Precitlivená matka znevažuje detskú klasiku

Západ sa cíti dotknutý politickou nekorektnosťou starších kníh pre deti, prepisuje sa Roald Dahl či David Walliams a kultový Winnetou sa odsudzuje ako rasistický. Proti tomu sa dvíha vlna odporu od zástancov umeleckej slobody či slobody slova a kričí sa o cenzúre. A čo na Slovensku? Siaha niekto kradmou rukou na našu detskú klasiku?

Nečakám, že by tu mohla vypuknúť podobná ohnivá polemika, nebodaj že by si dal niekto námahu nanovo redigovať a vydávať staršie knihy, veď u nás sa za hrdinstvo považuje už len to, že niekto vôbec číta. Tak ale patrilo by sa trochu poznevažovať, veď nie sme horší ako Západ!

Poklady okresnej knižnice

Aby ste vedeli, s kým máte do činenia – áno, ja som taká tá moderná mater, čo praktizuje liberálnu výchovu, a keď príde s deťmi do knižnice, neraz len niečo narýchlo uchytí z poličky, aby skrátila pobyt s deťmi vo verejnom priestore. Takto sa v jej nehodných rukách často ocitnú aj perly slovenskej detskej klasiky.

Inak už ani tie knižnice nie sú, čo bývali. V detskom oddelení im tam zo stropu visí hojdačka, vedľa jedenapolmetrový plyšový krtko a ešte aj interaktívne hry na podlahu im tam premietajú – no videl to kedy svet?

„Áno, to si vezmite, to je zlaté,“ hovorí mi knihovníčka v mojom veku, keď jedným okom sledujem deti a druhým skenujem obsah poličky s knihami Márie Haštovej. Predtým sme od nej čítali knižku Ohromná vec, ktorá decká bavila: akčné zážitky troch súrodencov, ktorí žijú iba so svojou mamou. Trochu mi dvíhalo obočie pri príbehu o tom, ako chlapec skáče zo strechy bytovky s „krídlami“ z hodvábnej šatky, ktoré mu vyrobil brat, a skončí v nemocnici s dolámanými končatinami, lebo mal šťastie a spadol na kopu piesku. Alebo keď si títo milí súrodenci v ranej puberte kúpili za našetrené peniaze cigarety a skúšali fajčiť doma v kúpeľni. Dnes v detskej knihe asi nepredstaviteľné, však? Tak ale skúsme aj druhú knižku, autorka má svieži štýl a zmysel pre humor.

A tak beriem domov tenkú malú knižočku Zo starej horárne s gýčovito „zlatým“ obalom, na ktorom je červené srdiečko s nápisom „Prvé čítanie“. 6. vydanie, pre čitateľov od šiestich rokov.

Medveďku, daj lebku

Súrodenci si svorne žijú v lone panenskej prírody. V prvom príbehu sa kŕdeľ kačiek dostane k úľom a včely na ne zaútočia: „Keď sme ich našli, už mali hlavičky ako loptičky, hrvolce ako bombolce, labky ako vankúšiky, očká ako pampúšiky. Vyhynulo dvanásť kačiek-čľapotačiek, vyhynul aj úľ včeličiek. Neviete, deti, prečo?“

Hm, dobre, som precitlivená matka, rozrušuje ma niečo také prirodzené ako krutý zákon prírody, ani nijakú špeciálnu pointu tu nevidím. Ale poďme ďalej.

Na dvore naturálnej rodinke šarapatili veveričky, ktoré sa dopustili hrdelného zločinu, lebo ponahrýzali orechy a nechali ich tak. A tak malá Anča nelenila, „odvesila pušku, nabila a hneď bola nazad“. Trafila, mŕtva veverička padla k zemi. A Ančina mama veru nebola z tejto precitlivenej doby plnej vegánov, „zmeravená, nevedela, či [ju] má pochváliť, či vyhrešiť pre pušku“.

Tu ma ešte výrečnosť neopúšťala, s deťmi sme sa porozprávali, či by im nebolo ľúto veveričky, či to nebolo nebezpečné. No pri Oteckovej rozprávke mi už došla reč:

„A tu spod vývratu chňap ho čosi za nohu! V ozrutnej labe zostali zdrapy nohavíc i kus mäsa z nohy. ‚Medveď, medveď!‘ ‚Chyťte ho, bite ho!‘ volali chlapi. Hneď ho obstali zo všetkých strán a začali do neho rúbať valaškami, sekerami a kyjakmi. […] Poranený honelník rypol medveďovi sekerou do boka. Medveď zareval a jednou labou začal šklbať mach a zapchávať dieru v boku a druhou dorážať na honelníkov. […] A tu váš pradedo priskočí so sekerou a jedným švihom mu rozťal hlavu napoly. A bolo po medveďovi.“

Prvé čítanie, pre čitateľov od šiestich rokov.

Priznávam sa celkom bez hanby, že túto časť som