Najväčšia kríza Slovenska

Dva mesiace pred voľbami pribudli strany, ktoré nás chcú chrániť, dopriať nám bezpečie. Utečenecká kríza má byť rozhodujúcou témou, ktorá rozhodne o výsledku. Viac by ma potešilo, keby ňou bola korupcia alebo školstvo so zdravotníctvom, na ktoré v novoročnom príhovore poukazoval prezident Kiska. Všetky štyri témy však súvisia s jednou samostatnou, o ktorej sa hovorí málo. A ktorú považujem za najväčšiu krízu, akej slovenská spoločnosť dnes čelí. Kríza dôvery.

V roku 1999 sa v rámci štúdie európskych hodnôt ukázalo, že k názoru „väčšine ľudí možno dôverovať“ sa na Slovensku prikláňa len 16 percent ľudí. Európsky priemer bol v tom čase na úrovni 31 percent, v Dánsku si navzájom dôverovalo až 67 percent opýtaných. O deväť rokov neskôr sa podiel občanov Slovenska dôverujúcich ostatným ešte znížil – na 12 percent. Zvyšok sa prikláňal k názoru, že opatrnosti v styku s druhými ľuďmi nikdy nie je nazvyš.

Neviem, čo všetko je za tým obrovským podielom navzájom si nedôverujúcich Slovákov. No som si takmer istý, že mrňavá dôvera a súdržnosť je nezlučiteľná s dobre fungujúcim štátom. Reforma vzdelávania nie je možná, ak úradníci nebudú dôverovať učiteľom, že zvládnu ďaleko viac slobody, a ak sa rodičia v praxi nepresvedčia, že viac peňazí na platy prináša vyššiu kvalitu.

S korupciou nezatočíme, ak budeme každého s prístupom k verejným zdrojom vopred považovať za zlodeja a tak sa k nemu aj správať. A zbohatnutie cez podvody v privátnom biznise nazývať šikovnosťou. Dôvera v ľudí zahŕňa aj vieru v pravidlá, ktorými sa riadime. Otázka je, o ktorých pravidlách len hovoríme a ktoré v skutočnosti žijeme. A či chápeme, že ak sa každý jednotlivec bude riadiť len tými zásadami, ktoré u neho prejdú testom „vypláca sa – nevypláca sa“, nikam sa nepohneme.

Prekonať túto krízu nám bude trvať možno tak dlho, ako dlho vieme, že sme k sebe nadpriemerne podozrievaví. Najprv sa však musíme rozhodnúť, že zo Slovenska má byť krajina, v ktorej ľudia držia spolu a dôverujú si. A potom začať robiť malé nezvyčajné veci. Napríklad si viac všímať, že ľudia sú schopní nezištne pomáhať. Či naučiť sa v oveľa väčšej miere akceptovať inakosť. Lebo krajina, v ktorej takmer štvrtina obyvateľov je inej ako slovenskej národnosti a ktorá má jeden z najvyšších podielov mládeže študujúcej v zahraničí a je príliš malá a stále mladá, aby sa už mohla prestať učiť od iných, je na toleranciu rôznorodosti v podstate odkázaná.