Denník N

Zomrela divadelná herečka Dalma Špitzerová. Za vojny prežila zberný tábor, jej herecký sen na dlhé roky pochovali komunisti

Foto – archív Dalmy Špitzerovej
Foto – archív Dalmy Špitzerovej

Vo veku 95 rokov zomrela 21. januára 2021 divadelná herečka Dalma Špitzerová. Pripomíname si ju archívnym článkom.

Divadelná herečka Dalma Holanová-Špitzerová účinkovala v legendárnom Tatrakabarete či na Novej scéne. Prvú úlohu si však zahrala v čakárni na smrť, odkiaľ odchádzali transporty do Osvienčimu.

„Ty si taký talent, že ak to prežiješ, choď do divadla a začni hrať,“ povedal mladej Dalme so slzami v očiach režisér malého divadla, ktoré si v nováckom zbernom tábore v roku 1942 založili židovskí väzni. Na mieste, odkiaľ pravidelne odchádzali transporty do Osvienčimu, hrali jeho obyvatelia hru o nesmrteľnosti a večnej túžbe po živote. Drámu Karla Čapka Vec Makropulos.

„Keďže človek bol stále v tieni smrti, pretože to boli časy, keď deportovali mnohých našich priateľov a známych, aby sme sa z toho celého nezbláznili, hrali sme si tam divadlo,“ spomína 91-ročná pani Dalma Holanová-Špitzerová na atmosféru, keď sa im aspoň na chvíľku podarilo uniknúť pred smutnou realitou.

Aby zbytočne neprovokovali a aby im hru ostraha pod rôznymi zámienkami nezakázala, označovali Čapkovu drámu ako dielo neznámeho autora. Mladá, iba 16-ročná Dalma Špitzerová si v nej vtedy zahrala hlavnú úlohu. A práve tam sa známa divadelná herečka aj po prvýkrát postavila na divadelné dosky.

V tom čase mala už za sebou pohnuté a pomerne dobrodružné cesty.

Únavná cesta

Keď sa v marci 1942 začalo s deportáciou židovských dievčat, jej otec, ktorý bol v ich rodisku váženým duchovným, zariadil trom dcéram odchod z rodného Liptovského Mikuláša do Maďarska, kde v tom čase transporty ešte nehrozili. Doma zatiaľ zostali len rodičia s dvoma najmladšími deťmi.

Najskôr odišli dve staršie dcéry, za nimi mala prísť najmladšia 16-ročná Dalma. Do Budapešti cestovala vlakom prvýkrát a navyše bola celkom sama.

Bolo to obrovské riziko. Hoci nemala potrebné doklady a nevedela ani slovo po maďarsky, na cestu predsa len vyzbrojená bola.

„Pred cestou ma naučili po maďarsky jednu vetu. Doteraz si ju pamätám. Olyan álmos és fáradt vagyok. Taká som ospalá a unavená. Cestovala som prvou triedou a bola som zlaté dieťa, kadekto sa mi prihováral a ja som opakovala túto jedinú vetu,“ spomína si s úsmevom.

Doteraz má v pamäti maďarských žandárov, ktorí prišli kontrolovať cestujúcim doklady. Myslela si vtedy, že sa jej cesta skončila.

Zachránila ju však malá náhoda. „Pri mne sedela krásna, elegantná pani, ktorá na nich spustila obrovský krik, čo si to dovoľujú. Doteraz neviem, kto to bol, či to bola pani premiérová alebo niekto iný. Nakoniec to však dopadlo tak, že nekontrolovali ju a ani mňa, ktorá som sedela vedľa nej. Slovom, šťastná náhoda,“ hovorí.

Ďalšia šťastná náhoda zaúradovala vtedy, keď dorazila do neznámeho mesta. Hneď stretla spoločných známych a dostala sa aj k sestrám.

V provizórnych podmienkach ako utečenky ťažko pracovali, to však netrvalo dlho. Maďarskí žandári odhalili Dalmine dve staršie sestry a prišli ich zatknúť.

„Nepriznaj sa, že patríš k nám dvom s Ibojou, zachráň sa,“ šepkala jej staršia sestra. Vtedy sa však u mladej Dalmy prejavila jej tvrdohlavosť a odvaha, ktorá ju charakterizovala po celý jej život. „Som ich sestra,“ vyhlásila.

Putovali hneď do maďarského zberného tábora a krátko nato do väznice v Užhorode, kde sa ich cesty rozdelili. Dalma sa dostala späť na Slovensko – do nováckeho zberného a pracovného tábora.

„Sestry zobrali a musím povedať, že som sa s nimi stretla až po vojne. Obe boli v Osvienčime, prežili aj pochod smrti, ale boli mladé, preto to všetko nejako prežili,“ spomínala Dalma Holanová na jediných dvoch členov rodiny, ktorí jej po vojne zostali.

Divadlo aj odboj

Keď ešte bývala ich rodina v Liptovskom Mikuláši, niekoľkokrát sa u nich zastavili aj mladí chlapci zo židovského robotného práporu z Liptovského Petra. Bol medzi nimi aj neskorší novinár a spisovateľ Juraj Špitzer. Vtedy však bola ešte dieťa.

Keď videla Juraja Špitzera prvýkrát, bola ešte len dievča. Neskôr sa stali manželmi. Foto - osobný archív Dalmy Špitzerovej
Keď videla Juraja Špitzera prvýkrát, bola ešte len dievča. Neskôr sa stali manželmi. Foto – osobný archív Dalmy Špitzerovej

Pani Dalma spomína, že sa do seba zaľúbili až neskôr – keď sa stretli na treťom objekte pracovného tábora. „No poď,“ oslovil ju, keď prišla. „Nemysli si, že tu každému ťahám kufor.“

Krásna Dalma, ktorá začala hrávať v táborovom divadle, však neočarila iba režiséra. Ale aj Juraja, ktorý bol už vtedy na čele tajného táborového odbojového hnutia. Veľká túžba po živote sa vtedy nepremietala iba na divadelných doskách.

„Vedela som to jediná, že Špitzer chodieva v noci von, stretáva sa so Sovietmi partizánmi a do tábora nosí zbrane. Mal tajný kumbál, kde ich ukrýval,“ hovorí o tom, ako sa aj väzni v tábore postupne pripravovali na ozbrojený odpor.

Po niekoľkých mesiacoch dostala z tábora Dalma na tri dni priepustku domov, k rodičom. „Stretla som tam jedného človeka, ktorý sa ma spýtal, či by som neprepašovala revolver do tábora,“ spomína.

Tento článok je exkluzívnym obsahom pre predplatiteľov Denníka N.

Prezidentské vyznamenania

Kultúra, Slovensko

Teraz najčítanejšie