Denník N

Vladimír Dedeček – architekt, ktorý sa nebál radikálnych riešení

Aula Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (v súčasnosti Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre), v spolupráci s Rudolfom Miňovským, 1959 – 1966. Od roku 2014 Národná kultúrna pamiatka. Foto – Peter Kuzmin
Aula Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre (v súčasnosti Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre), v spolupráci s Rudolfom Miňovským, 1959 – 1966. Od roku 2014 Národná kultúrna pamiatka. Foto – Peter Kuzmin

Obdivovaný aj zatracovaný – tvorba Vladimíra Dedečka bola roky prijímaná rozporuplne, dnes odborníci hovoria o nepopierateľnej kvalite. V roku 2016 získal od prezidenta štátne vyznamenanie.

Tá budova je obrovská, ale konflikt názorov na ňu je azda ešte väčší. Asi nie je v Bratislave človek, ktorý by okolo nej prešiel bez záujmu či povšimnutia. Reč je o dostavbe Slovenskej národnej galérie od architekta Vladimíra Dedečka, jednej z najvýznamnejších postáv modernistickej architektúry na Slovensku. V januári 2016 dostal štátne vyznamenanie – Pribinov kríž II. triedy za dlhoročné mimoriadne zásluhy o kultúrny rozvoj Slovenskej republiky v oblasti architektúry.

Práve premostenie Vodných kasární na dunajskom nábreží sa na dlhé roky stalo symbolom rozporuplného vnímania diela architekta, ktorý za pol storočia svojej tvorivej kariéry urobil vyše deväťdesiat architektonických diel a návrhov – od rodinných domov až po rozsiahle komplexy.

Historici architektúry a architekti dnes hovoria o neprávosti, s akou sme roky pristupovali k dielu autora, ktorý si medzičasom zaslúžil aj medzinárodný ohlas. Dodnes existuje aj na domácej scéne architektov i laikov kritický tábor odporcov jeho tvorby, väčšina odborníkov však hovorí o rehabilitácii Dedečkovho diela a vyzdvihuje jeho nepopierateľné kvality porovnateľné s európskym kontextom.

Dostavba a rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie v Bratislave, 1964 – 1978. Foto - Peter Kuzmin
Dostavba a rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie v Bratislave, 1964 – 1978. Foto – Peter Kuzmin

Pohľad na pôvodný projekt hlavnej fasády Slovenskej národnej galérie v Bratislave, Archív Oddelenia architektúry ÚSTRACH SAV
Pohľad na pôvodný projekt hlavnej fasády Slovenskej národnej galérie v Bratislave. Zdroj – archív Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV

Jedno z najznámejších diel Vladimíra Dedečka: Dostavba a rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie v Bratislave, 1964 – 1978. Foto - Peter Kuzmin
Jedno z najznámejších diel Vladimíra Dedečka: Dostavba a rekonštrukcia Slovenskej národnej galérie v Bratislave, 1964 – 1978. Foto – Peter Kuzmin

„Necítim sa ako vynálezca myšlienok. Všetko, čo je v mojej architektúre, nájdeš v učebnici deskriptívnej geometrie, len musíš pozorne listovať,“ hovoril Vladimír Dedeček o svojej tvorbe na výstave Práca, ktorá mala premiéru na bratislavskom DesignWeeku a práve teraz sa dá vidieť v pražskej Galerii Jaroslava Fragnera. Celá sa sústreďuje najmä na to, ako sa na svoju tvorbu a architektúru díva Vladimír Dedeček dnes. „Navrhovanie som premenil na robotu. Nikdy som sa necítil ako umelec,“ hovorí vo videu.

Vladimír Dedeček sa narodil v Martine v roku 1929. V roku 1952 absolvoval štúdium architektúry v ateliéri Emila Belluša a rovno nastúpil do bratislavského Stavoprojektu, kde pôsobil až do roku 1995; od roku 1966 viedol vlastný ateliér. V roku 2014 bol areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, ktorú vytvoril v spolupráci s Rudolfom Miňovským, vyhlásený za Národnú kultúrnu pamiatku.

Okrem nej patria k jeho najznámejším stavbám Vysokoškolské mesto Ľ. Štúra v Bratislave-Mlynskej doline, Dostavba a rekonštrukcia SNG v Bratislave, Vysoká škola lesnícko-drevárska vo Zvolene, Štátny ústredný archív v Bratislave (dnes Slovenský národný archív), výstavisko Incheba Expo, Palác kultúry a športu v Ostrave-Vítkoviciach a Najvyšší súd Slovenskej republiky.

Vladimír Dedeček (87). Foto - Boris Németh/.týždeň
Vladimír Dedeček (87). Foto – Boris Németh/.týždeň

Vraj nikdy nie je neskoro. Pre dobrú slovenskú architektúru druhej polovice 20. storočia to teda neplatí. Jej rozpoznanie a ocenenie mešká a pokým sa tak veľmi pomaly deje, jej prítomnosť nám mizne pred očami. To platí aj pre architektúry Vladimíra Dedečka. Množstvo jeho domov prešlo alebo prechádza prestavbou, takže je dnes veľmi ťažké uvidieť ešte čokoľvek bez nešikovných zásahov. Radikalita a ostrosť stavu sveta, v ktorom Dedeček žil, sa nádherne preniesla aj do jeho stavieb. To je jeden z dôvodov, pre ktoré ich mám rád. Pretože nie sú len, aby boli, pretože šiel ďalej, ako bolo nevyhnutne nutné, pretože hľadal riešenia a nie skratky. A preto, že sa nezľakol, keď mu jeho vnútorné pracovné metódy ponúkli ako výsledok neznáme a originálne formy.

Benjamín Brádňanský, architekt

Areál vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre, Archív Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV
Areál Vysokej školy poľnohospodárskej v Nitre. Zdroj – archív Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV

Aula Poľnohospodárskej univerzity v Nitre s rektorátom. Archív SAV.
Aula poľnohospodárskej univerzity v Nitre s rektorátom. Zdroj – archív SAV

Vysoká škola poľnohospodárska v Nitre (v súčasnosti Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre), v spolupráci s Rudolfom Miňovským, 1959 – 1966. Od roku 2014 Národná kultúrna . Foto - Peter Kuzmin
Interiér auly Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Foto – Peter Kuzmin

Slovenská poľnohospodárska univerzita Nitra Vladimír Dedeček, Rudolf Miňovsky 1960-1966. Foto - Peter Kuzmin
Slovenská poľnohospodárska univerzita, Nitra, Vladimír Dedeček, Rudolf Miňovský, 1959 – 1966. Foto – Peter Kuzmin

Interiér Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Foto - Peter Kuzmin.
Interiér Slovenskej poľnohospodárskej univerzity v Nitre. Foto – Peter Kuzmin

Jeho architektúra patrí na Slovensku k najdiskutovanejším. K oceňovaným aj zatracovaným. Napríklad Slovenský národný archív bol v roku 1983 ocenený plaketou medzinárodnej konferencie XXII. Table ronde des Archives. Slovenská poľnohospodárska univerzita v Nitre získala najskôr Cenu Dušana Jurkoviča a potom ju v roku 2001 architekti zvolili za Stavbu storočia v kategórii občianskych stavieb. V tom istom roku chcela jedna skupina architektov a historikov zbúrať dunajské krídlo, takzvané „premostenie“ SNG a druhá zverejnila petíciu na jeho záchranu.

Stavbami tohto architekta sa zaoberajú slovenskí, českí, rakúski aj holandskí architekti. V decembri minulého roka získal Bellušovu cenu Spolku architektov Slovenska za celoživotné dielo a kritik Jan Tabor usporiadal v Rakúsku happening VLADIMIR DEDECEK FOR PRITZKER PRIZE!

Dedečkovo dielo je známejšie a viac si ho cenia v zahraničí než doma. Preto ma teší, že sa dožil doby, keď ho začína znova spoznávať a oceňovať aj Slovensko.

Monika Mitášová, historička architektúry

Administratívna budova na Záhradníckej ulici v Bratislave, Archív Oddelnia architektúry ÚSTARCH SAV
Administratívna budova na Záhradníckej ulici v Bratislave. Zdroj – archív Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV

Na Slovensku sme mali a máme len zopár architektov, ktorí by mali tak nezameniteľný rukopis a tak konzistentné portfólio prác, aké vytvoril Vladimír Dedeček. Za temer pol storočia trvajúcu kariéru si uchoval jasné modernistické myslenie. Nenaštrbili ho ani stalinistické tlaky socialistického realizmu v začiatkoch jeho tvorby a vyhol sa projektovaniu v klasicizujúcich formách socialistického realizmu. A rovnako jeho pohľad na navrhovanie architektúry nezmenila ani postmoderná kritika a relativizácia moderného konceptu, ktorá v 80. rokoch zlákala viacerých jeho kolegov k rozpačitému „humanizovaniu“ doktrín modernizmu, na ktorých vyrástli. Dedeček si počas celej tvorivej dráhy uchoval modernistickú vieru v schopnosť architektúry premeniť a kultivovať spoločnosť.

Jeho charakteristický abstraktný architektonický jazyk – jasná, až sochárska kompozícia hmôt, práca s rytmom a opakovaním vo veľkorysej mierke – programovo kontrastoval s predchádzajúcimi historickými vrstvami. Pre rodiacu sa pluralitnú spoločnosť po roku 1989 sa preto prirodzene stal predstaviteľom minulého režimu. Prečo dnes, dvadsať rokov od ukončenia jeho kariéry, architektonická obec, ale aj celá spoločnosť mení názor na jeho diela? Nie je to azda tým, že si stále viac uvedomujeme, ako sa z dnešnej, až príliš pragmatickej a pochybovačnej architektúry vytratili jasné vízie a presvedčenie o cieli vlastnej práce?

Peter Szalay, historik architektúry

Slovenský národný archív v Bratislave, Archív oddelenia architektúry ÚSTRACH SAV
Slovenský národný archív v Bratislave. Zdroj – archív Oddelenia architektúry ÚSTARCH SAV

Slovenský národný archív, Bratislava, Vladimír Dedeček, 1970-1983. Foto - Peter Kuzmin
Slovenský národný archív, Bratislava, Vladimír Dedeček, 1970 – 1983. Foto – Peter Kuzmin

Najvyšší súd, projekt 1978-88, Autor konceptu Dedeček.
Najvyšší súd, projekt 1978 – 1988, autor konceptu Vladimír Dedeček.

Udelenie štátneho vyznamenania Vladimírovi Dedečkovi je splatením štvrťstoročného dlhu slovenskej spoločnosti a jej kultúry výnimočnému fenoménu európskej architektúry. Je signálom uvedomenia si vlastnej hodnoty, jedinečnosti a našej schopnosti zbaviť sa predsudkov a klišé.

Tvorba, život a dielo Vladimíra Dedečka dodnes žili v typickej slovenskej schizofrénii: v európskom a svetovom kontexte objavované a vyzdvihované, v domácom prostredí zaznávané a umelo spochybňované. Vyrovnávame sa tak s takmer 40-ročným povojnovým obdobím slovenskej architektúry, paralelným s komunistickým režimom v tejto krajine.

Vladimír Dedeček je svojbytným a neopakovateľným fenoménom, najvýznamnejším predstaviteľom architektúry 60. – 80. rokov na Slovensku. Architektúrou Vladimíra Dedečka získavala domáca tvorba nielen medzinárodnú úroveň, ale predovšetkým vlastnú suverenitu a plasticky tak odrážala a reprezentovala genézu, pohyb a premeny modernej povojnovej architektúry, obdobia, ktoré je jedno z najvýznamnejších a pritom najmenej preskúmaných kapitol architektonických dejín Slovenska.

Dielo architekta Dedečka je jedinečné nielen v celom stredoeurópskom priestore. Porovnávať ho môžeme s dielom českého architekta Karela Pragera, silnejšie je však posudzovanie Dedečka s rakúskymi súpútnikmi Rolandom Reinerom, Karlom Schwanzerom alebo Ernstom Hiesmayerom. Najlepšie však vyznievajú paralelné súvislosti Dedečkových realizácií s najvýznamnejšími predstaviteľmi svetovej architektonickej moderny Jaapom Bakemom, Marcelom Breuerom a Oskarom Niemayerom.

Jeho zrealizovaná a dnes chátrajúca architektúra kaskádových výstavných sál Slovenskej národnej galérie je nielen paralelná s ikonickou stavbou múzea Whitney od Marcela Breuera, ale u Dedečka jeho nezrealizovaná architektúra terasových sochárskych záhrad prístavby galérie paralelná aj so súčasnou architektúrou, akou je nové múzeum New Whitney od architekta Renza Piana, realizované v máji minulého roku. Oprávnene tak môžeme tvrdiť, že život a dielo Vladimíra Dedečka patrí k najvýznamnejším kultúrnym osudom nášho stredoeurópskeho regiónu.

Imro Vaško, architekt a pedagóg

Technická univerzita Zvolen, Zvolen, Vladimír Dedeček. Foto - Peter Kuzmin
Technická univerzita Zvolen, Vladimír Dedeček. Foto – Peter Kuzmin

Aula Technickej univerzity vo Zvolene. Foto - Peter Kuzmin.
Aula Technickej univerzity vo Zvolene. Foto – Peter Kuzmin

Už roky sa hádam a diskutujem s kamarátmi a známymi o dostavbe Slovenskej národnej galérie. Táto skvelá stavba sa pre mňa stala symbolom priepasti medzi príliš do seba zahľadenou architektonickou komunitou a často nepočúvajúcou verejnosťou. V minuloročnom rozhovore mi jej autor, a náš veľmi obľúbený architekt Vladimír Dedeček, na margo tohto silného názorového rozkolu okrem iného povedal: Už by som som tú rekonštrukciu galérie nerobil, ale ak by som musel, urobil by som to presne tak ako predtým.

Matúš Vallo, architekt

Veľká športová hala ktorú architek navrhol v roku 1988 v rámci dnešného areálu Incheba Expo.
Veľká športová hala, ktorú architekt navrhol v roku 1988 v rámci dnešného areálu Incheba Expo.

Nerealizovaný projekt Technickej knižnice v Bratislave, skica architekta Vladimíra Dedečka.
Nerealizovaný projekt Technickej knižnice v Bratislave, skica architekta Vladimíra Dedečka.

Architekt Vladimír Dedeček s modelom Viacúčelového výstavného zariadenia v Bratislave okolo roku 1974.
Architekt Vladimír Dedeček s modelom Viacúčelového výstavného zariadenia v Bratislave okolo roku 1974.

V časoch postmoderny, ktorá pochybovala o gigantických víziách modernej architektúry a vyznávala zásadu „malé je dobré“, boli Dedečkove veľkorysé architektúry predmetom hlbokých pochybností. Keď sa k nim pridali výhrady voči socialistickým kolosom, zdalo sa, že Dedeček je ako architekt mŕtvy muž. Ale doba sa zmenila. Rem Koolhaas pripomenul význam veľkosti, mladá generácia sa začala pozerať na starých pánov-architektov bez ideologickej predpojatosti a Vladimír Dedeček sa dočkal rehabilitácie. A tak si môžeme pripomenúť nielen jeho najviditeľnejšie veľké diela, ako napríklad bratislavskú SNG, ale aj smelé výtvarné gestá na spôsob novej Brasílie – vysokú školu v Nitre, ale aj jeho záslužnú drobnú prácu, pri ktorej určite nešlo o žiadne kolosy – napríklad pri jeho projektoch početných pavilónových základných škôl.

Matúš Dulla, historik architektúry

Vyznamenania od prezidenta

Teraz najčítanejšie