Denník N

Soňa Szomolányi: Nikdy nevolíme absolútne dobro. Aj pri zlej ponuke je koho voliť

To, že politológovia nedokážu predvídať politický vývoj (ak ho niekto predvída, sú to obyčajne len špekulácie), je dané limitmi samotnej disciplíny, ale aj samotným predmetom skúmania, hovorí sociologička a politologička Soňa Szomolányi.

Narodili ste sa v Poprade, vyrastali ste v Novom Smokovci. Rodičia boli rodáci spod Tatier?

Práveže nie. Mama bola zo Záhoria, otec z Brezovej pod Bradlom. Pomáhal v Povstaní, jeho brat bol veliteľom jednotky. Po vojne dostal úlohu stať sa správcom v liečebni Vyšné Hágy. Líšky tam dávali dobrú noc, ale zvykli si tam. Keď som mala asi štyri roky, presťahovali sme sa do Smokovca. Bolo to v čase zlatého tatranského obdobia.

Čo to znamená?

Znamená to, že sa tam aj v temných päťdesiatych rokoch zo zotrvačnosti zachoval iný duch. Boli tam lekári, učitelia, bolo tam napríklad veľa mešťanov z Košíc, členovia horskej služby. A škola, bez toho, že by bola programovo elitná, bola elitná. Mnohí učitelia tam prišli kvôli zdraviu či záujmu o šport, o Tatry a mali vyššiu kvalifikáciu. Spätne som začala vnímať, že v čase jednotnej školy som mala šťastie.

Ako sa to prejavovalo?

Napríklad tým, že moja triedna učiteľka, ktorá nás učila od šiestej do deviatej triedy slovenčinu, dejepis a telocvik, napríklad na jar spojila všetky tri hodiny a kým sme s lyžami šliapali do Veľkej studenej doliny, rozprávala nám antické báje. Bolo to skutočne unikátne a tej učiteľke, Marte Šimovej, vďačím za veľa. Vďaka učiteľke matematiky som z toho, čo ma naučila, robila úspešne olympiády a žila ešte celé gymnázium.

Predurčilo vás to nejako?

Tak, že som napriek záujmu o sociológiu, kam ma lákal kamarát, šla na elektrotechniku. Lebo som nemala rada písanie slohov a obávala sa povinného marxizmu. Bola som tam rok. Napriek tomu, že som ako jedna z menšiny spravila matematiku a fyziku na prvé termíny, základy inžinierstva boli katastrofa. Rozlíšiť skrutku a matku, to mi nešlo. Paradoxom je, že ma tam zaujali dejiny medzinárodného robotníckeho hnutia – boli to už šesťdesiate roky a mladý asistent ich podával už inovačne, na tú dobu takmer disidentsky.

Sociológia bola na Filozofickej fakulte UK zrušená v roku 1948, respektíve 1950, a katedru znovu otvorili v roku 1964. Čiže ste boli druhý či tretí ročník. Ako to tam vyzeralo?

Druhý ročník. V čase komunistického režimu boli deformované všetky vedy, ale spoločenské vedy obzvlášť tvrdo. Sociológia bola ako buržoázna paveda doslova zlikvidovaná. V šesťdesiatych rokoch sa to však začalo meniť, pretože napríklad v Poľsku či v Maďarsku sociológia prežila. Obnovenú sociológiu formovali dve protikladné postavy: akademik Andrej Sirácky, marxista, a Alexander Hirner, ktorý bol vo vykonštruovanom procese odsúdený takmer na osem rokov a dostal sa na katedru až po rehabilitácii v 1968. Je istým paradoxom, že docentka Dilbar Alijevová, v istom zmysle „sovietskij čelavjek“, bola veľmi teoreticky erudovaná a sčítaná a sprostredkovala nám západnú sociológiu. Pamätám si, že už v druhom ročníku som robila seminárku z Frommovho Úteku zo slobody v origináli. Dosť sme čerpali aj z poľských kníh. Ešte musím povedať, že pri prijímačkách ma oslovil vtedajší vedúci katedry vedeckého komunizmu, ktorá sa vtedy snažila pretransformovať na politológiu, tak som si zvolila aj politológiu. Lenže po šesťdesiatom ôsmom sa z toho znovu stal vedecký komunizmus, tak som skončila čistú sociológiu.

Na tej katedre ste aj zostali.

Pod vedením a ochranným dáždnikom docenta Hirnera sme tam ako spolupracujúca trojica zostali ja, Vlado Krivý a Juraj Schenk, niekdajší Mečiarov minister zahraničia. Bola to interná ašpirantúra. Hirner sa  snažil zvedečťovať sociológiu, čo sa ťažko prekladá do angličtiny, pretože to bolo vo svete samozrejmé. U nás to znamenalo odideologizovať ju a postaviť ju empirickom základe. Aj nás tí ideologicky zaťažení obviňovali z toho, že chceme robiť čistú vedu.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Katedra sa však volala Katedra marxisticko-leninskej sociológie. 

To až v druhej polovici sedemdesiatych rokov, v čase tvrdej normalizácie, teda až potom, čo sme zostali na pedagogickej pozícii. Bolo to aj v rámci zjednocovania všetkých troch katedier v Československu, aby to strana mala pod kontrolou. Ale nebolo to len čierno-biele. Vďaka integračnej snahe sme mali možnosť komunikovať s vynikajúcimi odborníkmi z Brna (napríklad s Ivom Možným) a Prahy, ktorí nám kompenzovali absenciu odborných autorít na Slovensku. V rámci predmetu Dejiny buržoáznej sociológie a kritika súčasných teórií sme vlastne cez dejiny sociológie, cez práce jej klasikov, mohli povedať všeličo o súčasnosti. Tak sa napríklad študenti, ktorým som kvôli tomu dávala potvrdenie do univerzitky, dostali k pôvodným prácam Tomáša G. Masaryka, ktoré boli vtedy libri prohibiti. Dovolím si povedať, že nikdy som nehovorila niečo, s čím som nesúhlasila, i keď som vždy všetko nehovorila verejne. Ale mala som študentov, s ktorými sa dalo hovoriť otvorene aj o samizdatoch. Napríklad s Ivetou Radičovou, vtedy ešte Karafiátovou, a Stanom Radičom, ktorým som bez obáv mohla dať čítať text Charty 77.

Ako ste sa stali členkou komunistickej strany?

Neraz som o tom verejne hovorila i písala. Pri rozvoji katedry s nami počítali na pedagogické miesto, pritlačili na nás. Boli sme nomenklatúrna katedra: nesúviseli s tým žiadne privilégiá, ale o to väčší dohľad. Keď sa náš školiteľ, ktorý pre nás nebol len odbornou, ale aj ľudskou autoritou (bol vo väzení a nikdy nevstúpil do strany), dopočul, že na prvú ponuku som zareagovala, že nikdy, povedal: „Pozrite sa, po mojich skúsenostiach, keď došlo k likvidácii sociológie, je dôležité uchovať disciplínu, uchovať katedru, aby ste tu mohli zostať, a je potrebné, aby boli v strane aj slušní ľudia.“ Bola to z jeho strany v mene veci kultivovaná manipulácia, ktorej bolo dosť ťažké odolať. Vstúpili sme všetci traja. Nemám pocit, že by som sa dopustila nejakých kompromisov, ale je pravda, že kompromisom bol už samotný vstup. No nerobila som to kvôli kariére, veď docentkou som sa stala až v roku 1994. Dokonca mestský tajomník strany povedal, nech sa Szomolányiová – vtedy som bola ešte -ová – o docentúru ani neuchádza.

Slušní ľudia v strane – mali šancu niečo zmeniť?

Stranu ako celok sme zmeniť nemohli. Ale strana fungovala a rozhodovala na mikroúrovni občas na základe demokratickej väčšiny. Napríklad na katedre, kde mala stranícka skupina sedem členov a hlasovalo sa, bolo veľmi dôležité, aké bolo jej zloženie. Jeden ideologicky založený kolega chcel napríklad odstaviť môjho vynikajúceho diplomanta, neskôr riaditeľa Focusu, preto, že si vraj neosvojil marxisticko-leninský svetonázor, čo by ho veľmi hendikepovalo pri voľbe zamestnania. Proti tomu sme sa napríklad my traja postavili a získali sme ešte jednu staršiu členku katedry a prehlasovali sme zvyšných troch „hard-liners“. A na plenárke pri hlasovaní o odsúdení dokumentu Charty 77 som nehlasovala za.

Koncom osemdesiatych rokov to už bolo iné?

Moje pôsobenie končilo tým, že som bola dvakrát na Februárke. Prvýkrát kvôli tomu, že som bola na jar 1989 namiesto Milana Šimečku seniora na jednej konferencii v Kodani. Už ma nejako registrovali, napríklad pre článok Je sociálna zmena mimo nás?, ktorý čítali na Slobodnej Európe a ktorý spropagoval termín pozitívny deviant. Druhýkrát to bolo v čase, keď sme štrnásti sociológovia na protest proti odsúdeniu Bratislavskej päťky napísali list prezidentovi Husákovi. Všetko sme boli ľudia z oficiálnych štruktúr a to vedenie KSS obzvlášť rozhorčilo. Tak sme potom spolu s Vladom Krivým na fakulte boli vystavení rôznym tlakom a atakom. A chceli nám zakázať zjazd slovenských sociológov, ale predsa sa atmosféra už v septembri 89 menila a ani vedenie fakulty už nechcelo ísť do tvrdých postihov.

Dali ste aj pomerne otvorený rozhovor pre Pravdu.

To bolo vďaka Michalovi Ačovi, ktorý tam robil dobrú robotu. V slovenskej sociológii neviedla deliaca línia medzi členmi strany a nestraníkmi, ale medzi konformnými a nekonformnými. Neboli sme disidenti, to nie, ale napríklad vtedajší tajomník Fojtík tlačil na dekana, aby ma vyhodil z fakulty, pretože som napísala článok o vývoji sociológie na Slovensku, kde som kriticky pomenovala aj obdobie likvidácie a neskoršie obdobie sterilizácie sociológie. Asi sa treba spýtať našich bývalých študentov, ako oni vyhodnotili náš kompromis.

Boli to už politické akty?

Skôr to bolo občianske angažovanie. Politický akt znamená vytvorenie nejakej politickej organizácie. Politikou nebolo ani to, keď sme sa osemnásteho novembra stretli osemnásti v našom byte a z nich vyšli potom aj lídri VPN: Budaj, Bútora, Gál… K straníckej politike sa to dostávalo dosť pomaly. Aj vo VPN stále prevažovalo skôr  „hnutiarske“ povedomie. V tom sme veľmi zaostávali za Poľskom i Maďarskom, kde boli zárodky politických strán už pred zvratom. Lenže tam sa začala liberalizácia režimu už skôr, kým u nás až po Novembri.

VPN nebola strana a mala len predstaviteľov.

To ukazuje, že sme neboli pripravení na štandardnú politiku. Obdobie zvratov také býva. Veľmi dobre to ilustruje fakt, že sme sa registrovali ako členovia VPN, až keď sme sa chystali na dôležitý snem v Topoľčanoch vo februári 1991. Boli sme vo vedení, ale neboli sme členovia.

Neušiel aj preto VPN vlak? 

Určite. Fedor Gál hovoril ešte v marci 1990, že získame moc a potom ju odovzdáme. To sme ešte netušili, kto to bude! Bol v tom aj kus naivity, ale tá bola súčasťou étosu zmeny, bez ktorého v žiadnej krajine zvrat nenastáva. Boli sme politicky neskúsení, ale pripravení hodnotovo. Jedným z problémov pri zmene režimu a spontánnych zvratoch a napríklad aj Arabskej jari bolo, že Facebook a sociálne siete boli síce efektívne pri mobilizácii ľudí, ale bez lídrov to si to zakladá na neúspech.

Keď hovoríte o roku 1989, spomínate na to ako jedna z účastníčok, alebo sa na to pozeráte skôr ako profesionálka?

Vtedy ako účastníčka. Reflexia prišla až neskôr. V tom čase to malo úžasnú dynamiku a bolo v tom dosť adrenalínu, ako sa dnes hovorí – bola som toho plná a domov som sa chodila len vyspať. Preto sa musím znovu poďakovať svojmu manželovi, ktorý v tom čase držal domácnosť a bol mi tým prvým poradcom. Je síce matematický logik, ale s vášňou pre politiku.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Ako to bolo so vstupom do funkcií?

Nikdy som nechcela robiť politiku profesionálne. Všetky ponúkané funkcie som odmietla až na jednu, ktorú som prijala – robiť podpredsedníčku vo vláde Jána Čarnogurského, nový premiér však nomináciu VPN odmietol.

ODÚ – VPN už bola strana?

Už to bol zámer. Vypracovala som ideový profil strany ako liberálno-konzervatívnej a vďaka tomuto označeniu som sa dostala do sporu s Čarnogurským, ktorý tvrdil, že také niečo nie je možné. V skutočnosti to už dávno predtým použil Alexis de Tocqueville. Z iného uhla viac sociálnodemokratického mi to vyčítali aj iní, ale jedno bolo v tom čase jasné: strana, ktorá má robiť systémové reformy, nemôže byť ľavicová.

Ako ste prežívali voľby 1992, keď ODÚ získala 4 percentá?

Bohužiaľ, prežívala som to na pobreží Pacifiku. Mala som na ten deň letenku do Berkeley na študijný pobyt. Tesne predtým mi na politickom klube ľudia – najviac si pamätám na Fera Šebeja – vyčítali, keď som kriticko-realisticky povedala, aby si nerobili ilúzie. Dostala som označenie Kassandra, ale vôbec som nemala radosť z toho, ako sa naplnilo moje varovanie.

Problémom bolo, že kandidovala aj koalícia DS – ODS, ktorá nakoniec získala tiež štyri percentá?

To bol jeden z problémov. Niektorí ľudia išli tam, pretože naleteli Klausovi, ktorému oslabenie ODÚ vyhovovalo.

Ale bol to aj reálny pokus o federálnu stranu.

Bol, ale neboli na to podmienky a ODÚ by sa síce s odretými ušami, ale predsa len dostala do parlamentu.

Podobné to bolo aj v Česku, kde Občanské hnutí, čo bol pozostatok Občanského fóra, vo voľbách 1992 tiež pohorelo. Čím to je?

To sa stalo všade. Každá fáza systémovej zmeny vyžaduje iný program a iný typ ľudí. Pragmatici a politicky zruční ľudia by možno prvú fázu nezvládli. Vyžadovalo si to totiž ísť do rizika.

Mečiar bol tiež nejakou zákonitou fázou?

Zrod Mečiara asi patril k tej naivite. No už na predstavovaní Mečiara ako premiéra som v sále sedela vedľa Jána Budaja a povedala som mu: „Až príliš túži po moci.“ On mi na to: „To je však v politike potrebné.“ A ja: „Ale nie tak príliš.“ Mala som o ňom isté pochybnosti, ale mal takú zručnú rétoriku, že aj nás niekedy ohuroval. Celkom chápem, že to mohlo osloviť širšiu verejnosť. Už na námestí nemal zábrany povedať, že vo väzniciach je pre komunistov dosť miesta, a v kauze „matičný zákon“ vystupoval ako silný federalista.

Bolo jeho obdobie nevyhnutné?

Nebolo. V politike zohráva úžasnú úlohu náhodilosť, nevypočítateľnosť. Vyberať ministra vnútra cez konkurz bolo až príliš transparentné. Boli za tým aj nepripravenosť, aj neochota ísť do politiky. Mňa napríklad dali na kandidátku do parlamentu na vysoké, zvoliteľné miesto bez môjho súhlasu, považovala som to za manipuláciu a rezignovala som.

Dokedy ste zostali na katedre?

Až do roku 1992, keď ma kolegovia nahovorili odísť do Centra sociálnych analýz pri UK, vystriedať odchádzajúceho Fedora Gála. Išli sme tam s Vladom Krivým aj s Ivetou Radičovou. Niektorí nám to vyčítali, ale mali sme už dojem, že už nemá zmysel opakovať staré zápasy na katedre.

Na katedre bol aj výrazný konflikt. 

Vedúcim katedry sa stal Juraj Schenk, on už bol docent. Aj ma na to niektorí nahovárali, ale nechcela som, aby sa hovorilo, že vépeenka vystriedala Schenka. On zo zotrvačnosti nejako udržiaval status quo. Spätne som videla, že náš rozchod sa začal ešte pred novembrom 1989, keď odmietol moju ponuku podpísať list štrnástich sociológov. Pritom sme si boli dlho blízki.

Čo bolo potom?

Je to paradox: z fakulty nás s Vladom Krivým a Ivetou Radičovou vyhodil prvý nekomunistický dekan, ale signatár nacionalistických „Koreňov“. Zrušili Inštitút stredoeurópskych štúdií, nepredĺžili nám zmluvu. Už to bolo obdobie mečiarizmu a vtedajší minister kultúry Slobodník tlačil aj na tohto, aj na predchádzajúceho, prvého ponovembrového dekana – šesťdesiatosmičkára Ivana Slimáka. Ten mu odolával, ale keď som mu napríklad povedala, že som zohnala grant pre fakultu od Open Society, priamo od Sorosa, tak sme sa o tom šli rozprávať na ulicu, pretože sa bál o tom hovoriť v kancelárii. Priamo mi povedal: „Nemôžem také peniaze prijať, pretože chcem otvoriť centrum japonistiky, potrebujem podporu vlády a Slobodník na mňa tlačí.“ Jeho nástupca, docent Paulíny, vynikajúci arabista, nám vyčítal, že nie sme dobrí Slováci a podobne. Tak sme zostali pár mesiacov nezamestnaní. Preto oceňujem, že nás v čase tlaku na akadémiu zobrali na Sociologický ústav SAV.

A katedra politológie? Tá bola predsa na tej istej fakulte.

Mala som tam len externý úväzok, ale prišli študenti, že profesor Kusý končí, aby som sa prihlásila na konkurz, pretože tam kandiduje človek z ústavu marxizmu. Aj mi známi hovorili, že ma tam nevezmú, ale povedala som si, že to just skúsim, a prijali ma. Tak som katedru viedla desať rokov a teší ma, ako úspešne sa mnohí absolventi uplatnili. Na Slovensku sme mali vďaka katedre sociológie už profesionálny výskum verejnej mienky, politického správania, takže prepojenie medzi týmito odbormi je silné a prospešné. Istým spôsobom som sa však musela rekvalifikovať, čo mi tiež umožnilo neustrnúť. Navyše som nikdy nerobila empirický výskum, prednášala som teórie a dejiny, ale empirikov som si vážila, preto toľko spomínam Vlada Krivého, o ktorého zistenia sa opieram. Mimochodom, teraz spolu budeme pracovať na projekte o voľbách 1946 – 2016.

Foto N - Tomáš Benedikovič
Foto N – Tomáš Benedikovič

Prírodní vedci by nad tým asi mávli rukou, ale sociológia má aspoň nejaké empirické dáta, pracuje s číslami. Lenže čo politológia?

Chápem podtón vašej otázky, lebo mnohí rýchlokvasení politológovia v médiách nerobia dobrý imidž disciplíne. Za to však samotná disciplína nemôže. Iste, je to stále soft science, ale dnes sa rozvíja na báze empirických výskumov v súlade so štandardnými metodologickými princípmi vedy. To, že nedokáže predvídať politický vývoj (ak ho niekto predvída, sú to obyčajne len špekulácie), je dané limitmi samotnej disciplíny, ale aj samotným predmetom skúmania. Myslím, že to bol Karl Popper, ktorý napísal, že tam, kde fungujú prírodné zákony, sa to dá prirovnať k hodinovému stroju a vtedy sa dá aj úspešne predvídať. Ale ani v oblasti prírodných vied to neplatí úplne: zoberte si len meteorológiu, ktorá dokáže byť presná na dva-tri dni. Podobne seizmológia nepredpovie presne čas zemetrasenia. Ide o objekty typu oblaku. No a teraz si vezmite politiku, kde vstupuje do hry niečo tak nepredvídateľné ako človek, ktorým vládnu emócie, sklony, afekty a u ktorého zavážia aj také drobnosti ako zmeškanie významného rokovania. Path dependence theory hovorí o tom, že cesta, ktorú si zvolíte v jeden moment, je ako konár na strome: keď sa vydáte po jednom, už sa dosť zle skáče na ďalšie. Ale fatalizmus, samozrejme, odmietam. To, kam ideme, totiž nezávisí len od toho, odkiaľ sme prišli, ale aj kam sa pozeráme. Vždy tam je priestor na voľbu, rozhodovanie aktérov.

Ale čo potom príbehy postkomunistických štátov, ktoré sú si dosť podobné?

Sú a nejaká pravidelnosť tam pôsobí, napríklad faktor dedičstva. Dnes napríklad vidíme, že to, čím sme prešli, nás odlišuje od západoeurópskych krajín. Je to aj dedičstvo socioekonomickej štruktúry, teda stav, ktorý sme zdedili, napríklad nerozvinutá infraštruktúra. Lenže je tu aj mentálny faktor, vzorce správania, ktoré sa vytvárajú desaťročia a prenášajú sa zotrvačnosťou ďalej. Tieto faktory sa dajú zmeniť pomalšie.

Dvadsaťšesť rokov je málo?

Nie som taký pesimista ako Ralph Dahrendorf, ktorý v roku 1990 povedal, že ústavu možno zmeniť do šiestich mesiacov, ekonomiku do šiestich rokov a občiansku spoločnosť do šesťdesiatich rokov. Podľa mňa to bude tých Mojžišových 40 rokov. Tým nechcem ospravedlniť množstvo omylov a zlých rozhodnutí. Dnes však majú problémy aj staré demokracie, tak v Európe, ako v USA. Naše krajiny sú krátko po systémovej zmene vystavené, a to len za posledný rok, kumulácii viacerých kríz (grécka, ukrajinsko-ruská, teraz migračná). Je tu problém hodnotových základov, ale aj problém kvality elít, ktorá predpokladá istú kumulatívnosť. Lenže ako to pomenoval Ľubomír Lipták, Slovensko je krajina generácií s uťatými rukami: sotva sa vyformovala nejaká generácia lídrov, prišiel zlom. Neustále sme si púšťali žilou. Plus je tu v čase mediakracie nový faktor: priemysel výskumov verejnej mienky, vytváranie zástupných tém a podobne.

Čiže chýbajú lídri?

Je rozdiel v tom, či niekto len nasleduje verejnú mienku alebo ju formuje. Zosobnením štátnika so schopnosťou viesť je Angela Merkelová. Náš premiér je – nechcem použiť nemecký termín – vodca v určitom okruhu, ale najmä nasleduje svojich donorov a voličov. Keď niekto ľutuje, že Európa nemá takých lídrov, akými boli de Gaulle alebo Churchill, musí si uvedomiť, že v tom čase sa neriadili výsledkami výskumov verejnej mienky.  No, ale problém je to už aj v USA. Je to smutné, ale nie je to prekvapujúce.

V súčasnosti zažívame najdlhšie obdobie bez zmeny režimu či štátneho zriadenia za posledné storočie: od osamostatnenia Slovenskej republiky ubehlo 23 rokov. Zmenila sa spoločnosť k lepšiemu?

Rozhodne áno. Dnes je tu napríklad silnejšia občianska spoločnosť. V roku 1998 sme hovorili, že významne prispela k zlomu, k porážke mečiarizmu, ale boli to občianske združenia a iniciatívy podporované z vonkajších zdrojov. Treba povedať, že lídri tu sú: sú v oblasti kultúry, biznisu, v tvorivých sférach a občianska spoločnosť je oveľa silnejšia. Ide o to, pretaviť to do politickej sféry. Ale keďže politici sú takí diskreditovaní, k čomu veľmi prispeli aj nediferencujúce médiá, výsledkom je, že schopní, tvoriví ľudia nemajú ambíciu ísť do politiky. Skôr tu funguje mechanizmus negatívnej selekcie: idú tam zväčša tí, ktorí sa neuplatnia v iných sférach. Všetka česť výnimkám. Pri všetkých nedostatkoch straníctva sa zatiaľ nenašla náhrada za politické strany.

Čo s tým?

Môže sa stať, že dnešné opozičné strany prehrajú tak, že to časť občianskej spoločnosti zmobilizuje. Tiež si však myslím, že na Slovensku zatiaľ nikdy nebolo tak dobre ako teraz, teda tí schopní ľudia zatiaľ nemajú pocit, že je tak zle ako napríklad v roku 1998. Možno sa situácia musí zhoršiť tak, že sa zmobilizuje mladšia generácia, pretože tá moja je už unavená a na odchode. Nie som stúpenec tézy, že čím horšie, tým lepšie. Skôr by som si priala, aby sa udržala aj nejaká kontinuita, aby sa kultivovala aj dnešná vládna garnitúra. Lenže moc korumpuje a absolútna moc korumpuje absolútne, takže ak získa moc tretíkrát, jej arogancia bude narastať. Smer má už dnes v rukách všetky dôležité inštitúcie právneho štátu. Samy osebe sú dobre vybudované, ale tam, kde je silné dedičstvo a zotrvačnosť starých pravidiel hry, si aktéri dokážu pravidlá upraviť, porušovať ich alebo sa pohybovať na hrane zákona.

Pesimistický záver.

Nie, považujem sa skôr za historického optimistu. Aj pri zlej ponuke je koho voliť. Nakoniec, nikdy nevolíme absolútne dobro, veď to nie je ani v bežnom živote. V roku 1997 som bola na jednej konferencii v Poľsku, kde som účastníkom povedala, že dokážeme poraziť Mečiara. Experti ministerstva zahraničných vecí neverili, no ja som vychádzala z teoretického scenára, ktorý hovoril o postupnom zbližovaní rozdelených elít tak, aby boli demokratickou alternatívou. To sa aj stalo. Takže nebola som vždy Kassandra.

🗳️ Ak chcete podporiť našu prácu pred druhým kolom volieb aj nad rámec predplatného, môžete to urobiť aj darom.🗳️

Máte pripomienku alebo ste našli chybu? Prosíme, napíšte na [email protected].

Prezidentské vyznamenania

Slovensko

Teraz najčítanejšie