stretla som sa s jeho manželkou a to posledné, čo Václav Havel robil, bolo, že písal listy politickým väzňom v Bielorusku. Na českých vysokých školách študovalo veľa študentov, ale keď došlo k vojne, vysoké školy sa rozhodli neprijímať ďalších bieloruských študentov.

Verejnú mienku veľmi ovplyvnila prvá vlna, keď z Bieloruska vyleteli rakety. My sme to chápali, preto sme stále a trpezlivo vysvetľovali situáciu. Nakoniec české univerzity svoje rozhodnutie zmenili. Museli sme sa s nimi stretávať, vysvetľovať. Teraz bieloruskí študenti môžu v Česku študovať. Aj keď je tu stále vízový problém. Tí, ktorí musia opustiť krajinu, ťažko získavajú víza a my žiadame krajiny, aby neobmedzovali pohyb Bielorusov, pretože to nie je otázka privilégií, ale otázka prežitia.

S novým českým prezidentom som sa stretla pred jeho nástupom do funkcie a aj potom sa naše cesty skrížili. Mali sme veľkú podporu senátu, predovšetkým Pavla Fischera. Bola prijatá samostatná rezolúcia o Bielorusku. To znamená, že máme všeobecnú podporu vo všetkých krajinách, ale niekedy sa vyskytujú problémy, ktoré sa ťažko riešia. Trváme na tom, aby bolo Bielorusko označené za krajinu nebezpečnú pre život, pretože sa objavili prípady vyhostenia Bielorusov z iných krajín, pretože panuje názor, že im v Bielorusku nič nehrozí.

Plánujete podať žiadosť o vstup Bieloruska do NATO?

Táto otázka nie je teraz na programe dňa podobne ako žiadosť o členstvo v EÚ. Takéto otázky by sa nemali riešiť bez súhlasu ľudu. Treba budovať demokratickú spoločnosť, ale ani pri budovaní inštitúcií a štruktúr v exile nemôžeme hovoriť za všetkých Bielorusov. Iste, Bielorusi preukázali svoju túžbu a proeurópsku voľbu.

Také otázky bude v budúcnosti klásť nové vedenie krajiny. My teraz môžeme vyhlásiť: Chceme vstúpiť do NATO, ale na podanie prihlášky nie sú predpoklady. Chápeme, že najskôr musíme vybudovať normálny demokratický štát, ktorý sa osvedčí ako spoľahlivý partner, a až potom sa o tom budeme môcť baviť. Je však zrejmé, že Bielorusi sa chcú stať súčasťou európskej rodiny národov.