Denník N

Za vojny prežila zberný tábor, jej herecký sen na dlhé roky pochovali komunisti

Foto – archív Dalmy Špitzerovej
Foto – archív Dalmy Špitzerovej

Dalma Špitzerová dnes o 20.00 h prevezme v pražskom Národnom divadle cenu Pamäte národa. Udeľuje ju Post Bellum statočným osobnostiam, ktoré prežili väzenia totalitných režimov, proti ktorým bojovali.

Divadelná herečka Dalma Holanová-Špitzerová účinkovala v legendárnom Tatrakabarete či na Novej scéne. Prvú úlohu si však zahrala v čakárni na smrť, odkiaľ odchádzali transporty do Osvienčimu.

„Ty si taký talent, že ak to prežiješ, choď do divadla a začni hrať,“ povedal mladej Dalme so slzami v očiach režisér malého divadla, ktoré si v nováckom zbernom tábore v roku 1942 založili židovskí väzni. Na mieste, odkiaľ pravidelne odchádzali transporty do Osvienčimu, hrali jeho obyvatelia hru o nesmrteľnosti a večnej túžbe po živote. Drámu Karla Čapka Vec Makropulos.

„Keďže človek bol stále v tieni smrti, pretože to boli časy, keď deportovali mnohých našich priateľov a známych, aby sme sa z toho celého nezbláznili, hrali sme si tam divadlo,“ spomína 91-ročná pani Dalma Holanová-Špitzerová na atmosféru, keď sa im aspoň na chvíľku podarilo uniknúť pred smutnou realitou.

Aby zbytočne neprovokovali a aby im hru ostraha pod rôznymi zámienkami nezakázala, označovali Čapkovu drámu ako dielo neznámeho autora. Mladá, iba 16-ročná Dalma Špitzerová si v nej vtedy zahrala hlavnú úlohu. A práve tam sa známa divadelná herečka aj po prvýkrát postavila na divadelné dosky.

V tom čase mala už za sebou pohnuté a pomerne dobrodružné cesty.

Únavná cesta

Keď sa v marci 1942 začalo s deportáciou židovských dievčat, jej otec, ktorý bol v ich rodisku váženým duchovným, zariadil trom dcéram odchod z rodného Liptovského Mikuláša do Maďarska, kde v tom čase transporty ešte nehrozili. Doma zatiaľ zostali len rodičia s dvoma najmladšími deťmi.

Najskôr odišli dve staršie dcéry, za nimi mala prísť najmladšia 16-ročná Dalma. Do Budapešti cestovala vlakom prvýkrát a navyše bola celkom sama.

Bolo to obrovské riziko. Hoci nemala potrebné doklady a nevedela ani slovo po maďarsky, na cestu predsa len vyzbrojená bola.

„Pred cestou ma naučili po maďarsky jednu vetu. Doteraz si ju pamätám. Olyan álmos és fáradt vagyok. Taká som ospalá a unavená. Cestovala som prvou triedou a bola som zlaté dieťa, kdekto sa mi prihováral a ja som opakovala túto jedinú vetu,“ spomína si s úsmevom.

Doteraz má v pamäti maďarských žandárov, ktorí prišli kontrolovať cestujúcim doklady. Myslela si vtedy, že sa jej cesta skončila.

Zachránila ju však malá náhoda. „Pri mne sedela krásna, elegantná pani, ktorá na nich spustila obrovský krik, čo si to dovoľujú. Doteraz neviem, kto to bol, či to bola pani premiérová alebo niekto iný. Nakoniec to však dopadlo tak, že nekontrolovali ju a ani mňa, ktorá som sedela vedľa nej. Slovom, šťastná náhoda,“ hovorí.

Ďalšia šťastná náhoda zaúradovala vtedy, keď dorazila do neznámeho mesta. Hneď stretla spoločných známych a dostala sa aj k sestrám.

V provizórnych podmienkach ako utečenky ťažko pracovali, to však netrvalo dlho. Maďarskí žandári odhalili Dalmine dve staršie sestry a prišli ich zatknúť.

„Nepriznaj sa, že patríš k nám dvom s Ibojou, zachráň sa,“ šepkala jej staršia sestra. Vtedy sa však u mladej Dalmy prejavila jej tvrdohlavosť a odvaha, ktorá ju charakterizovala po celý jej život. „Som ich sestra,“ vyhlásila.

Putovali hneď do maďarského zberného tábora a krátko nato do väznice v Užhorode, kde sa ich cesty rozdelili. Dalma sa dostala späť na Slovensko – do nováckeho zberného a pracovného tábora.

„Sestry zobrali a musím povedať, že som sa s nimi stretla až po vojne. Obe boli v Osvienčime, prežili aj pochod smrti, ale boli mladé, preto to všetko nejako prežili,“ spomínala Dalma Holanová na jediných dvoch členov rodiny, ktorí jej po vojne zostali.

Divadlo aj odboj

Keď ešte bývala ich rodina v Liptovskom Mikuláši, niekoľkokrát sa u nich zastavili aj mladí chlapci zo židovského robotného práporu z Liptovského Petra. Bol medzi nimi aj neskorší novinár a spisovateľ Juraj Špitzer. Vtedy však bola ešte dieťa.

Keď videla Juraja Špitzera prvýkrát, bola ešte len dievča. Neskôr sa stali manželmi. Foto - osobný archív Dalmy Špitzerovej
Keď videla Juraja Špitzera prvýkrát, bola ešte len dievča. Neskôr sa stali manželmi. Foto – osobný archív Dalmy Špitzerovej

Pani Dalma spomína, že sa do seba zaľúbili až neskôr – keď sa stretli na treťom objekte pracovného tábora. „No poď,“ oslovil ju, keď prišla. „Nemysli si, že tu každému ťahám kufor.“

Krásna Dalma, ktorá začala hrávať v táborovom divadle, však neočarila iba režiséra. Ale aj Juraja, ktorý bol už vtedy na čele tajného táborového odbojového hnutia. Veľká túžba po živote sa vtedy nepremietala iba na divadelných doskách.

„Vedela som to jediná, že Špitzer chodieva v noci von, stretáva sa so Sovietmi-partizánmi a do tábora nosí zbrane. Mal tajný kumbál, kde ich ukrýval,“ hovorí o tom, ako sa aj väzni v tábore postupne pripravovali na ozbrojený odpor.

Po niekoľkých mesiacoch dostala z tábora Dalma na tri dni priepustku domov, k rodičom. „Stretla som tam jedného človeka, ktorý sa ma spýtal, či by som neprepašovala revolver do tábora,“ spomína.

„Čo to máš v tom kufri?“ pýtali sa jej gardisti, keď sa vracala naspäť. „Čo by to bolo, bielizeň,“ odpovedala im a prešla. „Pamätali si ma ešte z divadla a radi sa na mňa aj oni dívali. Mladá, pekná dievčina, tak prečo by ma nenechali ísť. Pyšná som víťazoslávne prišla za Špitzerom aj so svojím úlovkom.

„Odkiaľ to máš a ako si to sem dostala?“ pýtal sa jej. „V kufri, gardisti ma s tým nechali prejsť,“ oznámila mu. „A vtedy mi treskol prvé a posledné zaucho v mojom živote. ‚Ty hlupaňa, keby to boli našli, všetkých nás tu vystrieľajú.‘ Taká som bola odvážna, aj hlúpa, lebo mladý človek je už raz taký, veci nedomyslí,“ hovorí po rokoch s úsmevom divadelná herečka.

V povstaní ako chlapec

Keď vypuklo Slovenské národné povstanie, väzni stáli nastúpení so zbraňami na dvore tábora. Ten už v tom čase nestrážili gardisti, ale žandári a niektorí z nich, na čele so strážmajstrom Gabčanom, odišli tiež do boja. Tých ostatných odzbrojili.

„Chcela som ísť do povstania s nimi, ale Špitzer mi povedal, že ženy neberú a mám ísť do Banskej Bystrice, kde mi dajú robiť niečo užitočné,“ hovorí. V srdci povstania sa dostala k partizánskej skupine kapitána Jegorova. Tam robili noviny, ktoré smerovali do zákopov.

Lenže keď bolo povstanie potlačené do hôr, odišla medzi partizánov aj ona. V skupine veliteľa Kumoka bývali v zime len v zemľanke. Odvážna Dalma sa pred Sovietmi vydávala za mladého chlapca.

S ruskými partizánmi, keď zistili, že nie je chlapec. Foto - osobný archív Dalmy Špitzerovej
S ruskými partizánmi, keď zistili, že nie je chlapec. Foto – osobný archív Dalmy Špitzerovej

„Uverili mi, bola zima, boli sme naobliekaní, ja som nosila taký overal. Volali ma Malčik. No ale potom, keď raz vyšlo slnko, som vyšla a rozpustila si vlasy. Zostali v nemom úžase. ‚Smotri, to devuška!‘ Ale už si tak na mňa zvykli, že mi dali pokoj, našťastie,“ hovorila po rokoch.

Hory a zima si však nakoniec vypýtali svoju daň. „Ak nezídeš dolu, zomrieš. Horúčky máš takmer štyridsiatky a ja nemám pre teba žiadne lieky. Tu nemôžeš zostať, ty sa musíš zobrať a ísť dole do dediny,“ povedal jej lekár Laco Kertés, ktorý bol v ich partizánskej skupine.

Je takmer neuveriteľné, že v takom stave prešla pešo cez hory z blízkosti Banskej Bystrice až do Liptovského Mikuláša. Pomohlo jej tiež, že po ceste stretla inú dievčinu, s ktorou išli veľký kus cesty spolu. Tá najväčšia skúška ju čakala takmer pred cieľom.

Pred sebou vtedy videla paludžanský most a z oboch strán stáli nemeckí vojaci s bajonetmi. Od všetkých, ktorí prechádzali, pýtali doklady. „Mala som len partizánsku legitimáciu skrytú v čižme. Vybrala som ju von a išla po strede mosta. Keď pýtal doklady, zamávala som mu veselo partizánskou legitimáciou. Nechal ma prejsť. Šťastie, že na ňu nevidel,“ usmievala sa aj po rokoch pri tejto spomienke.

Šokovalo ju, akí sú ľudia

Začalo sa skrývanie u známych i neznámych, ktoré lepšie ako čokoľvek iné ukázalo ľudské charaktery. U rodinného priateľa nemohla dlho pobudnúť vinou jeho žiarlivej manželky, ktorá ju chcela udať.

Keď však stretla známeho gardistu z nováckeho tábora, ktorý oproti nej kráčal s nemeckými vojakmi, neudal ju. Skrývala sa u dobrých ľudí v Iľanove a Palúdzke.

„Bola to jama levova, pretože v dome, kde ma ukryli, sa usídlilo aj nemecké Ortskommando. Palúdzka bola luteránska dedina a hoci všetci vedeli o mojom príbehu, aj to, že som tam, nikto ma neudal,“ spomínala Dalma na obec, ktorá mlčala aj v inej ťaživej situácii.

„Môjho otca, mamu, brata a sestru, keď som ja bola v tej Palúdzke, tadiaľ ich viedli zastreliť. A nikto mi to nepovedal, lebo vedeli, že ja by som sa pridala…“

Keď sa neskôr dozvedela, čo sa stalo pri Kremničke, skolabovala. „Paradox je, že mi pomáhal, pichol injekciu nemecký lekár,“ krúti aj s odstupom času hlavou nad zvláštnym riadením osudu.

Prežila a keď sa skončila vojna, chcela ísť do Bratislavy. Bola presvedčená, že tam nájde svoju lásku – Juraja Špitzera, o ktorom verila, že prežil.

Aby po tom všetkom, čo zažila, mala na živobytie, rozhodla sa, že predá nábytok z rodičovského domu. Aj tu vtedy prežila šok z toho, akí môžu byť ľudia. Najskôr jej ho odmietol vrátiť ich domáci, ktorý si ho medzičasom privlastnil. Keď sa jej ho podarilo vybojovať, peniaze si ponechala žena, ktorá ju istý čas skrývala.

„Tvoji rodičia sú po smrti, myslela som, že sa mi budú revanšovať. Mala som s tebou predsa náklady,“ povedala mladej Dalme.

Vedela, že v Mikuláši ju už nič nedrží a musí odísť.

Začať odznova?

„Ako si to prežila?“ pýtali sa jej vojaci NKVD, ktorých pri svojej ceste do Bratislavy stretla. „No jednoducho, robila som Nemcom tlmočníčku,“ zažartovala. Vtedy sa sovietski vojaci úplne zmenili, začali ju sácať a pripravovať si pušky.

„Ja som sa vtedy začala strašne, priam až hystericky smiať, presne ako budúca herečka. A povedala som im, že som si z nich len vystrelila. Hovorili: ‚Ženská, si šialená,‘“ spomína na mladícku nerozvážnosť, z ktorej len tak-tak nakoniec vyviazla.

Šťastne sa dostala do Bratislavy, kde ju čakalo milé prekvapenie a stretla sa svojimi sestrami. Myslela na Juraja Špitzera, no trvalo oveľa dlhšie, než sa spolu stretli.

V Banskej Bystrici jej tvrdili, že padol a odvliekli ho. Keď ho však nakoniec uvidela, nebolo to vrúcne stretnutie.

„Bol celkom hotový. Nielen po tom, čo videl v povstaní. On prišiel o všetkých blízkych, všetkých mu vyzabíjali. Povedal mi, že si mám ísť svojou cestou,“ spomína.

Spomenula si na slová režiséra z ich táborového divadla. A vybrala sa na konkurz do Slovenského národného divadla

„Sedeli tam Budský a Lichard a pýtali sa ma, čo im predvediem. Tak som im povedala, že Vec Makropulos,“ spomína na divadelných velikánov, v ktorých očiach sa zračila pri spomenutí ťažkej hry najskôr nedôvera voči mladému dievčaťu.

„Pamätám si, keď som svoj výstup dokončila, že tam sedeli s otvorenými ústami, nepovedali nič…“ hovorí.

Interview s Machom

Cestu si k sebe našli nakoniec aj s novinárom a spisovateľom Jurajom Špitzerom, ktorý sa stal čoskoro jej manželom.

Ako divadelná herečka pôsobila Dalma Holanová-Špitzerová v Martinskom divadle, na Novej scéne a v 60. rokoch aj v legendárom Tatrakabarete, kde si zahrala aj po boku vtedy ešte iba začínajúceho Milana Lasicu.

Rada naňho spomína. Vždy, keď ju po predstavení odprevádzal domov, viedli spolu filozofické rozhovory o živote.

Na divadelných doskách. Foto - osobný archív Dalmy Špitzerovej
Na divadelných doskách. Foto – osobný archív Dalmy Špitzerovej

S túžbou pohovoriť si oslovil divadelnú herečku Dalmu Špitzerovú jedného dňa aj starší elegantný pán. Nie hneď, až o chvíľku v ňom spoznala ministra vnútra vojnového štátu Alexandra Macha, ktorý sa len krátko predtým – v máji 1968 – dostal na slobodu na amnestiu.

Prejavil chuť stretnúť sa však najmä s Jurajom Špitzerom, ktorého sledoval ako novinára v Kultúrnom živote. A po ich stretnutí vznikol unikátny súbor rozhovorov dvoch bývalých nepriateľov, ľudí, ktorí stáli kedysi na opačnej strane barikády.

„Nenávideli ste Židov? A ako je možné na jednej strane modliť sa a na druhej posielať niekoho na smrť?“ pýtal sa ho Juraj Špitzer vtedy tvrdé otázky. „Keby ste ma dostali do rúk v roku 1942, už tu nie som. Ale keby som vás v roku 1944, keď vypuklo povstanie, dostal do rúk ja, bez váhania vás zastrelím,“ hovoril Machovi Špitzer, ktorý počas vojny všetkých stratil.

„Stála som medzi dverami a počúvala som ich rozhovory. Mach ho oslovoval Ďurko. Hovoril mu: ‚Viem a chápem. Ale ja som si už svoj trest odsedel. A dnes si čosi celkom iné myslím ako vtedy,‘“ spomína Dalma Holanová-Špitzerová. Tvrdí, že po tom všetkom nedokázala k bývalému ministrovi vnútra Slovenského štátu cítiť nenávisť.

Sen o herectve pochovali komunisti

Rok 1968 bol však v ich živote prelomový – nielen kvôli stretnutiu s Machom. Po príchode vojsk Varšavskej zmluvy obaja povedali svoj názor na bratskú pomoc a pri následnej normalizácii sa pre svoje názory obaja stali pre režim neželanými osobami. Juraj Špitzer mohol zabudnúť na svoju srdcovú záležitosť, novinárčinu.

Dalma Špitzerová, ktorá práve preto, že jej otec bol presvedčeným demokratom, nikdy nevstúpila do strany, nadobro skončila v divadle. Krátko nato si už hľadala prácu – istý čas balila knihy v knižnom veľkoobchode. A hoci komunisti pochovali na dlhé roky jej veľký herecký sen, lásku k divadlu jej nezobrali.

Foto - osobný archív Dalmy Špitzerovej
Foto – osobný archív Dalmy Špitzerovej

Ako však sama prízvukuje, nenechala sa zlomiť a svoj herecký sen si začala plniť vedľajšou cestou. Neskôr totiž začala vyučovať hereckú výchovu a odovzdávať svoje skúsenosti ďalej.

Dodnes elegantná dáma s románovým príbehom je rada, že novinársku štafetu po jej manželovi prebrala jej dcéra, publicistka Zuzana Szatmáry aj vnuk Michael Szatmáry, ktorý zdedil i lásku k divadlu. Ako hovorí, so záujmom sleduje nové javiskové formy a jeho stand-up comedy.

Úspech však mali aj deti, ktorým dávala základy hereckej výchovy. Doteraz spomína na všetky herecké talenty, ktoré prešli jej rukami. Hrdá je na všetkých, v prvom okamihu jej pri rozhovore napadne meno herečky Táne Pauhofovej.

Jedným z najkrajších momentov pre ňu bolo, keď už po Nežnej revolúcii odcestovala so svojimi detskými hereckými zverencami na medzinárodnú súťaž do Francúzska. Získali vtedy prvé miesto. Po tom všetkom to považovala za veľké zadosťučinenie.

Dnes sa dočkala ďalšieho významného zadosťučinenia. Od prezidenta Andreja Kisku si prevzala Rad Ľudovíta Štúra II. triedy, za mimoriadne zásluhy o demokraciu a ochranu ľudských práv a slobôd.

„Možno som mala šťastie od narodenia – vždy, vždy som mala silnú vôľu. A celý život mi tá vôľa pomáhala. Vo všetkom.“

Vyznamenania od prezidenta

Teraz najčítanejšie