Denník N

Trpiaci a trpený

Anton Srholec si viackrát mohol vybrať ľahšiu cestu, ale na rozdiel od mnohých iných kňazov to neurobil.

„Človek má myslieť už od rána, kde bude spať večer. A ja som si celý život tak nejak pripravoval. Človek musí dať životu zmysel, aby ho napĺňal každý deň, tvorbou, zmyslom, zápasom o spravodlivejší svet,“ povedal v auguste Anton Srholec po prepustení z nemocnice. Málokomu sa to v živote podarí viac ako jemu: kňazovi, rehoľníkovi, cirkevnému rebelovi, politickému väzňovi, robotníkovi, angažovanému a rešpektovanému človeku.

Jeho život nebol len životom jedného človeka, ale odrážal aj celú druhú polovicu dvadsiateho storočia a začiatok toho súčasného. Krátka a nie úplná povojnová sloboda mu umožnila vstúpiť k saleziánom. Po komunistickom prevrate ho postihol osud všetkých rehoľníkov, keď ich vyhnali z kláštorov. Namiesto štúdia prišla internácia: našťastie, nie Sibír, ako sa vtedy obával. Jáchymovské uránové bane, kam ho odsúdili po pokuse o útek, však neboli oveľa lepšie.

Túžba stať sa kňazom však u neho pretrvala a vďaka uvoľneniu koncom šesťdesiatych rokov sa aj splnila. Mohol vtedy zostať v Ríme, kde ho vysvätil Pavol VI., ale tak ako veľakrát si zvolil ťažšiu cestu. Vrátil sa, i keď v roku 1969 už tušil, že to pre neho bude horšie ako pre človeka i ako pre kňaza. Prišla normalizácia, presuny a zákazy. Mohol si zvoliť napríklad Pacem in terris a relatívne pohodlie, ale na rozdiel od mnohých iných kňazov sa tak nerozhodol. Tak ako v čase slobody bol skôr ich zlým svedomím.

Aj po roku 1989 sa mohol prikloniť k moci – politickej či cirkevnej, ale išiel si po svojom, znovu trpiaci a znovu trpený. Bolo ľahké zatrpknúť, ale dal svojmu životu ďalší zmysel. Napríklad tým, že ako predseda Konfederácie politických väzňov upozorňoval na to, aby sme nezabudli, čo sa tu dialo. Dal mu zmysel aj tým, že sa začal venovať bezdomovcom, od ktorých mnohí odvraciame zrak. Dal mu zmysel aj kritikou slovenskej katolíckej cirkvi, ktorá je stále skôr dedičkou Pacem in terris ako podzemnej cirkvi. Na rozdiel od mnohých svojich nadriadených nepodľahol Mečiarovmu kúzlu, a keď cítil povinnosť, neschovával sa, ale postavil sa aj na tribúnu.

Tvorba, zmysel a zápas o spravodlivejší svet preto neboli preňho len frázami, ale celoživotnou realitou.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Komentáre

Teraz najčítanejšie