Zuzana Labašová: Dcéra si stále musí dávať pozor, aby ju v obchode nepovažovali za zlodejku. Chcem to zmeniť
➡️ Počúvanie podcastov Denníka N je najpohodlnejšie v aplikácii Denníka N. Zvuk Vám nepreruší, ani keď zmeníte stránku, a počúvať môžete aj bez pripojenia na internet. Sťahujte kliknutím sem.
Tento text načítal neurálny hlas. Najlepšie sa počúva v aplikácii Denník N, aj s možnosťou stiahnutia na počúvanie offline. Našli ste chybu vo výslovnosti? Dajte nám vedieť.
Keď mala Zuzana Labašová štyri roky, s rodičmi sa odsťahovali na ostrov Gozo v Stredozemnom mori. Mala tak možnosť zažiť inú kultúru a odlišný pohľad na svet, ale aj smerovanie k tolerancii inakosti. Dnes pôsobí v Komenského inštitúte a venuje sa témam globálneho vzdelávania.
„Keď ste z majority a pohybujete sa v majorite, máte dojem, že na Slovensku je všetko úplne v poriadku. Že sme úžasná otvorená a priateľská krajina a že tu nie je žiadny problém,“ hovorí vyštudovaná psychologička. „Len čo však kráčate vedľa niekoho, kto je iný, a všímate si, ako naňho naša spoločnosť reaguje, zrazu objavíte úplne iný svet,“ rozpráva v rozhovore aj o svojej skúsenosti matky dcéry, ktorá má aj indické korene.
Po smrti kráľovnej Alžbety II. v septembri minulého roka sa vo viacerých svetových médiách rozbehla debata o britskej koloniálnej minulosti. O utrpení spôsobenom západnou civilizáciou iným národom sa dlhé roky veľa nehovorilo a ani dnes nie sú pojmy ako kolonializmus, rasizmus, apartheid, holokaust či extrémizmus vysvetľované v kontexte tak, aby sme chápali ich nebezpečenstvo. Ako ste sa k týmto témam dostali vy a prečo vás zaujímajú?
Otroctvo a utláčanie iných nebolo a nie je nič vzdialené, čo už máme za sebou a z čoho sme sa poučili. Nie je to dávna história, je to skúsenosť, ktorá sa dotýka ľudí aj dnes. Keď sa stretnete s konkrétnymi príbehmi konkrétnych ľudí, s ich emóciami, traumami a so všetkým, čo si zo svojej skúsenosti nesú, na históriu sa zrazu pozeráte ináč.
Môj bývalý partner a otec mojej dcéry bol utečencom z Juhoafrickej republiky. Jeho indickí predkovia sa do Afriky dostali spútaní v reťaziach ako pracovná sila pre európskych plantážnikov. Je síce štyridsiatnik, no vo svojom živote ešte zažil, že (v Juhoafrickej republike – pozn. red.) musel prejsť na opačnú stranu chodníka, aby náhodou neskrížil cestu niekomu bielemu. Nemohol sedieť v parku na lavičke, pretože lavičky boli určené iba pre bielych.
Hoci by sa mohlo zdať, že na Slovensku sa nás takéto niečo netýka, nie je to pravda. Aj u nás sa dejú podobné veci a dejú sa dnes. Veľmi ich prežívam, pretože sa týkajú mojej dcéry. Keďže je polovičná Indka, na Slovensku ju často vnímajú ako Rómku. Zažila si pre to šialené situácie. Hádzali po nej kamene, pľuli po nej, mala nôž na krku len preto, že ju niekto považoval za „Cigánku“ a mal potrebu vybiť si na nej svoju frustráciu. Sú to pre mňa také silné veci, že ma nútia o tom rozprávať. Snažím sa robiť na tom, aby predsudky voči inakosti neboli v ľuďoch také obrovské.
Nerozmýšľali ste teda, či je Slovensko tá pravá krajina, kde chcete, aby vaša dcéra vyrastala?
Ja som na Slovensku rada. K tejto krajine cítim silné puto, cítim sa tu doma. Vrátili sme sa sem zo San Francisca, kde sme dovtedy žili, keď mala dcéra asi dva či tri roky. Aj preto, že mi slovenská kultúra bola bližšia než americká. Chcela som, aby moja dcéra mala také detstvo ako ja, aby mala naše kultúrne návyky. No hneď ako sme prišli, som si uvedomila, že s prijímaním inakosti je to tu iné ako v Kalifornii. Povedala som si však, že buď môžem znova zbaliť kufre a niekam odísť, alebo sa pokúsim pomôcť situáciu zmeniť.
Chcieť, aby mala dcéra kultúrne návyky krajiny, v ktorej zažíva negatívne skúsenosti, čo ste opísali, znie ako bolestivý paradox.
Na Slovensku platí, že keď ste z majority
